You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

13

M: Čo sa stalo? Daniel mi písal, že je hlupák a viac už neodpovedá 😕
L: Nepovedal ti?
M: Čo mi mal povedať?
L: To, že je arogantný sebec 🙃
M: Čo sa zas stalo?!

Nechala som Michelle na pozretom. Neodpísala som jej. Napísala mi hodinu po tom, ako som prišla domov.

Keď sa chce ten hajzel tak správať, tak nech potom doma neplače! Zas a znovu robí problémy nielen mne, ale aj svojej sestre.

Mala som tak super náladu a on to musel proste pokaziť! Áno, každý z nás má nejaké nedostatky, chápem. Ale teraz spolu nechodíme a k tomu som naň stále naštvaná, takže to, čo povie má väčšiu váhu. Vo všetkom.

Zaškvŕkalo mi v bruchu. Aha, veď ja som hladná. Išla som si zohriať piadinu, ktorá mala byť už dávno zjedená.

Keď som sa najedla, hneď som bola pokojná. Bola som extrémne unavená, tak som si rovno išla ľahnúť. Robotu urobím zajtra...

Ráno, ďalší deň

Zobudila som sa neskôr ako zvyčajne. Aj tak som nemala nič na práci, mohla som si to dovoliť. Počas toho, ako som jedla som sa pozrela na mobil. Čakala ma tam správa od Daniela.

D: prosím, buď nachystaná o trištvrte na desať, budem čakať pred domom

Neodpísala som. Zbytočne by som sa pýtala prečo. Určite niečo vymyslel, aby sa mi ospravedlnil. Iba vo výnimočných prípadoch sme sa ospravedlňovali slovne. Väčšinou sme niečo urobili. Pozrela som na hodinky. Ešte mám polhodiny. To stíham.

Pôjdem s ním. Nemôžem byť naň stále naštvaná, pretože ma to aj prestávalo baviť. Už mi chýbal. A to veľmi. Jeho dotyky, milé slová, jeho úsmev... 

Pokrútila som hlavou. Rýchlo som sa išla obliecť. Mala som chuť sa pekne obliecť, tak som tak aj urobila. Samozrejme, nedala som si šaty. Nemám skoro žiadne a aj ich nerada nosím. Podpätky som si nedávala.

Pred odchodom som sa zastavila pri zrkadle a pozrela som sa na seba. Modrý top, biele šortky a košeľa, tenisky a šiltovka. K tomu úhľadne urobený vrkoč.
,,Dnes si kočka, dievča." mrkla som na seba a odišla som von.

Daniel tam už bol. To vážne stále chodím tak neskoro? Keď ma uvidel, zahvízdal.
,,To si sa pre mňa tak vyfintila?"
,,Možno áno, možno nie." naschvál som pokrčila plecami.
,,Akú si mohol mať istotu, že prídem?" opýtala som sa.
,,Snáď ťa poznám." nadvihol obočie. Mal pravdu. Pozná ma tak ako nikto iný.

,,Čo to vidím za tebou? Vilka?" opýtala som sa. Tak sme nazývali jeho Renault. Ja som s tým začala. Proste sa mi to hodilo. Bolo to strašne decké, ale ujalo sa to.

,,Ánooo. Vilko čaká len na teba." usmial sa a podal mi kľúče.
,,Uuuu!" zapišťala som. Takto sa mi ospravedlnil za ten včerajšok. Skoro som mu tie kľúče vytrhla a rýchlo som nastúpila do auta. Toto auto som šoférovala najradšej. Prirástlo mi k srdcu.

Naštartovala som a do oka mi padli dva lístky, ktoré boli na palubnej doske.
,,Pozri sa." povedal Daniel a kývol ku nim hlavou. Som zvedavá, čo vymyslel.

Keď som si prečítala, čo na nich bolo, spadla mi sánka.
,,To nemyslíš vážne." zalapala som po dychu. Usmieval sa od ucha k uchu.
,,Chcel som to zarezervovať až na ďalší týždeň, ale povedali mi, že ten termín je už obsadený." povedal.

