You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

4

,,Daniel!" skríkla som. ,,Pomôž mi...postaviť...sa." habkal a chytal ma za ruky, aby som mu pomohla vstať. Mal viditeľne veľké bolesti.

Bola som naň stále natšvaná, ale nemohla som ho tu nechať len tak ležať. Pomohla som mu postaviť sa. Oprel sa o auto. Využila som to a rýchlo som vytiahla kľúče zo zapaľovania, zatvorila dvere a zamkla auto.

Ihneď som ho chytila. Oprel sa do mňa celou váhou. Zastonala som, pretože nebol veľmi ľahký. ,,Čo...robíš..." bolo vidno, ako sa premáhal, aby tie slová zo seba vydoloval. ,,Nenechám ťa tu" povedala som a zaťala zuby.

Pozbierala som v sebe všetku silu a dostala ho do výťahu a potom do môjho bytu. Nevedela som, kam ho dať. ,,Cítiš, že budeš zvracať?" opýtala som sa. Nevládal rozprávať, tak len pokrútil hlavou.

Rýchlo som ho odviedla do spálne. V ten moment mi bolo jedno, že som v tom bordeli nechala celebritu a svojho (asi) úhlavného nepriateľa. Ľahol si na posteľ a ja som mu rýchlo išla doniesť vodu.

Celú ju vypil. Po chvíli, keď mu už asi bolo lepšie, sa ozval: ,,Asi som zjedol niečo pokazené, pretože...takto reaguje môj žalúdok. Z ničoho nič príde ostrá a... obrovská bolesť.",,Budeš zvracať?" opýtala som sa znovu.

Pokrútil hlavou ,,Možno..." Niečo mi napadlo ,,Donesiem ti pohár veľmi teplej vody. Musíš to celé vypiť. Tým pádom ti vyvolám zvracanie a potom ti bude fajn." už som utekala do kuchyne.

Doniesla som mu ju a on ju celú hneď vypil. Bez námietok. Začalo to účinkovať, keďže za dve minúty už utekal na WC.

Keď vyšiel, tak sa opýtal: ,,Kde mám kľúče od auta?",,Nedám ti ich. Nepustím ťa v takomto stave samého domov!",,Veď už mi je dobre!" namietal. Pokrútila som hlavou a potľapkala po posteli, aby si priiel ľahnúť.

Zaváhal, ale nakoniec pršiiel. Ešte stále mu bolo zle, pretože sa musel podopierať. Ľahol si a ja som si sadla vedľa neho. Chvíľu sme sedeli ticho, ale nakoniec začal prvý rozprávať on. Rozprávali sme sa veľmi dlho. Ani neviem kedy, ale zaspala som.

Ďalší deň

Zobudila som sa na svojej posteli. Otvorila som oči a uvedomila si, že tu mal spať Daniel, nie ja. Ja som mala spať na gauči! Hneď som sa posadila a rýchlo vybehla von z izby.

Našťastie som na gauči našla pokojne spiaceho Daniela. Vydýchla som si. Aspoň ten idiot neodišiel v takom stave domov sám! Išla som dať urobiť kávu a medzitým som sa išla umyť.

Dala som si ľadovú sprchu. Bola tak studená, že som a zabudla, že tu Daniel je. Zabalila som sa do osušky a vyšla z kúpeľky von.

Išla som do kuchyne. Kým som si zalievala kávu, ozval sa Daniel: ,,To sa tu bežne takto premávaš, keď máš návtševu?" Vtedy som si uvedomila, že on tu stále je. Prudko som sa k nemu otočila. Sakra! To je, akokeby som tu pred ním pobehovala nahá!

Snažila som sa na sebe nedať znať nervozitu, ale prekukol ma. ,,Predomnou sa nemusíš hanbiť..." lenivo prehodil. Ako je to možné, že ma dokáže tak rýchlo naštvať?! ,,Drž hubu!" odsekla som, vbehla do spálne a zabuchla dvere.

Keď som sa obliekla a vyšla späť do kuchyne, on tam už stál (znovu bez trička) a tiež si zalieval kávu. ,,Kde máš cukor?" opýtal sa. Dala som mu protiotázku: ,,Ty sa tiež takto" ukázala som naňho ,,premávaš po dome hostiteľa?",,Ja mám aspoň spodné prádlo narozdiel od niekoho" konečne sa ku mne otočil a nadvihol obočie.

Ukázala som mu prostredník a podišla ku linke. ,,Kde máš cu..." znovu sa ozval, ale ja som ho prerušila tým, že som mu podala cukor, ktorý bol rovno pred ním. Usmiala som sa a povedala: ,,Slepý jak patrón.",,Ha-ha" povedal sarkasticky.

Začala som si robiť raňajky. ,,Dáš si niečo?" opýtala som sa. Sama som nevedela prečo. Možno mi to kázala slušnosť, možno som chcela byť k nemu dobrá. Odpil si z kávy a povedal: ,,No, ak tu máš..." vymenoval mi niekoľko surovín, nakoľko som niektoré ani nepoznala ,,tak áno, dám si."

Zazrela som naňho. Usmial sa. ,,Káva ti bude stačiť." povedala som a začala rozbíjať vajíčka na omeletu. Zasmial sa, išiel si sadnúť na gauč a začal sa hrať s telefónom.

Ochvíľu som si sadla k stolu a začala jesť. Z gauča sa presunul na stoličku vedľa mňa. Pozeral do telefónu, akoby niečo hľadal a ukázal mi fotku.

Bola som na nej ja a on. Zabehlo mi, keď som videla, čo presne bolo na tej fotke. Ja som sedela v tureckom sede na mojej posteli a on ležal a hlavu mal v mojom lone. Všimla som si, že som spala. Ahááá, už viem kedy to odfotil.

,,A čo s tým?" opýtala som sa, stále prekvapená. Preboha, veď to sa stalo včera! ,,Ja len, že pekná fotka. Nemyslíš?",,Nie je zlá."prikývla som. Chcela som odpovedať sarkasticky, ale ovládla som sa.

Po chvíli ticha som sa opýtala: ,,Už ti je lepšie?",,Nepil by som kávu, keby mi bolo zle." dal si posledný dúšok kávy. Hrnček pekne umyl. Hmm, je zlatý. Napriek tomu, že ma neznáša, tak aspoň niečo. Zahrialo ma pri srdiečku.

,,Tak ja teda pôjdem" zobral si kľúče od auta, mobil a išiel ku vchodovým dverám. Zastavil sa. ,,Ďakujem že si ma tam nenechala.... Maj sa" Usmiala som sa a prikývla som. Hneď na to odišiel.

No...zaujímavé dva dni. Mala som z toho taký dobrý pocit. Aj keď sme s Danielom po sebe zjapali a nadávali si, predsa len ľady trochu povolili. Fakt iba trochu. Mimovoľne som sa usmiala. Čas na prácu! Dnes mám ešte niekoľko vecí, čo musím stihnúť. Nesmiem sa flákať.