You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

10

O 6 dní

S Michelle sme si všetko vysvetlili. Dozvedela som sa veľa nových vecí, ktoré sa udiali za ten rok a pol čo som tu nebola. Napríklad to, že Daniel bol tak nahnevaný, že rozbil gitaru, lebo mu pripomínala mňa, a Michelle mala s ním čo robiť, aby ho upokojila. Alebo to, že obaja vôbec nepočúvali hudbu asi mesiac. My sme boli prepojení hudbou. Nedá sa to len tak opísať.

Poobzerala som sa dookola. Už bola vonku tma, svetielka obklopovali terasu, kde som sedela, lampáše na stoloch jemne blikali a ľudia pokojne sedeli a užívali si jedlo.

Čakala som na chlapa, s ktorým som sa stretla pred štyrmi dňami v múzeu. Keď ma uvidel, tak vyzeral, akoby zbadal anjela. Chvíľu sme sa rozprávali a potom sme si vymenili čísla. Mne to prišlo vhod, keďže bol majiteľ toho múzea a mohol mi pomôcť s veľa vecami a k tomu sa mi s ním dobre rozprávalo. On to využil na to, aby ma mohol včera pozvať na rande. Odmietla som, no bol neodbytný, tak som nakoniec povolila.

Naozaj som nemala chuť na rande. Už som sa síce spamätala z toho šoku s Danielom, ale aj tak. Cítila som sa, akoby som ho podviedla. Áno, viem. On urobil zlú vec, no ja ho mám napriek tomu stále rada. Daniel je jednoducho moja spriaznená duša.

Práve som išla zavolať Derekovi, keď zadychčaný prišiel.
,,Ahoj, si nádherná. Toto je pre teba." povedal a podal mi kvety. Zobrala som si ich. Zmiešaná kytica. Pekná.
,,Ďakujem, to si nemusel."
,,Pre krásnu dámu čokoľvek."

Usmiala som sa. Už ani neviem, čo sa vlastne robí na takom rande. Myslela som, že nastane trápne ticho, ale Derek hneď objednal fľašu vína a jedlo a už sa pýtal na mňa.

,,Ty si Talianka, však?"
,,Áno som." odpovedala som zarazene.
,,Strašne by som chcel navštíviť Taliansko... Aké to tam je? Nooo tak bez teba určite o ničom." žmurkol na mňa.

Prepáč Derek! Si naozaj milý aj pekný, ale ja vážne nemám záujem! Chudák chlapec, sa bude tak snažiť a úplne márne...

Povedala som mu v skratke, aké to tam je. Bol z toho úplne unesený. Dozvedela som sa, že nie je odtiaľ. Je to Švéd.

O hodinu bola debata živo rozprúdená, keď som si všimla niekoho známeho na ulici.
,,Čítala si...." Derek mi povedal pár názvov, no ja som sa sústredila na človeka za ním.
,,Si tu prítomná alebo si sa vrátila späť do kníh?" zasmial sa.
,,Uhm... Jasné, som tu." odpovedala som. Prižmúril oči a otočil sa. Človek za ním sa približoval.

To snáď nie je pravda! On ma určite sleduje! To bude hrozne trápne, keď ma Daniel uvidí tu na rande.

,,Kto tam..." ozval sa Derek, no ja som ho prerušila.
,,Nič, len mi prišlo trochu zle. Už mi je fajn. O čom si to hovoril? Knihy však?"
,,Áno. Naozaj ti je dobre?" opýtal sa. Usmiala som sa.
,,Samozrejme."

Ajaj. Daniel si ma všimol. Keď sa usmial, mala som chuť sa usmiať tiež, lenže som nemohla. Bolo to nákazlivé. Pohľadom som mu naznačila, nech ide preč. Našťastie poslúchol a tváril sa, že ma nepozná.

,,Prepáč, ale stále pozeráš niekam preč. Naozaj ti je už lepšie?" Derek sa opýtal ustarostene. Mávla som rukou.
,,Len už mám dosť vína. Už to prešlo. Vážne."
Tváril sa nedôverčivo, no ja som sa znovu usmiala, aby som ho upokojila. Zabralo to, keďže sme sa znovu začali rozprávať.

Zhruba o hodinu som sa vyhovorila, že musím ísť domov. Už sa mi tam nechcelo byť a k tomu som aj bola unavená. Chcel ma odprevadiť, ale ja som odmietla so slovami, že sa rada prechádzam večer sama po meste. Síce neochotne, no pustil ma.

V polovici cesty domov ma už začali bolieť nohy z podpätkov, tak som sa vyzula. Môže mi to byť jedno, že sa budú ľudia pozerať. Cítim sa oveľa lepšie.

Prišla som domov a dokázala som sa iba vyzliecť, taká som bola unavená. Hneď ako som sa dotkla postele som zaspala.

Ráno, pol ôsmej

Vstala som plná energie. Dnes idem sprevádzať ľudí po Perthe prvýkrát! Musím si všetko zopakovať a pripraviť sa.

Zobrala som mobil do ruky. Správy od rodiny, Michelle a Daniela. Poodpisovala som na všetky a Danielovu správu som si nechala ako poslednú.

Otvorila som ju a tam ma čakali dve fotky. No jasné. Odkedy sme sa spoznali tak sa obaja navzájom fotíme
Vidím, že on s tým ešte neprestal. Kedy to vôbec stihol? Na jednej fotke som bola ja s Derekom a na druhej fotke som bola iba ja, ale už s topánkami v ruke.

L: Preboha, to ako vyzerám. Jak opitá
D: a nebola si?
L: no nie, nebola
L: idiot, musíš ma stále fotiť, že?
D: keď ja za to nemôžem, že si tak fotogenická ako modelka 😘

Prevrátila som očami. Je zlatý, snaží sa.

D: dnes je tvoj prvý deň v práci, že?
L: hej, prečo?
D: prídem ťa pozrieť
L: nemusíš, ešte ma strápniš, určite zas niečo vymyslíš 😒
D: aaaale neboj sa 😉

No bojím sa. On vie niekedy namyslieť také blbosti že koniec.

Nechala som telefón tak a išla som sa umyť, obliecť a hlavne najesť. Bola som tak hladná, až ma bolel žalúdok.

Nahodila som na seba žlté tričko z firmy, kde pracujem, aby ma ľudia, ktorých mám sprevádzať, spoznali na letisku. K tomu som si dala pohodlné čierne kraťasy. Rozhodovala som sa medzi mojou šiltovkou a tou, ktorú mi tu Daniel nechal. Nakoniec mi to nedalo a pre šťastie som si zobrala tú Danielovu.

Dala som si výdatné raňajky, aby som nebola hladná. Pozrela som na hodinky. Bolo 9:25. Najvyšší čas ísť von. Už ma tam bude čakať autobus. Je objednaný, aby ma s tou skupinou ľudí niekedy zobral na miesta, keď to budeme potrebovať.

Skontrolovala som si všetky veci a zišla som dole. Autobus už čakal. Nastúpila som.
,,Dobré ránko." pozdravila som sa.
,,Dobré ráno." Usmial sa na mňa šofér.
,,Môžme ísť?" opýtal sa.
,,Anooo, k letisku."