You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

9

Ostali sme sa tam s opicami hrať aspoň polhodinu. Potom ich to už prestalo baviť, tak zdúchli preč.

Pozreli sme s Danielom na seba. Obaja sme vedeli, že je čas ísť domov, tak sme sa vybrali preč. Keď sme nastupovali do auta, otvoril a zatvoril za mnou dvere. Teraz bude každú príležitosť využívať na takéto veci. Bude ešte väčší gentleman ako bol doteraz. Len preto, aby som mu odpustila. No tak skoro sa nedočká.

V aute bolo ticho. Každý bol zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Zrazu sa opýtal: ,,Michelle odpustíš?" Pozrela som na neho.
,,Skús si porovnať to, čo si urobil ty a to, čo urobila ona. Komu by si odpustil?" povedala som. Bez rozmýšľania odpovedal: ,,Ona vlastne neurobila nič, takže jej..."
,,No vidíš, sám si si odpovedal" povedala som sarkasticky.

Vzdychol si.
,,Ale nech si nemyslí, že jej odpustím len tak. Nech mi zavolá, kedy má čas. Musím sa s ňou porozprávať." poznamenala som.
,,Odkážem." 

Chvíľu bolo ticho a potom sa s nádejou v hlase znovu ozval: ,,Môžme byť priatelia?"
,,Si si vedomý toho, že ani naše priateľstvo nebude tip-top?" povedala som sucho. Znovu vzdychol a smutne odpovedal: ,,Viem."

O chvíľu sme prišli k bytovke. Vybrala som nákup.
,,Ukáž, pomôžem ti." ponúkol sa Daniel.
,,Nie, vďaka. Zvládnem to." odpovedala som. Nákup mi doslova padal, ale bola som príliš pyšná a stále nahnevaná.

,,Hej, jasné." povedal zo smiechom a zobral mi polovicu nákupu.
,,Hovorím ti, že ne..." prerušil ma v strede vety.
,,Nebudem sa s tebou hádať. Poď." a otvoril dvere do budovy. Nemala som šancu. Prevrátila som očami a išla som za ním.

Vošli sme do bytu a položili sme nákup na linku do kuchyne. Daniel sa obzrel a zbadal svoju šiltovku. Podišiel k nej a zobral ju do rúk. Pozrel na mňa a zdvihol v otázke obočie. Vážne si myslel, že som si ju tu nechala preto, lebo mi on chýba?

,,Som len dobrá duša a nespálila som ti ju tak ako kvety." povedala som a vražedne som naň pozrela. Vytreštil na mňa oči.
,,Moju šiltovku nie!" zasmial sa a objal ju.

Chvíľu si ju obzeral. Potom prišiel ku mne, dal mi ju na hlavu a povedal: ,,Je tvoja."
,,Nebude ti chýbať?" prekvapene som zdvihla obočie ,,predsa tá je tvoja špeci-šiltovka."
,,Voglio che quando la guardi, ti ricordi sempre che ti amo." (Chcem, aby si si vždy spomenula, keď sa na ňu pozrieš, že ťa milujem) povedal v mojom rodnom jazyku.

Ak si myslel, že to na mňa zaberie, tak si myslel dobre, pretože hnev ustúpil. Ale aj tak mu neodpustím.
,,Teraz čakáš, že sa ti hodím okolo krku a poviem ti: Ti perdono perché non posso vivere senza di te! Ti amo! (Odpúšťam ti, pretože nemôžem bez teba žiť! Milujem ťa!) Tak ako z romantického klišé filmu?" prekrížila som si ruky na prsiach.

Zostal zaskočený. Snažila som sa nesmiať, ale nešlo to. Vybuchla som do smiechu
,,Keby si sa videl!" Daniel sa tiež začal smiať. Bože môj, toto mi chýba. Aj z veľmi vážnej situácie si urobiť srandu. Jediný človek, s ktorým to môžem robiť je Daniel.

