KRV A MLIEKO

xx.

D V A D S I A T A
K A P I T O L A
Sladkosť najtrpkejších lúčení

ARICIA

„Prosím, Alienor, zopakuj mi to ešte raz, pretože som asi zle počula," nahovárala som samej sebe, pretože som sa nedokázala zmieriť s tradíciami ostrova Blodbury.

„Musíš vyprevadiť všetky ostatné uchádzačky a poďakovať im za ich čas v paláci. Taktiež ich musíš pozvať na svadbu ako gesto priateľstva..."

„Gesto priateľstva? Alienor, máš ma za blázna?" hnevala som sa, zatiaľ čo mi moja verná priateľka uväzovala šaty. „Prečo to neurobí Tristan? Ja tým dievčatám nič nedlhujem."

Alienor sa odmlčala, akoby vedela, že moje plecia viacero zlých informácií neunesú.

„Čo mi zatajuješ, Alienor?"

Pozrela som sa na ňu prísne - ako matka na svoje dieťa - a dúfala, že z nej vyťažím skrytú informáciu.

Sklopila zrak, povzdychla si a nakoniec sa vzdala so slovami: „Musíš k ním byť priateľská, pretože zopár z nich si necháš v paláci ako dvorné dámy."

Dvorné...

„Dvorné... čo?" vykríkla som, nedokážuc upokojiť svoj hnev.

Zalapala som po dychu a privrela svoje oťažené viečka.

Toto je snáď zlý sen!

Zlý sen.

Zlý sen.

Zlý sen.

Opätovne som otvorila oči a zbadala ustráchanú podobizeň Alienor.

Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie.

Nie.

„Prepáč!" zakričala Alienor zúfalo a chytila sa za líca. „Prepáč... ja... nechcela som nič... nechcela som... hovoriť... pretože som vedela..."

„Alienor upokoj sa." Nasala som všetok možný kyslík a dúfala, že hlboký nádych mi pomôže prekonať infarkt. Alienor urobila to isté.

„Prepáčte slečna... teda, Aricia." Pokrútila hlavou a vrátila sa k zaväzovaniu mi mašlí na rukávoch. „Všetko je to moja chyba!"

Zastavila som jej prácu a obrátila som si ju k sebe.

„Tvoja chyba? Nie je to tvoja chyba. Nebodaj ty dávaš rozkazy?"

Alienor zodvihla plačlivú tvár a pokrútila hlavou.

„Obe vieme, kto je za túto tradíciu zodpovedný," pošepla som, keďže v paláci majú všetky steny aspoň jedného ucha. „Od začiatku mala Josselyn najradšej a chcela si ju nechať po svojom boku naveky. A ja... ja jej stojím v naplnení tohto sna."

Alienor so mnou nemohla súhlasiť - aspoň nie navonok - inak by začala nepriamo rozširovať zlé meno jej zamestnávateľa. Ani nemusela súhlasiť, obe sme vedeli, akého názoru kráľovná Megara zastáva.

V rovnakom momente (akoby mali steny ozaj uši) sa zlaté dvere otvorili. Natoľko som sa preľakala, že nebyť Alienor a jej vysokej stability, skončila by som na podlahe.

Do miestnosti vstúpil muž, ktorý vzrastom pripomínal trpaslíka, a zakričal: „Jej excelencia kráľovná Megara!"

„My o vlkovi..." pošepla som Alienor, ktorá sa jemne zachichotala, no stihla tvár odvrátiť v momente, kedy podlahu zahalil zelený šifón.