P Ä T N Á S T A
K A P I T O L A
Tá pravá
TRISTAN
Nebolo ťažké ju nájsť.
Mala na sebe bielu. Ako jediná.
Správny ťah jej matky, nepochybne.
Aricia si nahlas povzdychla, keď začula môj hlas, a pomalým krokom sa otočila o stoosemdesiat stupňov.
Ruky som mal spojené za chrbtom, zatiaľ čo Ariciine dopĺňali dva kusy jahodovej torty. S bradou zapichnutou do zeme na mňa hľadela spod hustých mihalníc.
„Ja nechcem tancovať," zamrnčala ako päťročná a odula spodnú peru. „Ja neviem tancovať, Tristan."
Moje srdce sa rozbehlo o čosi rýchlejšie, keď ma oslovila menom.
„Podľa zákona mi musíš vyhovieť," povedal som hravo. „Som predsa princ."
Aricia sa zamračila, zvrtla sa na päte a oba taniere vopchala do rúk brata Josselyn.
„River, ak by ma niekto hľadal, povedz im, že horím v pekle. A keď vravím peklo, myslím tým tanečný parket."
Svoju ruku vložila do tej mojej a dovolila mi odviesť ju do stredu miestnosti. Dlane som jej položil na boky, zatiaľ, čo si ona svoje usadila pri mojom krku.
Neustále sa rozhliadala vôkol seba. Z jej pohľadu som vycítil, že je nervózna. Hrýzla si do pery, prečesávajúc očami miestnosť znova a znova.
„Ani sa nebudem ospravedlňovať, ak ti pošliapem nohy, pretože si si o to sám koledoval," oznámila mi s nedbanlivým tónom, načo som nereagoval nijak inak, ako úsmevom.
Nesúhlasne odula spodnú peru a nahnevane ma zaťahala za vlasy.
„Au."
Ani sa neunúvala ospravedlniť.
Naše telá sa hýbali v melódií pomalej hudby; moje nohy i nos sa držali čo najďalej od Aricie. Kráľovná sa na mňa mračila spoza chrbta a Hector rovnako, no snažil som sa ich prenikavé pohľady ignorovať.
„Nenávidím tanec," dodala ešte Aricia a hlavu si oprela o moju hruď. Ja som si svoju oprel o tú jej, s tým, že som dával značný pozor na to, aby som jej nepoškodil dokonale vyčesané vlasy.
„Ja viem."
„Kto túto fyzickú aktivitu vôbec vymyslel?" rozčuľovala sa, čo zodvihlo kútiky mojich úst vyššie. „A ako sa ju dovolil považovať za zábavnú?"
„To... neviem," dodal som rýchlo.
„Nenávidím tento palác," pokračovala vo svojom liste nenávidených vecí. Prekvapenie: nebol som na ňom. Aspoň nie úplne. Aspoň nie konkrétne...
„Ja viem," súhlasil som a prižmúril oči, nechajúc svoje telo vznášať sa pod vplyvom pomalej melódie.
„Najviac zo všetkého nenávidím teba, pretože si mi nedovolil v pokoji si dojesť jahodovú tortu."
Opäť mi na pery pričarovala úsmev svojimi slovami.
„Aj to viem."
Odlepila tvár od mojej hrude a presunula pohľad na mňa (v momente som sa prestal prihlúpo usmievať).
„Je niečo, čo nevieš, Tristan?" opýtala sa básnickú otázku s hranou povýšenosťou v hlase. Obočie mi vyskočilo do stredu čela, pretože sa mi zdalo, akoby sa razom zmenila na vysokú ryšavú osobu s menom na písmeno J.
Je niečo, čo nevieš, Tristan? Pýtal som sa samého seba to isté. A dosiahol som odpovede; momentálne ani nie.
Pretože som sa už rozhodol.
„Poď. Niečo ti ukážem." Potiahol som ju za ruku. Aricia síce kráčala, no jej nos bol nakrčený a obočie posypané vráskami.
„Ale občerstvenie je opačným smerom!" sťažovala sa a ukazovala na ryšavca, ktorý jej ešte stále strážil tortu.
Potriasol som hlavou a náhlil ju, aby sa prešmykla na záhradu predtým, ako si ktosi (Megara) všimne, že sme sa vyparili.
Viedol som ju sivastým chodníkom na lavičku. Na moju lavičku, na ktorej som sa vždy ukrýval pred matkou.
Aricia sa zachvela.
„Nie je ti zima? Nechceš môj kabát?"