,,Viem, že to tak nefunguje." povedal Daniel. Potľapkala som mu po ramene.
,,Múdry chlapec."
,,Že chlapec!" povedal a chcel ma schmatnúť, ale ja som už pri ňom bola vytrénovaná na takéto veci.

Šiltovku, ktorú mal na sebe už od rána, som mu stiahla na oči a utiekla som za gauč.
,,Chyť ma ak to dokážeš!" vyplazila som mu jazyk. Vytiahol si ju späť a zasmial sa. Jeho oči doslova žiarili pobavením.

,,Veď ty si počkaj, keď sa mi dostaneš do rúk." povedal a rozbehol sa ku gauču, že sa prehodí cez neho priamo ku mne. Zvýskla som a utekala som preč.

Chvíľu sme sa naháňali po miestnosti ako malé deti. V zápale radosti som vbehla do spálne, ani som si to neuvedomila. Daniel išiel samozrejme za mnou. Nemala som už ako utiecť, keďže posteľ bola v strede izby, tak som sa pred ňu postavila chrbtom. Daniel nestihol zareagovať, nezastavil a narazil priamo do mňa. Zapišťala som.

Spadla som chrbtom na posteľ a on pristál rovno na mne. Zdvihol sa na ruky a obaja sme sa začali smiať. Toto mi tak chýbalo. Naháňali sme sa dokopy 5 minút, ale ja som sa tak dobre zabavila po dlhej dobe. Úplne som zabudla na to, že som naň naštvaná.

Chvíľu sme na seba len ticho pozerali. Mala som chuť ho schmatnúť, pritiahnuť si ho k sebe a nikdy ho už nepustiť. Zrejme myslel na to isté, keďže sa ku mne pomaly zohol.

Preťal sa nám dych. Dotýkali sme sa nosmi. Čakal. Čakal na povolenie, či to môže spraviť. Či ma môže pobozkať. Chcela som to. Naozaj som po tom veľmi túžila. No vedela som, že ak poviem áno, tak mu tým odpustím. Aj on to veľmi dobre vedel. Už-už som išla prikývnuť, ale zastavila som sa. Nie. Nemôžem.

Namiesto toho som povedala: ,,Mal by si ísť." Stisol zuby a zatvoril oči. Bolo vidno, ako mu klesla nálada.
,,Áno... máš pravdu." Viem, pokazila som celý tento krásny moment. Lenže bolo príliš skoro na to, aby som mu odpustila.

Opatrne a pomaly sa postavil. Pomohol mi postaviť sa a išli sme do kuchyne.
,,Tak ja teda pôjdem." povedal Daniel, pozrel na mňa akoby sme sa už nikdy nemali vidieť a otočil sa na odchod. Obul sa a nadvihol si čiapku na pozdrav. Ja by som urobila to isté, ale nemala som na hlave nič, tak som povedala: ,,Arrivederci." Odišiel.

Zatvorila som dvere a zosunula som sa na zem. Pocítila som, že mám mokrú tvár. Plačem. Po autonehode plačem prvýkrát. Nevedela som, či od radosti, hnevu alebo smútku. Nechala som slzy rinúť sa ďalej.

Po desiatich minútach sedenia na zemi a pozerania sa do blba som vstala. Musím odložiť nákup a trochu poupratovať.

Práve keď som skončila, mi zazvonil telefón. Michelle. Zdvihla som.

,,Počúvam ťa"
,,Vďakabohu Luisha! Ani nevieš aká som rada, že si mi zdvihla!"
,,Počúvam ťa" zopakovala som otrávene.
,,Prepáč... Zajtra...môžeš?"
,,Čo zajtra?"
,,Máš zajtra čas? Zašli by sme na pláž a všetko ti vysvetlím"
,,Minútku, pozriem sa"

Rýchlo som pozrela do počítača, či mi prišiel nejaký text alebo niečo z práce. Prišlo. Otvorila som správu, no bolo toho málo. Vrátila som sa späť k telefónu.

Dohodli sme sa, že zajtra o druhej ma Michelle vyzdvihne a pôjdeme na pláž.