You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

20

S Michelle sme sa akosi stretli dva kilometre od Danielovho domu. Pristavila autom pri mne a stiahla dole okienko.
,,Dievča, je len štvrť na dve a Daniel príde až o siedmej. Nepôjdeme zatiaľ na nákupy? Ja potrebujem a nechcem ísť sama." povedala.

Odstavila som kolobežku na kraj chodníka a bez slova som nastúpila do auta.
,,Máš pravdu, je príliš skoro. Tak teda poďme." povedala som, zatiaľ čo som si zapínala pás.
,,To bolo rýchle." zasmiala sa a zamierila rovno do nákupného centra.

Strávili sme tam štyri hodiny. Prešli sme všetky obchody a nakoniec sme išli na drink.

---------------------

Vošli sme dnu. Do nosa aj do očí mi vrazila nostalgia. Áno. Presne takto vonia Daniel a jeho domov. Ako čerstvo pokosená tráva po daždi so štipkou koženej vône. Ach bože, ako to ja milujem.

Michelle ma uštipla. Trhla som sa.
,,AU! To bolo za čo?"
,,Pýtala som sa ťa niečo a ty si vôbec nepočúvala!" akože sa rozhorčila. Vzdychla som.
,,Prepáč, to len... Nostalgia."
Zdvihla kútik úst a prikývla v pochopení.

,,Čo si sa ma vlastne pýtala?" opýtala som sa.
,,Len že či tu chceš nejakú uvítaciu párty urobiť, alebo čo?"
,,Oh nie..." odpovedala som dúfajúc, že sa neurazila.
,,Len chcem ísť Daniela vyzdvihnúť z letiska." doplnila som.

Michelle bola chvíľu ticho. Čosi sa jej blyslo v očiach a uškrnula sa. Buchla som ju po hlave.
,,Bože, obaja ste rovnakí! Stále myslíte na to isté!" povedala som. Zasmiala sa.
,,Čo ti poviem, sme rovnaká krv." Otočila sa na odchod.
,,Nebudem ti hovoriť čo je kde, nič sa tu veľmi nezmenilo a určite si pamätáš. Idem domov, maj sa!" žmurkla na mňa a odišla. Zasmiala som sa.

Otočila som sa späť do domu. Pomaly som prechádzala ďalej a obzerala som sa. Pri spomienke na to, kde všade sme to robili, tým myslím naozaj všade pretože sme využili asi každý centimeter tohto domu, som sa začervenala.

Pozrela som sa na veľké zrkadlo ktoré mal Daniel dole pri schodoch. Zadržala som dych. Panebože. Pred týmto zrkadlom Daniel chcel, aby som sa pozerala na to ako ma pretiahol. A ja som sa pozerala. Bolo to... Divoké. Bolestne mi začalo pulzovať medzi nohami. Zahryzla som si do pery.

Luisha, no tak! Radšej som sa otočila a išla som ďalej. Hore som nešla. Môj pud sebazáchovy ma nepustil. Nemôžem sa mu predsa premávať po dome len tak. Už je veľa, že tu vôbec som.

Skontrolovala som, koľko je hodín. Výborne, je šesť. Išla som do kuchyne a poprehrabovala som sa v nej. Našla som všetky suroviny, ktoré som chcela na lávový koláčik.

Rýchlo som urobila cesto a dala ho do chladničky. Zabralo mi to 10 minút. Hneď na to som išla do garáže po auto. Ihneď mi do očí padol jeho Ford. Zobrala som kľúče, naštartovala som a vyšla na dvor. Skontrolovala som celý dom, pozamykala a pomaly som sa vybrala na letisko.

Prišla som tam presne o 19:00. Usmiala som sa. Tomu sa hovorí dochvíľnosť. Ihneď mi úsmev zamrzol.

Daniel tu už každú chvíľu bude. V žalúdku sa mi usadil nepríjemný pocit. Bude to trápne. Asi som nemala robiť to cesto na lávový koláčik. Ako som si mohla byť taká istá, že pôjdeme potom k Danielovi domov?