Veď predsa ďalší týždeň mám narodeniny. Presne 16. augusta.
,,To si chcel na moje narodeniny?" opýtala som sa.
,,No, hej." prehrabol si vlasy.
,,Bože, ďakujem! To si nemusel Danny."
,,Nemusel, ale chcel som." usmial sa.

Asi sa roztopím. To bolo tak milé od neho! Boli to lístky na celodennú jazdu štvorkolkami po voľnej prírode a k tomu sme si hocikedy mohli prísť po jedlo a benzín.

Uvedomila som si, že o dva týždne sa znovu začínajú závody v F1. To už Daniela neuvidím tak často. Ešte som mu neodpustila, ale stále mi nesmierne chýba. A chýbať mi aj bude. Musím si s ním dnešok užiť čo najviac.

,,Prečo tu ešte stojíme?" vyhŕkla som.
,,No neviem, šofér sa nejak neangažuje." zasmial sa.
,,Netuším, kde to je. Naviguj ma." povedala som a vyhodila som rýchlosť.

Cesta by zvyčajne trvala zhruba polhodinu, ale ja som to stiahla na dvadsať minút. Išla som uličkami, ktoré poznám a k tomu som aj cestný pirát. Viem, nemám sa čím pýšiť.

Zaparkovala som. Keď sme vystúpili, zacítila som ešte väčšiu vlhkosť vzduchu, ako cítim bežne v meste. Poriadne som sa nadýchla. Nádherná vôňa prírody a oceánu.

Dali nám štvorkolky a inštrukcie. Pravdupovediac sme obaja veľmi ku koncu nepočúvali, keďže sme sa tešili na jazdu.

Keď nám povedali, že môžme ísť, boli sme ako divé zvery. Jazdili sme trochu ako šialenci. Užívali sme si to najviac, ako sa dalo.

Častokrát, kým sme nechali motory oddychovať, sme sa išli pozrieť na voľne žijúce zvieratá. Boli nádherné!

Asi o piatej mu niekto zavolal. Práve sme oddychovali. Netušila som, kto bol na druhej strane. Na konci telefonátu Daniel povedal: ,,Mám teraz veľmi dôležitú prácu , o dve a pol hodiny tam prídem. Maj sa."

Má dôležitú prácu! Zahrialo ma pri srdiečku. Mňa považuje za dôležitú!
,,Ďakujem" vyhŕkla som.
,,Čo?" opýtal sa zarazene.
,,Ďakujem, že ma pokladáš za dôležitú..." usmiala som sa.
,,Ty budeš u mňa vždy na prvom mieste." povedal a pozrel mi do očí. Bol hrozne milý! Začala som sa trochu červenať, tak som sa otočila preč.

Po chvíli ticha som sa ozvala.
,,Kto ti volal?"
,,Moji... Teda naši priatelia. Sú tu, tak ich pôjdem pozrieť. Pridáš sa?"
,,Kto presne?"
,,Hovorím ti, že NAŠI priatelia. Nemáš sa čoho báť, rozumiete si." žmurkol na mňa.

Otvorila som ústa, že poviem nie, no potom mi napadlo: Možno niečo od nich zistím ohľadom toho, čo sa dialo za ten rok a pol...a chcem s Danielom stráviť viac času.

Nakoniec som prikývla.
,,Netušíš ako budú prekvapení, keď ťa uvidia!" povedal naradostene a nasadol na štvorkolku.
,,Kto by nebol" povedala som sucho, no on to ignoroval. Tiež som nasadla na štvorkolku a išli sme sa ďalej voziť.

Keď sme skončili, tak sme rovno prišli do reštaurácie, kde nás už naši priatelia čakali. Čakala som naozaj hocikoho, ale nie ich. Bol tu Lando Norris a Martin Garrix.