„Nie," odpovedala pohŕdavo a ukázala na svoje nazberané šaty. „Aj tak by som ho nenatiahla na rukávy."
Stiahol som ruky späť k telu a nechal kabát na pôvodnom mieste.
Vonku už síce zavládla tma, no stále nie dostatočná nato, aby som nevidel na svoje kroky.
„Kam presne smerujeme?" spýtala sa a prešla si dlaňami po rukách.
„Už len kúsok."
Videl som, že sa každou chvíľou triasla, preto som jej odhodlane nanútil svoj kabát, aj keď ho spočiatku odmietala. Nebolo to náplňou jej povahy - nechať si pomôcť - no nakoniec usúdila, že ak sa neprikryje, zamrzne.
„Sme tu!" zvolal som šťastne a v duchu sa udrel za svoju detinskosť. Bol by som si aj radosťou poskočil, no jednoznačne nie za sprievodu Aricie, ktorá ma nedokázala vystáť ani bez radostného poskoku. „Až po vás, slečna."
Ruku som nasmeroval k lavičke a síce v Ariciiných očiach sídlili otázniky, nepohrdla kamenným útočiskom. Bol som jej za to zaviazaný.
„Ďakujem, vaše kráľovské veličenstvo."
Až mi prešiel mráz po chrbte pri tom oslovení.
Usadila sa vľavo a po chvíli som si prisadol k nej.
Nesadol som si moc blízko, no ani nie ďaleko. Vzdialenosť našich tiel by som opísal asi ako šírku jednej šachovej dosky. Nervózne som si stláčal ruky. Odrazu som stratil všetky slová a dych sa mi zasekol v krku.
Nepamätám si na moment, kedy by som bol nervózny podobnou intenzitou.
„Páčia... páčia sa mi tvoje šaty," vykoktal som zo seba s úsmevom, no v skutočnosti som mal chuť prepadnúť sa pod zem od toľkej hanby.
Ty hlupák!
„Vďaka," odvetila prosto. „Vyberala ich Corinthia."
Prikývol som a odvrátil pohľad.
No tak, Tristan, nebuď zbabelec.
„Je to naozaj krásne miesto," usúdila Aricia, hľadiac pritom na drobné svetielka v diaľke - prichádzajúce lode. Jej tvár bola rozčarovaná ako vždy, keď sa pre niečo nadchla. A práve iskierky v jej očiach navrátili do mojej tváre všetok život.
„Zvykával som tu každý deň presedieť aspoň dve hodiny. Bolo to lepšie ako lekcie kráľovského správania a etikety."
„Ja som z času na čas vyliezla von oknom a skryla sa pred Corinthiou, len aby som sa vyhla jej lekciám," pridala sa Aricia a nahlas sa zasmiala pri spomienke na minulosť. „Vždy som sa ukryla na tom istom mieste a nikdy ma nenašla. Zvláštne, aké veľké toto miesto je, no napriek tomu mi chýba tá, nuž, sloboda."
Oči odrazu sklopila a úsmev opustil jej pery.
„Čo sa zmenilo?" opýtal som sa zvedavo.
„Všetko." Povzdychla si a posmutnela. „Úplne všetko."
Na niekoľko chvíľ nás obklopilo ticho, no prekvapivo to bolo to najkomfortnejšie ticho, aké som kedy zažil. Hľadeli sme sa prichádzajúce lode a nepotrebovali sme slová, aby nás bavilo ostaň v spoločnosti jeden druhého.
Zhlboka som sa nadýchol a zoskupil všetku odvahu sveta.
„Konečne som sa rozhodol," povedal som jej po chvíli, keď na oblohe vykukli prvé náznaky hviezd. Natočila ku mne hlavu, no jej obočie bolo stále zvráskavené.
„Rozhodol...?" nechápala najskôr, no rýchlo pochopila. „Och vážne?"
Jej oči sa rozžiarili pri pomyslení, že ma nebude musieť trpieť už o nič dlhšie.
Nervózne som si vzdychol a pohľad presunul na svoje ruky.
„Áno."
„Kto je tá nešťastná?" hlesla ironicky a zachichotala sa na vlastnom vtipe.
Toto sa ti páčiť nebude...
Konečne som nabral dostatočnú odvahu pozrieť sa do jej zelených očí. Zmätene mi behala po celej tvári a dožadovala sa odpovede.
Vo vačku na kabáte (ktorý mala oblečený Aricia) som nahmatal knihu drobných rozmerov. V Aricii stále vládol chaos a neznáma kniha situácii nedopomohla.
