You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

3

Poobede som sa nedokázala sústrediť na prácu. Myšlienky mi stále behali k Danielovi. Už tretíkrát som čítala jeden odsek a absolútne som nevedela o čom je. Musela som sa vyrozprávať.

Zavolala som svojmu bratrancovi Andreovi, ktorý je z Talianska, tak ako ja. Boli sme si veľmi blízki. Hovorili sme si skoro všetko. Zdvihol po piatich zazvoneniach.

,,Si normálna?! Prečo mi voláš ráno o ôsmej?"
,,Veď sú..." uvedomila som si, že tu je časový posun ,,Prepáč, zabudla som. Ale ja ti fakt potrebujem niečo povedať! Pikoškyyy"
,,No hovor"

Rozpovedala som mu celý môj posledný týždeň. Od príchodu do Austrálie až po jazdu autom s Danielom. Andrea bol obrovský fanúšik F1.

,,To si robíš zo mňa srandu?! Ty si bola doma u Daniela Ricciarda, honey badgera a tebe sa PROTIVÍ?!" vybehol na mňa.
,,Taký honey badger, že môže ísť do prdele! Správa sa ku mne ako idiot! Netuším čo som mu urobila a ani mi nedal šancu!" rozhorčila som sa.
Nachvíľu bolo na druhej strane ticho.
,,Haló, si tam?" opýtala som sa.
,,Hej tu som. Len som rozmýšľal...Áno? Prepáč, musím ísť. Neskôr ti zavolám, ciao!" rýchlo povedal a zložil.

Dlho som vydýchla. Konečne sa môžem naplno pustiť do roboty! Keď som sa vyrozprávala, tak sa mi pracovalo oveľa ľahšie. Hneď to išlo ako po masle.

Po dvoch hodinách som zaklapla počítač. Najedla som sa a rozmýšľala, čo budem robiť ešte do večera. Sú len štyri hodiny... Dostala som nápad. Rada plávam, tak čo keby som našla nejaké miesto poblízku, kde môžem vybiť svoju energiu?

Po piatich minútach hľadania na internete som našla celkom fajn miesto. Rýchlo som si zbalila veci a utekala na autobus. Nečakala som, že ho stihnem, ale stihla som ho len tak tak. Zatiaľ mám na autobusy šťastie.

Prišla som tam, prezliekla sa do plaviek a išla som do bazéna. Samozrejme, hneď som išla na skokanský mostík a poriadne skočila do vody.

Po jeden a pol hodine som vyšla z bazéna a išla sa prezliecť. Kým som sa česala, začula som niekoho rozhovor.
,,Konzervatórium kde chodí tvoj brat má dnes koncert, že? Kedy?" povedal jeden hlas.
,,O hodinu a pol v kultúrnom dome, pri námestí. Prídeš?"
,,Určite!"zvýskla žena.

Hmmm... Koncert. Konzervatórium. Idem tam! Milujem hudbu, tak to si nenechám ujsť!

Rýchlo som sa pozbierala a znovu išla na autobus. Prišla som do bytu, rýchlo sa upravila, najedla a išla som do kultúrneho domu. Napešo, pretože som to nemala ďaleko.

Pozrela som na hodinky a zistila, že to asi nestihnem. Zanadávala som a zrýchlila krok. Ako som kráčala, pristavilo pri mne auto. Okienko sa stiahlo a vnútri sedel...

,,Teraz na teba nemám čas, ponáhľam sa!" vyštekla som na Daniela. Ten len v kľude išiel vedľa mňa na aute a povedal: ,,A kam že máš namierené?"
,,To ťa nemusí zaujímať." Prevrátil očami a povedal: ,,Tak fajn, myslel som si, že si budeš mať kam sadnúť na koncerte, ale vidím, že ty si veľmi rada postojíš dobré dve hodinky..."
,,Ako vieš..." nestihla som dopovedať, keďže odfrčal preč. Ukázala som mu prostredník a on mne takisto.

Ešte viac som zrýchlila, až som bežala. Prišla som tam celá zadychčaná. Keď som uvidela, koľko tam je ľudí... ,,Hajzel!" potichu som zanadávala. Bolo tam miesta až-až. A ja som sa ponáhľala ako idiot, aby som si stihla sadnúť!

Poobzerala som sa, ale nikde som Daniela nevidela. Usadila som sa. Keď začala hrať hudba, všetok hnev zo mňa vyprchal. Hudba má úžasný účinok.

Koncert skončil a všetci sa ponáhľali domov. Ja som si počkala, kým všetci vyjdú von, aby som nemusela dlho čakať. Všimla som si, že tri rady vyššie odo mňa sedel Daniel. Keď som sa postavila, postavil sa aj on.

