You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

17

Daniel už zajtra odchádzal do Holandska na Veľkú cenu Zandvoortu, tak sem prišiel, že sa chce ešte rozlúčiť. Bez rozmýšľania som ho pozvala dovnútra. Hneď to prijal. Asi očakával, že to urobím.

Práve sme rozvalení ležali na gauči a pozerali sme Geissenovcov. Milovali sme tú šou odkedy vyšla.

Nohy som mala prehodené cez operadlá gauča a obaja sme sa o seba opierali. Bola to dosť pohodlná poloha, čo som nečakala.

Zrazu položil ruku na moje brucho. Jedným očkom som na neho pozrela, no on ďalej sledoval telku akoby práve nič neurobil. Nechala som to tak. Má na mne predsa položenú ruku, normálna vec.

O pár minút sa začal hrať s lemom môjho trička a odrazu bola jeho ruka pod mojim tričkom. Nechal ju tam ležať. Zrýchlil sa mi dych. Snáď sa nechystá...? Ale určite nie! Vie predsa, že ešte máme hranice. Toto som mu tolerovala len preto, lebo...som chcela.

Ochvíľu začal posúvať rukou vyššie a vyššie. Zadržala som dych. Hneď sa ozval môj blok v hlave. Tentoraz bol trochu iný, akoby to nebol ten istý blok ktorý fungoval doteraz. Nebol taký, že mi len povedal stop. Tentoraz mi začal biť v hlave ako kostolné zvony.

Ihneď som sa mu vytrhla a postavila som sa. Zachvátil ma obrovský hnev.
,,Si normálny?!" vyhŕkla som.
,,Ja som ne-" prerušila som ho
,,Som pre teba nejaká bábika s ktorou si môžeš robiť čo chceš?!"

Tiež sa postavil a pristúpil ku mne.
,,Ne-pri-bli-žuj sa." zavrčala som. Zastavil a zdvihol ruky do obranného gesta.
,,Nie si pre mňa žiadna bábika. Si pre mňa dôležitý a významný človek!"
,,Tak prečo sakra robíš to čo robíš? Myslela som si, že vieš že máme ešte nejaké nevyslovené hranice!" začala som kričať. Bola som neskutočne nasratá.

,,Lu, ja viem." zavrčal. Už aj on mal nervy.
,,Tak prečo si to urobil? Skúšal si, pokiaľ pustím alebo čo?"
,,Pavdu? Áno! Už sa neviem v tebe vyznať! Raz mi dávaš signály a potom po mne kričíš alebo sa oduješ za to, že na ne reagujem!"
,,Aké som ti teraz dala signály?!"
,,Nielen teraz. Ty si si to neuvedomila? Nič? Vôbec?" zasmial sa.
,,No nie, neuvedomila!"

V tom hneve som ani nemohla rozmýšľať. Veď ale určite som mu žiadne signály nedávala!

,,Nechaj tak." mávol rukou.
,,Už sa to nestane." povedal. Tým sa vzdával. No ja som mu ešte niečo nepovedala.
,,Nenechám! Myslel si si, že sa tu ku mne nasáčkuješ, vyspíš sa so mnou kvôli tvojmu pokoji v duši a odídeš si preč?"
,,NEMAL SOM V ÚMYSLE NIČ TAKÉ!" zakričal. Teraz bol nazúrený.
,,Vieš čo? VYPADNI! Vypadni lebo ťa dobijem ako psa!" zakričala som a ukázala som na dvere.

Rozšírili sa mu nozdry od hnevu. Chvíľu na mňa pozeral a napokon sa obul, tresol dverami a odišiel.

Pozrela som von oknom a videla som ho ako naštvane otvoril dvere do auta a skôr než ich zavrel, odfrčal preč. Bolo mi to jedno, že som ho vyhnala. Na čo sa tu hrá?

Nazúrene som vypla televízor a začala som sa prechádzať po byte. Musela som sa nejak upokojiť a pohyb mi k tomu pomáhal.

Nechápem kde k tomu prišiel, že už nemáme hranice. Veď ma predsa pozná! Vie, že ak by to už bolo v poriadku tak by som mu to hneď povedala.

A predsa nedávala som mu teraz žiadne signály! Alebo snáď áno? Iba som bola o neho opretá, nič iné... Alebo... Och, aha. Kurnikšopa! Moja blbá ruka častokrát zaletela k jeho ruke! Aaaargh!

Povedal, že som mu aj inokedy vyslala signály. Aké?! Začala som tuho rozmýšľať. Kedy asi? To, že som ho zobrala do kontaktnej zoo? Nie, určite nie, pretože si zo mňa vtedy len uťahoval. Spoločné večere? Neviem, je to malý signál ale nie až taký veľký, aby prebúral všetky hranice.

Tak čo potom? Zahryzla som si do pery pri tom rozmýšľaní. To, že som s ním flirtovala? To som mu iba vracala! No toto bol jasný signál. On flirtoval so mnou, pretože sa snažil si ma udobriť, ale prečo som ja flirtovala s ním? Nemala som dôvod. Bože! Prečo som sa musela dostať do takej komplikovanej situácie?

A ten blok v hlave? Oh nie, nie. To blok nebol. Bolo to veľmi podobné, ale ten zasratý blok to nebol. Tak čo potom to bolo?!

Asi sa zbláznim! Prečo som mu nemohla jednoducho odpustiť hneď na začiatku, ale takto si to celé skomplikovať? Som idiot! Zatiaľ kým bude Daniel preč, mám jedinú povinnosť. Vyznať sa sama v sebe a až potom mu odpustiť.

Teraz som nebola naštvaná len na neho ale hlavne na seba. Vyvolávam samé problémy! Keby niet mojej sprostej hlavy, tak by bolo všetko v poriadku!

Moju pozornosť upútal môj mobil. Idem Danielovi napísať, že sa ospravedlňujem? Zakráčala som k nemu a načiahla som sa poň.

Začala som písať správu. Už-už som ju išla odoslať, keď som sa zastavila. Daniel bol teraz extrémne nahnevaný, takže ma odignoruje a bude to úplne zbytočné. Musím mu dať čas, aby si vyvetral hlavu. Nielen jemu, ale aj sebe.

Potrebovala som sa nejak schladiť. Nie len fyzicky ale aj psychicky. Už viem. Zimná sprcha je najlepšie riešenie. Nepraktikujem to často, ale aspoň prestanem rozmýšľať, pretože sa budem sústreďovať na to, aby som to prežila. Tak fajn, ide sa na to.

Keď sa na mňa tá zimná voda spustila, tak sa nedalo dýchať zhlboka. Síce som nadávala ako pohan, ale zvládla som 30 sekúnd pod zimnou vodou. Čiastočný úspech.

Rýchlo som sa obliekla do pyžama, zabalila do deky a začala scrollovať po sociálnych sieťach. Keď som našla niekoľko fotiek mňa s Danielom, tak som to ihneď vypla, mobil som hodila na druhú stranu gauča a išla som spať. Predsa len, ráno múdrejšie večera.