Vložil som jej ju do rúk a dodal: „Otvor ju na tridsiatej tretej strane."
Urobila, ako som jej kázal. Bruškami prstov hladkala stránky motýlej knihy, no latinské slová nezodpovedali jej otázky. Teda až pokým sa nedostala na stranu tridsaťtri (Modráčik tmavohnedý).
Na stránke bola vydlabaná diera kockového tvaru s hrúbkou aspoň päťdesiatich strán, s veľkým zásnubným prsteňom so zeleným kameňom uprostred.
Odpoveď na otázku kto bude tá nešťastná preto znela: „Ty, Aricia."
Pred očami sa jej zahmlilo.
Jedno šťastie, že sedela, inak by sa jej boli kolená podlomili.
Celou silou knihu zavrela a s červenou tvárou onemela.
„Prosím, povedz niečo," prosíkal som sa jej, keďže som sa obával negatívnej reakcie.
A moje obavy boli na mieste.
„Sníva sa mi?" vykríkla a začala používať ľavú ruku ako vejár (v druhej pevne zvierala knihu). Behala pohľadom všade navôkol, len aby sa nemusela zahľadieť do mojich očí.
„Ehm... nie?"
Na krátku chvíľu zrak sklopila, zapozerala sa na svoju sukňu a s odutou perou si vzdychla.
„Isteže nie!" sťažovala sa so slzami na krajíčku. „Ak by bol toto sen, moje šaty by boli modré alebo aspoň tyrkysové."
„Čože?" opýtal som sa zmätene, až sa naše pohľady konečne stretli.
„Ale nič." Prehodila rukou a vrátila sa do svojej krajiny fantázie.
Chopil som sa jej studených dlaní.
„Aricia, nemusíš mi odpovedať hneď," povedal som frustrovane, až mi preskočil hlas. „Dám ti zajtrajšok, aby si sa rozhodla. A keď za tebou večer prídem, a aj vtedy povieš nie... Nebudem ťa do ničoho nútiť. Viem aké to je nemať na výber..."
„Tristan..."
„Povedz, že o tom popremýšľaš," prosil som ju, dúfajúc, že jedna noc zmení jej názor na mňa. „Prosím..."
Privrela svoje zelené oči, a keď ich opätovne otvorila, rozhodla sa dať mi šancu.
„Dobre," súhlasila nakoniec, až do môjho tela navrátila elán a energiu. Nadšene som jej pobozkal ruku, poďakoval sa a chcel odísť kvôli kopiacim sa lesknúcim slzám v mojich očiach. Aricia ale chytila moje predlaktie a otočila ma späť k sebe.
„Len mi povedz, prečo... prečo práve ja?"
Uškrnul som sa a ramená vyhodil do vzduchu.
„Neviem. Možno preto, lebo si jediný človek, ktorý túži po korune ešte menej, ako ja."
„Tristan, to nedáva žiaden zmysel," namietala, znova ma oslovujúc menom.
„Áno, ja viem," odvetil som svoju obľúbenú univerzálnu odpoveď, čo prekvapivo vzbudilo úsmev na perách Aricie.
Keď som vkročil dovnútra, svojim prenikavým pohľadom ma zastavila kráľovná.
„Kde si bol?" vychrlila na mňa. „A kde máš kabát?"
Poškriabal som sa na zátylku s vedomím, že toho budem musieť veľa vysvetľovať. Začínajúc s informáciou: prečo nebude Josselyn kráľovnou.
• • •
Áno. Je to tu? Kto by to bol čakal... vybral si Ariciu :D
Nie, teraz vážne, v prvom rade sa vám chcem poďakovať, že ste sa dostali až sem, a že neprestajne hviezdičkujete *moje nové nepatentované slovo* a komentujete, nesmierne mi tým spríjemňujete tieto sychravé dni plné smútku a nadbytočného množstva školských prác... ste úžasní.
Taktiež vám ďakujem za neskutočných 1k HVIEDZIČIEK! Akože, wau... nemám na to viac čo povedať.
No a potom Aricia a Tristan. Kto by to bol čakal, všakže? Ja viem, straaašne obrovský zvrat udalostí. No spoiler: toto NEBOL hlavný zvrat. Ten ešte len príde...
Dúfam, že ste si dnešnú priemerne dlhú kapitolu užili a (ne)vidíme sa zase v nedeľu!
Ľúbim vás,
P E E T K A