You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

24

Na druhý deň poobede pustili Daniela domov. Našťastie nemal žiadne vážne zranenia. Iba to bol silný náraz, ktorý spôsobil malý otras a šok. Ale ináč bol v absolútnom poriadku.

Práve sme sa viezli na letisko. On odlietal do Japonska a ja do Talianska. Nejakou šťastnou náhodou sa mi podarilo zohnať na dnes letenku do Talianska.

Vystúpili sme z taxíka a išli na letisko. Mne išlo lietadlo skôr ako Danielovi, ale stihli sme sa rozlúčiť.

,,Hneď ako pristanem, tak budem utekať k doktorovi sa pýtať na tú operáciu." povedala som Danielovi, kým sme sa objímali. Stuhol.
,,Kedy si sa rozhodla?" opýtal sa.
,,Dnes ráno." usmiala som sa.
,,Skoro mi hovoríš." prevrátil očami.
,,Nejdem predsa na tú operáciu hneď!" zahundrala som.

Dal mi cvrčku do nosa. Buchla som ho po pleci. Nachvíľu nastalo ticho. Potom som sa ozvala.
,,Zvládneš to?"
,,Ja som vo výbornom stave!" povedal a buchol sa po hrudi.
,,Ty?" opýtal sa.
,,Čo by som ja nezvládla?" zasmiala som sa.
,,Mám začať menovať?" nadvihol obočie.
,,Jasné, teraz to vyťahuj." zagánila som na neho.

Pozrela som na hodinky.
,,Musím ísť! Drž sa, ahoj!" povedala som rýchlo a znovu ho objala. Dohodli sme sa, že na verejnosti sa ešte nebudeme bozkávať.
,,Aj ty. Ahooj!" povedal a pustil ma.

------------------------------

Ako som povedala, tak som aj urobila. Hneď z letiska aj s kufrom som utekala do nemocnice. Počkala som dvadsať minút, keď ma zobral doktor.

,,Aaaah, slečna Ceppeli!" vrúcne ma privítal.
,,Dobrýýýý. Je možné odstrániť moju neurodegeneratívnu poruchu?" išla som rovno na vec. Odpoveď som poznala, ale nechcela som byť hnusná.
,,Uhmm... Áno je. Potrebujeme, aby sem prišla vaša matka. Ona mala tú poruchu, je tak?"
,,Áno." odpovedala som pohotovo.

Povedal mi, ako to zhruba bude prebiehať a čo všetko k tomu treba. Na konci sa len opýtal: ,,Naozaj to chcete odstrániť pomocou operácie?"
,,Som pevne rozhodnutá."
,,Dobre, dajte mi desať minút." povedal a odišiel.

Vrátil sa s ďalším doktorom. Ten ma mal operovať. Prediskutovali sme pár ďalších vecí. Hneď mi aj dali termín, čo som vôbec nečakala. Presne o 10 dní. Poďakovala som sa a odišla som domov.

Hneď ako som vošla do dverí, tak som tú informáciu rovno šplechla do tváre rodine. Zostali v šoku. Mama začala stresovať najviac.

,,Ukľudni sa, preboha! Po prvé, na operáciu idem ja, nie ty. A po druhé, pôjdeš na jednu kontrolu a potom ti zoberú krv a ešte niečo. To je všetko!" zahriakla som mamu. Už ma začínala štvať s tou prehnanou starostlivosťou. Nie som predsa malé dieťa!
,,Veď to, že moje dieťa ide na operáciu!" mlela ďalej svoje.

Plesla som sa po čele.
,,Dobre, teraz to nerieš. Nikto z vás to neriešte. Mali by ste sa tešiť, že som prišla!" povedala som a pozrela som na rodičov.
,,Samozrejme, že sa tešíme!" povedal otec.

Podarilo sa nám mamu upokojiť. Chvíľu sme sa rozprávali, keď načali tému Daniel. Čakala som kedy začnú.

,,Vďaka nemu sa mi vrátila pamäť," škaredo som pozrela na oboch ,,a taktiež všetko ostatné... Obaja sme si všetko vydiskutovali a všetko je v poriadku." povedala som.
,,A ste spolu?" opýtala sa mama.
,,Nooo... Nie je to oficiálne, ale asi áno." chytila som sa za zátylok.
,,To je úžasné!" povedala a zatlieskala od radosti. Skoro to vykríkla.

Rodičia mali Daniela tak radi, že ho už  brali ako vlastného syna. Jeho rodičia ma mali takisto veľmi radi, že sa ku mne tiež správali ako k vlastnej dcére. Všetci nám už aj naplánovali svadbu!

Bolo to šialené a niekedy som bola naštvaná lebo z každej strany na nás doliehali otázky typu: Kedy bude svadba? A deti? Kedy budeme starými rodičmi? Ale malo to svoje plusy. Veľa plusov. Napríklad som sa nemusela báť, že sa naše rodiny neznesú, keďže sa už predtým často navštevovali.

Teraz sa toho zmenilo veľa, takže som zvedavá ako sa to bude vyvíjať. V to, že bude moja operácia úspešná, verím. No keď sa dáme s Danielom oficiálne dokopy... Neviem čo očakávať. Budú sa naše rodiny znovu baviť? To ma trápilo najviac. To, čo na to povie verejnosť mi bolo šumafuk, lebo oni nevidia k nám do vzťahu.

Dobre, teraz sa nemôžem zaoberať takýmito vecami. Najprv sa treba sústrediť na operáciu a potom.

Večer prišla mladšia sestra a mama vtedy znovu chytila ten záchvat prehnanej starostlivosti. Znovu sme ju upokojili a nakoniec sme aj rovno prebrali tú operáciu.

,,Lulu?" ozvala sa Bella, moja sestra.
,,Áno?" zašepkala som. Práve sme ležali v posteliach a zaspávali sme. Odmala sme mali spolu izbu a doteraz sa to nezmenilo.
,,Dobrú noc." povedala po dlhom tichu. V jej hlase bolo cítiť úsmev.
,,Aj tebe dobrú noc." povedala som a tiež som sa usmiala.

Bolo cítiť, ako sa Bella tešila z toho, že sa mi vrátila pamäť a taktiež že som sa vrátila ja. Keď som sa vtedy prebudila, tak bola pri mne ona. Pri každom mojom kroku v živote bola vždy prvá ona. Za to som ju mala nesmierne rada.

----------------------

Ráno som napísala Danielovi. V Japonsku už mali obed, takže som mala od neho asi milión správ lebo som sa mu neozvala hneď ako som prišla domov.

D: to ti trvalo 🙄 už som si myslel že som ti niečo urobil
D: teda skôr neurobil 😏
L: prasa 😂
L: vyspal si sa dobre?
D: mohlo to byť aj lepšie. Ty?
L: veľmi dobre
L: hej a pozdravuje ťa Bell
D: ďakujeeem, pozdrav ju odo mňa tiež 😊

Povedala som mu všetko ohľadom operácie. Vôbec nebol nadšený z toho, že na ňu idem ale potom sa začal tešiť, že ma zbavia tej pliagy. Na konci som mu napísala:

L: ak by som náhodou znovu stratila pamäť, tak len ku mne domov nabehni, plesni ma po zadku a povedz VYZLEČ SA, POSTAV SA PRED ZRKADLO A POZERAJ MI DO OČÍ ZATIAĽ ČO ŤA BUDEM ROBIŤ
L: po taliansky, jasné?
D: neboj sa, ja ťa rovno k stene pritlačím, slová nebudú potrebné 😉

Duša mi od šťastia zaplesala. To je môj muž. Hneď vie, čo treba robiť.