You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

14

Lando s Martinom na mňa vyjavene pozreli, keď ma uvideli po Danielovom boku. Oni nečakali mňa, ja som zas nečakala ich. Keď sme sa s Martinom pozreli na seba, obaja sme pomysleli na tú istú vec.

Martin Garrix bol moja prvá láska ešte pred Danielom. Z jednej noci sa stal mesiac a keď sme si obaja mysleli, že spolu chodíme, tak to prestalo klapať. Dali sme si od seba pauzu. Preplakala som kvôli nemu celé noci. Nakoniec sme sa pozhovárali a došli sme k záveru, že budeme len kamaráti. Samozrejme sme boli obaja hrozne deprimovaní. Bolo to veľmi zaujímavé, ale spolu sme sa cez to preniesli. Ostali sme výbornými priateľmi.

Lando bol taktiež kamarát. Spoznali sme sa, keď bol Daniel v McLarene a rozumieme si. Nevedel o mojej afére s Martinom. Teda dúfam. Daniel o nej vedel a prijal to s pokorou.

Prvá som sa spamätala ja.
,,Chlapci a vy čo tu?" usmiala som sa a otvorila som náruč. Obaja sa hneď postavili a podišli k nám.
,,Skôr čo tu robíš ty?" povedal Martin a pevne ma objal. Hneď na to ma objal Lando.
,,Chýbala si mi." zašepkal mi do vlasov.
,,Aj ty mne bratu, aj ty mne." usmiala som sa.

Posadali sme si a objednali sme si jedlo. Lando sa nezabával s omáčkami a rovno sa opýtal: ,,Čo sa naozaj stalo?" Daniel zostal ticho sedieť a Martin štuchol do Landa, aby prestal.
,,Tento tu nevedel prekusnúť to, že som si na neho nepamätala." kývla som hlavou na Daniela.
,,Počkať, ako nepamätala?" začudovane sa opýtali obaja. Vzdychla som. Ďalší ľudia, ktorým to musím vysvetliť. Tak poďme na to.

Všetko sme im vysvetlili. Od mojej nehody po vrátenie mojej pamäti. Niektoré detaily sme si nechali pre seba. Čakala som, že sa budú pýtať niečo iné, ale jediná otázka, ktorá padla bola od Martina.
,,Takže teraz spolu chodíte?"
,,Nie" surovo som odpovedala.

Na Danielovi bolo vidno, ako je z toho smutný a chcel, aby sme boli spolu. No ešte ten správny čas neprišiel. Nedokážem mu ešte odpustiť.

,,Mhm..." prikývli obaja. Ďalej sme to už nerozoberali, pretože bolo trochu dusno. Zmenila som tému a debata sa rýchlo rozprúdila.

Po hodine som išla za seba zaplatiť. Prišla som k stolu sa s nimi rozlúčiť.
,,Tak ja idem chlapci. Možno sa ešte stretneme." žmurkla som na nich.
,,Kľudne ostaň!" povedal Lando.
,,Ďakujem, ale musím už ísť domov. Majte sa pekne!" usmiala som sa a odišla som.
,,Ahoooj!"

Z reštaurácie za mnou vyletel Daniel.
,,Luisha!"
,,No?" otočila som sa. Dúfala som, že mi povie že ide so mnou. Ale vedela som, že šanca je malá.
,,Nepotrebuješ odviezť?" opýtal sa.
,,Prejdem sa, musím žiť trochu zdravšie." povedala som.
,,To budeš domov kráčať asi hodinu." zasmial sa.
,,Zvládnem to." žmurkla som, zamávala som mu a odkráčala som preč. Tiež mi ticho zamával. Cítila som, ako tam chvíľu stál a pozeral na mňa ako som odchádzala.

Popravde som domov ísť nemusela, len som vedela že chcú poriešiť svoje chlapské veci. Nebudem sa im do toho pliesť.

Dnes som mala vážne super deň a mala som v sebe ešte veľa energie, tak som sa išla prejsť na námestie. Možno natrafím na niečo zaujímavé. A keď nie, tak budem premýšľať.

Keď som sedela na lavičke, tak som zavolala Juliane. Bola to moja ďalšia kamarátka. Bavili sme sa ešte pred mojou nehodou, takže keď sme náhodne na seba natrafili minule v meste, bola úplne paf. Ja takisto.

,,No čo moja?" ozvala sa. Hneď mi dokázala vyčariť úsmev na tvári.
,,Prosím povedz mi, že nemáš nič na práci a máš chuť ísť von."
,,Je mi to ľúto, ale takéto niečo ti teraz povedať nemôžem. Pracujem." povedala smutne.
,,Och, tak nič teda. Nabudúce. Pa!" povedala som a zložila som.

Tak si teda musím vystačiť aj sama. Na pláž je to už ďaleko a hladná nie som... Čo budem robiť? Pôjdem sa ešte prejsť cez inú časť mesta.

Ako na potvoru som stretla Dereka. On nebol zlý chlap, ani som s ním nemala problém... Ale hrozne som sa mu páčila. Lenže on ma absolútne nepriťahoval a nevedela som, ako mu to povedať. Nechcela som ho raniť.

,,Lu! Nemôžeš sa sama potĺkať večer po meste!" povedal a objal ma.
,,Ahoj. Nemusíš sa o mňa báť." usmiala som sa.
,,O tak krásnu ženu sa človek báť musí!" zasmial sa.

Odrazu sa jeho tvár zmenila z prívetivej na nepríčetnú. Akoby si na niečo zrazu spomenul.
,,Luisha, ja len... Ak už niekoho máš, tak ma prosím neťahaj za nos." povedal. No, teraz ma poriadne zaskočil.
,,Je mi to hrozne ľúto." povedala som smutne.

,,Vedel som to... Ale prečo si mi nič nepovedala?" smutne sa opýtal.
,,Ja som nevedela ako. Naozaj prepáč." vzdychla som. Ticho prikývol. Po chvíli ticha sa ozval.
,,Mám ešte prácu. Tak ahoj."
,,Ahoj..." povedala som ticho.

Vynadala som si vnútri. Pozri, čo si zapríčinila! Hlupaňa! Tu sa hneváš, že ťa ťahali za nos a ty robíš to isté! Hanba ti, Luisha, hanba ti!

Rýchlo som odkráčala ďalej. Už som nevládala kráčať, tak som si zobrala taxík. Cítila som, ako ma fackovala hanba, až mi z toho bolo zle. Prišla som domov, osprchovala som sa, pozrela som si nejaký film a išla som si ľahnúť.

Začala som premýšľať nad všetkým. Od Dereka som znovu zablúdila k Danielovi. Daniel ma priťahoval od začiatku, no teraz ešte viac, keďže som vedela, že s ním byť nemôžem.

Ruka mi zablúdila do nohavičiek. Pri pomyslení na to, že by tu teraz pri mne bol, mnou prešla vlna vzrušenia. Prehla som sa v chrbte.

Bože, ten chlap netuší ako ho chcem! Už som sa naťahovala po telefón, že mu zavolám. Chcela som mu povedať, že mu odpúšťam a nech príde ihneď sem, no zastavila som sa.

Stále som mala v sebe blok, ktorý ma zastavil aby som neurobila nejakú hlúposť. Teraz sa ozval. No nič Lu, dnes si budeš musieť vystačiť sama.