You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

6

,,NEMÁME SI ČO VYSVETĽOVAŤ! IHNEĎ OTVOR!" skríkla som na ňu a začala búchať na dvere, aby ich otvorila. Otočila som sa k Danielovi s plameňmi v očiach. Ten zostal stáť ako obarený. Zrazu sa tiež rozbehol k dverám. Začal búchať a kričať: ,,ČO SI MYSLÍŠ, ŽE ROBÍŠ!? OTVOR TIE ZASRATÉ DVERE!"

,,Nie! Ja si počkám kľudne aj dozajtra!" ozvalo sa spoza dverí. Pozrela som na Daniela. Vie niečo, čo ja nie. Určite. Otočila som sa k nemu a ticho sa opýtala: ,,Čo presne si máme vysvetliť?"

Chytil sa za koreň nosa, otočil sa a urobil pár krokov preč. Dobehla som k nemu. ,,Čo presne si máme vysvetliť?" znovu som sa opýtala. Poriadne sa nadýchol a vydýchol. Dala som mu chvíľu. Nemôžem naňho tlačiť. Možno sa sám rozhovorí.

Tak sa stalo. ,,Poviem ti tri. Tri veci a ty si z toho urob vlastný záver." povedal. To akože myslí vážne?! Urobím si iný záver, ktorý bude ďaleko od pravdy a potom čo?! ,,Čo je to za hovadinu..." povedala som zarazene.

,,Počúvaj ma. Pozorne." povedal a konečne sa otočil ku mne. Z jeho tváre som nevedela vyčítať, ako sa cíti. Bola to zmes radosti, smútku a hnevu. Prikývla som.

Chvíľu čakal, akoby premýšľal čo povedať. Nakoniec sa rozhovoril. ,,Náš pes nepúšťa do domu len tak niekoho. Púšťa iba tých ľudí, ktorých už pozná." Zamračila som sa. Vážne mi teraz ide rozprávať o ich psovi? Pokračoval: ,,Nič z týchto posledných dvoch týždňov sa nedialo náhodne. Všetko bolo robené zámerne...a prečo myslíš, že ťa naša rodina hneď prijala ako svoju? Akoby si k nám patrila odjakživa?",,Čo si mám z toho vydedukovať?" oborila som sa naňho.

,,Skús si tieto tri veci spojiť. Rozmýšľaj." povedal pokojne. Začala som premýšľať. Pes, všetko robené zámerne, jeho rodina...

Pred očami sa mi znovu zjavil obraz spred týždňa, keď som hrala na gitare. Tento raz som videla aj tváre. To bol...Daniel a Michelle?! Zadržala som dych. Zjavil sa mi obraz, ktorý som dnes videla. Ja som bola v náručí...

Roztriasli sa mi kolená. Pozrela som na neho. Všetko, úplne všetko sa mi vrátilo späť. Celá pamäť. Vyhŕkli mi slzy. ,,Daniel?" opýtala som sa. Iba prikývol. V tvári nemal žiadnu emóciu. To nemôže byť pravda.

To, že ma Michelle zavolala vtedy k nim na grilovačku, bolo zámerne. Takisto aj to, že som sa stále v meste stretla s Danielom. A dnes v tom bare...to čo Daniel urobil...všetko bolo robené tak, aby som si spomenula. Všetko. A ja som si spomenula.

Preboha! Veď ja som štyri roky chodila s Danielom! Štyri roky! Ich rodičov som už volala mama a otec. Daniel mojich takisto.

Kľakla som na kolená. On len stál a pozeral na mňa. Zdvihla som k nemu oči a povedala: ,,Nemohol si mi to povedať hneď?! Ani jeden z vás?!" skríkla som tak, aby to počula aj Michelle.

Zrejme to počula, keďže otvorila dvere a vyšla za nami a mierila rovno ku mne. ,,Nepribližuj sa!" skríkla som na ňu. Zostala zaskočene stáť. Znovu som pozrela na Daniela a povedala: ,,Tie kvety..." ,,Aby si si spomenula." povedal.