Potriasla som hlavou a poriadne som sa nadýchla. Vzchop sa. Nebuď padavka, výstup z auta a choď ho na letisko čakať. Už aj.

Skôr ako by ma prešla táto smelá nálada som išla na letisko čakať ho. Celý čas som bola napätá ako struna. Netrpezlivo som pozrela na hodinky. Kde je? Už tu stojím sedem minút. Možno mešká lietadlo...

Spomeň čerta. Práve ku mne kráčal od ucha k uchu vysmiaty Daniel s kufrom. Bože ten jeho úsmev! Hneď zo mňa opadol stres. Podarilo sa mi usmiať sa.

,,Mám pocit, akoby sme sa nevideli mesiace!" povedal namiesto privítania a objal ma. Bola som zaskočená. Nečakala som takýto milý príchod. Nakoniec som mu objatie opätovala.
,,Nielen ty." zašepkala som.

Po chvíli ma pustil.
,,Objednám taxík?" opýtal sa a už vyťahoval mobil. Položila som svoju ruku na jeho, potlačila ju dole a uškrnula sa.
,,Načo?" opýtala som sa. Nechápavo na mňa pozrel. Ukázala som mu, nech ma nasleduje a vykročila som von z budovy.

Na parkovisku som odomkla auto. Keď si Daniel všimol, ktoré zablikalo tak sa zasmial.
,,Ty líška."
,,Myslíš si, že tu prídem len tak? Musím ťa predsa privítať vo veľkom štýle!" povedala som.

Dali sme kufor do auta a nasadli sme. Samozrejme ja som išla na miesto šoféra. Daniel nadvihol obočie, ale aj tak si sadol na miesto spolujazdca.

Celou cestou domov mi bolo príjemne. Preberali sme oba závody a Daniel mi vyrozprával všelijaké hlúposti, čo povyvádzal v paddocku s ostatnými jazdcami. Skoro som plakala od smiechu.

Zaparkovala som auto, odomkla dom a vošla dovnútra, akoby sa nechumelilo. Daniel na to nepovedal ani slovo. Poslušne vošiel za mnou, kufor nechal na chodbe, vyzul sa a hodil sa na gauč. Ja som už bola v kuchyni a robila koláčiky.

Po pätnástich minútach som doniesla nám obom po dva koláčiky na stôl. Odkedy sme vošli dovnútra, sme neprehovorili ani slovo. Vedeli sme čo nasleduje a netešil sa na to ani jeden z nás. Preto sme potichu zjedli koláče.

,,Tie koláče boli božské!" ozval sa Daniel.
,,Vďaka..." povedala som.
,,Ako si sa tu vlastne dostala?" opýtal sa. Usmiala som sa.
,,Nechaj ma hádať! Michelle, však? Jedine ona má kľúče od môjho domu."
,,Bodík pre teba." uškrnula som sa.

Nachvíľu sme obaja znovu stíchli.
,,Nečakal som, že ma privítaš aj koláčom." povedal rozpačito. Vzdychla som. Pokojne čakal.
,,Prepáč mi to Daniel. Prepáč že som tak vybuchla. Sama netuším prečo."
,,To je v poriadku. Mala si na to právo, priveľmi som na teba tlačil. Ty mne prepáč."

Hodila som sa mu okolo krku a pevne ho objala. Nikdy som nevedela svoje city vyjadriť cez slová tak dobre ako Daniel, tak som vždy urobila nejaké gesto. On už chápal všetkému, čo som robila. Aj teraz pochopil.

Zrazu som mu sedela obkročmo na nohách s tvárou päť centimetrov od jeho. Pohladila som mu líce. Celý čas sedel napätý, ani sa nepohol. Pobozkala som ho dlho a vášnivo.

,,Neviem, či by sme mali... Stále si mi neodpustila, takže nemôžem." povedal rozpačito.
,,Stále som ti neodpustila, ale túto hranicu som už prekročila. Prekročíš ju so mnou?" zapriadla som.