You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

12

O dva dni

Blížili sme sa ku koncu výpravy. Tá skupinka ľudí mi tak prirástla k srdcu! Predsa len, je to prvá skupina, ktorú som sprevádzala po mojej nehode.

,,Verím, že ste si to tu užili a že ste videli všetko, čo ste chceli! Bolo mi potešením sprevádzať, takých úžasných ľudí ako ste vy!" povedala som. Boli sme na letisku, pretože moja skupina už odchádzala preč z ich výletu.
,,Grazie! Grazie!" ozývalo sa z každej strany.
,,Skupinové objatie?" opýtala som sa a roztvorila som ruky. Všetci sa ku mne nahrnuli. Bolo to krásne. Konečne znovu robím to, čo ma napĺňa.

Rozlúčila som sa s nimi. Nastúpili do lietadla a ja som odišla. Pomaly sa stmievalo. Pred letiskom ma už čakal Daniel opretý o auto. Ponúkol sa, že ma odvezie domov.

,,No ako?" opýtal sa.
,,Budú mi chýbať..." povedala som a utrela som si slzu. Bolo to tak dojemné! Neviem ako pre nich, no pre mňa mali tieto tri dni veľkú hodnotu.

Ticho sme nastúpili do auta. Daniel naštartoval.
,,Môžeš ma odviezť k moru?" opýtala som sa.
,,Ako si dáma želá." žmurkol na mňa. Odignorovala som to.

Počas cesty som si vyzula topánky. Nič mi na to nepovedal. Zaparkoval a ja som doslova vybehla z auta k moru. Ani som sa nezastavila a rovno som vletela do vody a zvýskla som. Bolo mi jedno, že som oblečená, že na mňa ľudia zazerajú. Ja som sa potrebovala vytešiť. Daniel chvíľu stál na brehu, no potom sa tiež vyzul a pridal sa ku mne.

Chvíľu sme sa tam obaja smiali, výskali sme a špliechali sa navzájom ako malé deti.
,,Danny, chápeš? Ja som to zvládla!" povedala som, chytila som ho za ramená a potriasla som ním od radosti.
,,Bola si úžasná!" povedal a objal ma.
On sa tešil zo mňa a ja som sa tešila z mojich úspešných troch dní.

Nakoniec sme sa obaja spolu hodili do vody. Vyšli sme na breh a Daniel si zobral svoje topánky.
,,Čas na piadinu al mare!" povedala som a nastavila som ruku, nech mi dá kľúče od auta.
,,No nie! Nebudeš platiť ty!" pohoršene odpovedal. Vedel, prečo ho pýtam kľúče.
,,Snažíš sa mi skaziť náladu?" zdvihla som obočie.
,,Samozrejme že nie!" povedal a podal mi kľúče a jeho topánky.

Bez slova som zobrala obe veci a išla som si po peňaženku. Prišla som späť, ale kľúče som mu nevrátila. Ani nenamietal. Išli sme ku jedinému stánku v Perthe, v ktorom predávali piadinu. Práve tam pracovala moja známa.

,,Oh, ahoj Sabine. Nevedela som, že tu pracuješ." povedala som.
,,Čauky Lu..." pohľad jej padol na Daniela.
,,Čo si dáte?" opýtala sa.
,,Dve trojky poprosím." povedala som a začala som vyťahovať peniaze.
,,Dnes to máš zadarmo." usmiala sa na mňa.
,,Aj ty sa mi snažíš skaziť náladu? Ber to!" podávala som jej peniaze.
,,Hovorím ti, máš to zadarmo."
,,Aspoň za jednu zober!" povedala som a doslova som jej vopchala peniaze do ruky. Prevrátila očami, ale nenamietala a išla nám urobiť jedlo.

Po chvíli sa vynorila jej hlava z okienka.
,,Páči sa." usmiala sa na nás.
,,Ďakujem, si poklad! Maj sa pekne!" povedala som. Obaja sme jej zakývali a odišli sme celí mokrí.

,,Kde mám kľúče?" opýtal sa Daniel a začal skúšať všetky vrecká. Práve sme sa dostali ku autu. Vytiahla som ich z vrecka a zaštrkala som nimi. Prestal hľadať a svoju pozornosť upriamil na mňa a na kľúče.
,,Vážne si si nevšimol, že som ti ich vtedy nevrátila?" opýtala som sa.
,,Vôbec..." rozpačito povedal a chytil sa za hlavu.

,,Šoférujem ja." poznamenala som a presunula som sa k dverám šoféra.
,,Nie."
,,To nebola otázka." Jemne som ho postrčila ďalej od auta, aby som mohla otvoriť.

,,Hovorím, že nie." trval na svojom. Poriadne som sa nadýchla, aby som nevybuchla.
,,Smiem vedieť dôvod?" vražedne som sa usmiala. Veľmi dobre vedel, že som zdatný šofér. On sám ma učil niekoľko trikov a aj tak ma nechcel pustiť k volantu.

,,Mal by som šoférovať ja."
,,To nie je dôvod." Už ma začal hnevať.
,,A prečo by si mala šoférovať ty?! Čo ak niečo vyvedieš?" nahnevane povedal a začal fučať ako taký býk.

Ohohou. Znovu má ten svoj mužský záchvat. Toto mi už raz urobil, že ma nepustil šoférovať iba preto, lebo sa bál o svoje auto a neveril mi len pretože som žena. Teraz si to kamarát celé pobabral.

,,Na" celou silou som mu dala kľúče. Mala som chuť mu otrieskať hlavu o dvere. Bez slova odomkol a nasadol. Zobrala som si svoju ľadvinku a topánky.

,,Kam ideš?" opýtal sa zarazene, akoby sa práve nič nestalo.
,,Domov" zavrčala som a tresla som dverami. Ten zvuk zabolel až mňa, no urobila som to preto, nech sa Daniel uvedomí.

Kráčala som preč. Rýchlo vystúpil, dobehol ku mne a chytil ma za rameno. Vytrhla som sa mu.
,,Čo robíš?"
,,Nie čo, ale prečo to robím! Skús porozmýšľať!" povedala som a odišla som. Nechala som ho tam stáť samého. Nech len rozmýšľa.

Po ceste som sa obula. Bolo mi jedno, že pôjdem mokrá, s piadinou v ruke, cez pomaly celé mesto. S ním do auta teraz nemienim nasadnúť.

O desať minút mi začal zvoniť mobil. Vyzváňal neustále. Volal mi on. Zrušila som ho a vypla som si zvonenie.

Kým som kráčala mestom, Daniel ma našiel a pristavil sa pri mne autom. Stiahol dole okienko.
,,Prepáč Luisha! Ja som nechcel! Prosím, Lu!" prosil.
,,Čo presne si nechcel? Ponížiť ma tým, že som nežné pohlavie?!" zasyčala som.
,,Ne-"
Prerušila som ho: ,,Ty mi nesiahaš ani po päty s takýmto arogantným a sebeckým prístupom. Neviem, ako si to chceš u mňa vyžehliť, keď sa správaš ako chuj." odpľula som si.

Chcel niečo povedať, no mňa už nebolo.

Čo si vôbec o sebe myslí? Tu včera ako ospravedlnenie vyvesí na internet, že o mňe šíril bludy a tu ma podceňuje a ponižuje? Čo si tým chce dokázať? Už som si naozaj myslela, že sa aspoň trochu polepšil a že už bude normálny. No vidím, že sa nič nezmenilo.

Celú cestu domov ma sledoval. Nevšímala som si ho, pretože som vedela, že aj keď mu poviem čokoľvek, tak neodíde.