Nevedela som, čo si o tom všetkom myslieť. Celý čas ma ťahali za nos. Potrebovala som o tom popremýšľať. V kľude. Sama. Zachvátil ma hnev. Ukázala som na dvere a skríkla som: ,,VYPADNITE! IHNEĎ! NECHCEM VÁS VIDIEŤ!" ,,Lu..." začala Michelle, no prerušila som ju zavrčaním. Obidvaja sa stiahli a ticho odišli. Hodnú chvíľu som zostala sedieť na streche a premýšľala som.

Božinku, tebe sa zlepšila angličtina - už viem, prečo to Michelle v ten prvý deň ako sme sa stretli povedala. Niekedy som mala tak smiešny prízvuk, že sa zo mňa stále smiali. Už viem, prečo ich otec zostal tak zarazene stáť, keď som sa s ním znovu zoznámila. Ale zaujímalo by ma, prečo je ku mne Daniel odzačiatku taký zlý... Veď predsa pred tou nehodou sme sa nepohádali...

Už ma začali bolieť kolená. Postavila som sa a zistila som, že som celá premrznutá. Pošúchala som si ruky a išla som do bytu. Tam som našla Danielovu šiltovku ku ktorej sa viaže toľko momentov a zážitkov. Asi si ju tu zabudol. Položila som ju na stôl a sadla som si na gauč.

Zavolala som rodičom. Zdvihli mi hneď, čo bolo nezvyčajné.

,,Áno Lu?" Mama.
,,Kto všetci tam ste?" opýtala som sa chladne.
,,Ja, otec a tvoja sestra"
,,Zavolaj všetkých"
,,Stalo sa niečo?" ustarostene sa opýtala.
,,Zavolaj všetkých a daj to na odposluch" zopakovala som.
,,Okej..."

Mama urobila presne to čo som jej prikázala.

,,Počúvame ťa"
,,Mohli by ste mi vysvetliť prečo ste mi nepovedali o tom, že som štyri roky chodila s Danielom Ricciardom?! Vôbec nič!" začala som zhurta.
,,Luisha... Myslíš, že by si nám uverila?" povedal otec.
,,To mi je jedno! Ale prečo ste mi to zatajili?!"
,,My sme boli radi, že si sa vôbec prebrala!"
,,Do psej matere, ale to neznamenalo, že ma úplne odstrihnete od môjho priateľa!"
,,Aj nám chýba! A vlastne ako si ty prišla k tomuto?" zarazene sa ozvalo z druhej strany.
,,To nie je podstatné. Na všetko som si spomenula. Preto sa vás niečo pýtam! Hrozne by ma zaujímalo, prečo sa ku mne Daniel správa akoby som mu niečo urobila!"
,,Kto? ČO?" prekvapene sa opýtali všetci naraz.

Ja som im nepovedala o tom, že som s ním v kontakte. Nechcela som, aby si robili starosti, že je ku mne zlý.

,,Áno. Už dva týždne sa 'znovu poznám' s Danielom." sucho som odpovedala.

Snažili sa mi niečo vysvetliť, no jediné čo som si zapamätala boli slová, ktoré vraj Daniel povedal po nehode: ,,Dal by som jej chvíľu čas, aby sa spoznala s vami, potom so mnou. Nie je to dobrý nápad, aby som bol ja prvý pri nej"

Tak som penila, že som surovo bez rozlúčky zložila. Mala som chuť tú jeho sprostú šiltovku a kvety vyhodiť von oknom. Podpáliť a vyhodiť.

Potrebujem sa niečoho napiť. Niečoho ostrého. Pohľad mi spočinul na fľaške vína. Ostala už len tretina. Zobrala som ju a začala piť rovno z nej. Nebudem sa baviť s pohárom.

O 20 minút bola fľaška prázdna. Takisto ako moja myseľ a váza na kvety. Ale aspoň som stihla zablokovať Daniela aj Michelle, kým som rozmýšľala.

Jediné čo som v tom momente chcela bol spánok. Dlhý a poriadny. A ešte svätý pokoj od všetkých. Išla som si ľahnúť do postele. Bola som jednou nohou v posteli, no ja som už spala.