KRV A MLIEKO

li.

P Ä Ť D E S I A T A
P R V Á
K A P I T O L A
Bola to Corinthia

ARICIA

TRISTOSEDEM SEKÚND PRED NÁVŠTEVOU TRISTANOVEJ KOMNATY

Odetá som bola v čipkovanej nočnej košeli. Prečo? Nuž, bola noc. Bola noc a ja som nedokázala spať. Nedokázala som spať, pretože ma na srdci ťažilo mnohé. A pretože ma ťažilo srdce, pila som víno. Víno, ktoré pomáhalo zabúdať.

„Spomaľ s tým vínom, Aricia," napomenula ma Josselyn, keď predo mnou uvidela ďalší prázdny pohár. „Ešte niekomu vyrozprávaš všetky svoje tajomstvá."

Tajomstvá.

Tajomstvá.

T a j o m s t v á.

Ako napríklad to o Hectorovi a Megare?

Alebo tajomstvo o existencii Hectorovej dcéry?

Tajomstvo o Here?

Ktoré tajomstvo mala Josselyn na mysli?

Poskočila som od ľaku, keď ma z nedôverčivých myšlienok vyrušilo zaklopanie na dvere. Josselyn sa na mňa krátko pozrela a podišla k nim. Počkala, kým jej pokyniem hlavou, až potom potiahla kľučkou a dvere otvorila.

„Teraz na to nie je dobrý čas," pozorovala som hýbuce sa pery Josselyn, „príďte neskôr. Necíti sa dobre."

„Josselyn, kto je to?" Josselyn neodpovedala. Natočila ku mne hlavu a so strachom v očiach preglgla. „Kto je to?" zopakovala som naliehavo.

„Ja, vaša výsosť," prehovoril mladý strážnik a prikročil bližšie k stredu miestnosti. Bol to práve ten strážnik, ktorý bol zvestovateľom správ o kráľovej smrti. „Posiela ma jeho veličenstvo kráľ Tristan. Chce s vami hovoriť."

Kráľ Tristan. Ešte nie je kráľ...

Prikývla som a s trasúcimi sa nohami som vstala. Vina mi v tele rástla - dokázala som si len predstaviť, ako veľmi musel Tristan nariekať pre nestihnutie otcových posledných minút. A vina... vina bola len a len moja.

Josselyn chytila moje predlaktie, keď som vôkol nej prechádzala. Zahľadela sa mi do očí, hlavou jemne pokrútila. Nechcela ma nechať ísť. No ja som bola odhodlaná. Všetko bude v poriadku, naznačila som jej očami a pobrala som sa za strážnikom. Dúfala som, že správy, ktoré prinesie, budú lepšie, ako tie predchádzajúce.

Prvými pohodlnými topánkami po dlhej dobe som klopala po dlážke. Vďaka ich nejestvujúcemu podpätku vydávali strážnikove čižmy omnoho väčší hluk. Síce prehlušili moje papuče, i tak som si bola vedomá svojich krokov.

Napokon sme zastali pri Tristanovej komnate. Strážnik menom Blanchard (ako som rýchlo vyčítala z jeho uniformy) počkaj na môj povel. Keď som privrela oči a prikývla, dvojkrídlové dvere otvoril jemným pohybom ruky. Dokázala som si len predstaviť jeho silu.

Moje srdce bilo ako splašené. Počula som ho v ušiach, tep som mala na špičkách prstov, podrážky mi len tak pískali na lesklej dlážke.

V i n a.

V i n n á.

Určite ma vinia.

„Volali ste ma?" šepla som do zatmenej miestnosti a hlavu som natočila doľava. Ruky som si zopäla za chrbtom a neprestajne som si ich stláčala - no ani toto gesto nepomohlo zastaviť, ba ani zmierniť príznaky nervozity.

Nadviazala som očný kontakt s Tristanom. Sedel pri okne naproti kozubu, jednu nohu mal vyloženú na stole, na druhej si rukou podopieral hlavu. Bol zhrbený, tvár mu pokryli vrásky a v tele mu panovali rovnaké pocity nepokoja.

„Áno, vieš, ehm, mama, ehm, mama sa chcela čosi spýtať," vykoktal zo seba nakoniec a jediným pohľadom mi naznačil, aby som si sadla do jeho blízkej vzdialenosti.

Otočila som sa na Megaru a čakala na jej obohatenie konverzácie. Ona pozrela na syna, jediným pohľadom mu dokázala jeho neschopnosť, potom prehovorila: „V kráľovom pohári bol nájdený jed."

Zhíkla som a pery si ukryla v dlaniach.

„Jed?" zopakovala som šokovane a oči odvrátila k ohňu. Neprestajne mnou triaslo. „Kto... kto by také čosi urobil?"

„To sa chceme opýtať my teba."

„Snáď si nemyslíte, že by som ja..." vyjachtala som zo seba so vzlykmi, ktorých príčinu som vlastne ani nepoznala. Plač bol čímsi, čo som nepraktizovala už dlhú dobu a teraz... teraz prišla tá chvíľa, kedy všetky emócie vychrlili na povrch ako žeravá láva. „Tristan, hádam si nemyslíš, že by som bola schopná..."

„Nemyslím." Odhodlanie v jeho hlase ma rozplakalo väčšmi. Stále som cítila vinu. Nebola som tou, ktorá do kráľovho pohára naliala jed, no jednoznačne som mohla za Tristanovu absenciu po kráľovom boku. A to si jakživ neodpustím.

Tristan zobral moju ruku do svojich dlaní. Pri tom dotyku mnou prešla vlna energie. Veril mi. Skutočne mi veril, mal to vpísané v očiach.

„Ak nie ona, kto potom? Ktosi to urobiť musel. A neviem o nikom, kto by z Francisovej smrti profitoval viac."

Ja? A otráviť kráľa? Akoby som aj mohla, keď som v rovnakej chvíli taktiež bojovala o život pod zamrznutou vodnou hladinou?

Sama pre seba som pokrútila hlavou a hlasno si povzdychla. V očiach som videla jed - jeho kvapky padajúce do pohára kráľa. Moje slzy padali rovnakým spôsobom - ako kvapôčky horkastej tekutiny, požierajúce ma zvnútra.

Ktosi to urobiť musel.

Ktosi...

Ktosi, kto nemá čo stratiť. Ktosi, kto by z kráľovej smrti vyťažil maximum. Ktosi, koho viaže nenávisť, chuť po pomste. Ktosi, hocikto, no nie ja.

Naliať jed do kráľovho pohára; nedokázala by som so sebou žiť. Kým si myslia, že som? Corinthiou?

A neviem o nikom, kto by z Francisovej smrti profitoval viac.

Na moment sa mi zahmlilo pred očami.

C o r i n t h i a.

„Och, nie."

Matka, čo si to urobila?

• • •

Tak, dnešné dve kapitoly máme za sebou. Ako sa vám páčili?

V ďalšej kapitole z Ariciinho pohľadu KONEČNE spoznáte Luellu 💖

P E E T K A