Nechoď ku mne, nechoď ku mne! Múdra časť mysle mi kričala. Tá druhá časť mysle kričala niečo iné: Prosím, prídi tu! Nevedela som si vybrať, či chcem aby prišiel ku mne alebo aby sa tváril že ma nepozná.

,,Bolo to nádherné, však?" zrazu sa pri mne zjavil. Skoro som nadskočila. Zasyčala som na neho: ,,Kurnikšopa, prestaň strašiť!" zasmiala som sa ,,a áno, bolo to nádherné." No, zdá sa, že hudba má veľmi veľké účinky, keď som zatiaľ pokojná.

,,Vidím, že si stihla prísť na čas..." lenivo povedal. Chytili ma nervy. Zastavila som a on tiež. Zabodla som mu prst do hrude. ,,Hajzel! Bolo tu veľmi veľa voľných miest!",,A?" opýtal sa úplne hlúpo. ,,A?! Tak som sa ponáhľala, že som skoro nohy dolámala!" zavrčala som naň. Ten iba pokrčil plecami a kráčal ďalej.

Zachvátil ma ešte väčší hnev. Keby som sa dolámala, mala by som toľko problémov... Dobehla som k nemu, chytila ho za pažu a surovo ho otočila k sebe.

,,Áno?" opýtal sa a zdvihol obočie. Ani sa nezatváril, že ho niečo bolí. Poriadne som mu zaryla nechty do ruky a ticho povedala: ,,Môžeš mi povedať, aký máš so mnou problém?! Odkedy sme sa stretli..." Prerušil ma: ,,Pútaš pozornosť. Snáď nechceš, aby si sa objavila v novinách, alebo áno?"

Mala som chuť ho tam dobiť ako psa. Žiadny iný človek ma nedokázal tak naštvať ako on! Musela som zahrať divadlo. Na sekundu som zatvorila oči a keď som ich otvorila, tak som sa na neho usmiala a šepla mu: ,,Hraj so mnou," a objala som ho. Ani nenamietal a k tomu ešte aj niečo povedal, aby to divadlo vyzeralo reálnejšie.

Celé mi to prišlo zvláštne... Mala som chuť ho zmaľovať tak, že ho vlastná rodina nespozná a zároveň som mala chuť sa na neho vrhnúť a pobozkať ho. Pane bože! Jeden chlap mi takto zamotá hlavu, že sama neviem čo chcem!

Cítila som, ako sa ľudia na nás pozerajú. Naschvál som trošku hlasnejšie povedala: ,,Tak ja už pôjdem, drž sa." a tľapla ho po chrbte. Usmial sa na mňa a tiež hlasnejšie povedal: ,,Nechceš ísť so mnou? Mám to po ceste, zveziem ťa."

,,Čo robíš?!" ticho som mu povedala. ,,Hraj so mnou, zabudla si?"
V očiach sa mi zablysla hrozba ale povedala som: ,,Okej..." ,,Tak poď," povedal a jemne ma potlačil dopredu.

Vyšli sme z budovy a nastúpili sme do auta. Pozrela som naň a opýtala sa: ,,Bolo to nutné?" Strčil kľúč do zapaľovania a povedal: ,,Nebolo, ale prečo nie?" a naštartoval.

Otvorila som ústa, že mu niečo odseknem, ale hneď som ich zatvorila. Počkať, čo povedal? Prečo nie? Dobre som počula? Tak to gesto na mňa zaúčinkovalo, že som sa upokojila. Zacítila som motýliky v bruchu. Ó nie, len to nie. Nesmieš sa do neho zamilovať! Veď to bolo iba jedno gesto! Dve slová!

Cestou domov bolo stále cítiť napätie v aute, ale nebolo až také zlé ako minulú jazdu. Zastavil mi pred bytovkou, pozdravila som sa a odišla som. Keď som išla po schodoch, niečo sa mi nezdalo. Mala som také zlé tušenie. Všimla som si, že Daniel tam ešte stále stojí autom.

Pre istotu som sa vrátila. Áno, budem vyzerať ako idiot, ale pre môj pokoj to musím urobiť. Vyšla som von a keď som pozrela do okienka jazdca, videla som, ako tam Daniel sedí so zvraštenou tvárou.

Podišla som k autu. Otvorila som dvere. Bol prehnutý a držal sa za brucho. ,,Si vpoh..." nedokončila som, pretože z ničoho nič na mňa spadol z auta. Vykríkla som.

______________________________________

Trošku som skrátila kapitoly :)
Už nebudú dlhé okolo 1900 slov, ale iba 1000
Verím, že sa vám príbeh páči :*