KRV A MLIEKO

xvii.

S E D E M N Á S T A
K A P I T O L A
Dýchanie chýb, vydychovanie problémov

ARICIA

MINÚTU PO TRISTANOVEJ ŽIADOSTI O RUKU

Nevedela som dýchať.

A nešlo len o pevný korzet.

J a

s o m

s a

n e v e d e l a

n a d ý c h n u ť!

Všetko je to moja chyba.

M o j a

c h y b a.

Všetko je to moja chyba.

Chcela som kričať, plakať, rozkopať lahodnú jahodovú tortu, no nezmohla som sa ani na jedno.

Prečo?

Pretože som nemohla

d ý c h a ť.

„Aricia, kde sa túlaš?" pokarhala ma matka, keď zbadala moju udychčanú podobizeň. Držala som sa pri srdci a snažila sa odvrátiť svoje myšlienky na čosi iné.

No nič nezaberalo.

„Aricia?" oslovila ma už láskavejšie, keď si uvedomila, že v mojom tele zavládla panika a líca sa začali sfarbovať červeňou nedostatku vzduchu. „Preboha, Aricia, dýchaj!"

„Snažím sa," pošepla som pomedzi vzlyky a predklonila som sa, snažiac sa upokojiť rozhodenú dýchaciu sústavu.

„Panebože, Hector!" zakričala naňho. „Poď sem!" Nie, Corinthia stále nevedela, aká je Hectorova skutočná identita. Áno, komandovala ho rovnako ako nás všetkých.

„Panebože, čo sa ti stalo?" opýtal sa s výsmešným tónom.

Nič som nepovedala, len ukázala na prstenník ľavej ruky.

„Ó môj bože!" vykríkla Corinthia nadšene, kompletne zabúdajúc na fakt, že jej dcéra trpí záchvatom. Začala šťastne poskakovať na mieste a vyhadzovať rukami do vzduchu (bola natoľko nadšená, akoby sama vyhrala korunku). „Požiadal teba! To je neuveriteľné! Budeš kráľovnou!"

Budem kráľovnou.

A tiež budem čoskoro vracať.

„Tu máš," povedal Hector naopak nešťastne a podal mi svoj alkoholický nápoj. „Budeš to potrebovať viac ako ja."

Zobrala som si jeho pohár.

Potrebovala som jeho pohár.

Hector sa chytil za hlavu a odkráčal od nás ďalej. Konečne som sa dokázala vyrovnať. Nohy ma už počúvali (aspoň čiastočne). Dych taktiež.

Zahľadela som sa hlboko do zelených očí môjho najväčšieho strachu. Pozerala som na Corinthiu a snažila sa jej naznačiť, že povedať nie je mojou jedinou možnosťou. Mojou jedinou záchranou.

„Matka, ja nemôžem byť kráľovná," pošepla som a vymenila panický strach za plač. Slzy mi stekali po lícach ako roztopené snehové vločky a pery krvácali spoločne s dušou. „Nemôžem byť kráľovná," zopakovala som a dúfala, že ma tento raz matka začuje.

No nepočula.

Nepočula.

Nechcela počuť.

Pocity sa vo mne zmiešali ako ingrediencie zlej polievky - zúfalstvo v jednom nádychu, hnev v ďalšom. Potom smútok, zlosť, ľútosť a nakoniec... túžba po pomste.

Bolo zo mňa tornádo.

Chaos.

Stála som na okraji Anglicka, na pláži bez piesku, bez vody.

Bola som loďou bez plachiet, bez kotvy...

A topila som sa.

T o p i l a.

Bože, prosím, pomôž mi.

Nech si kýmkoľvek.

• • •

PARADOX = keď je najkratšia kapitola príbehu vašou najobľúbenejšou.

Naozaj ma zaujíma, čo si o nej myslíte. Táto kapitola je iná; nemá pobaviť ani rozplakať. Nemá za úlohu predstaviť novú postavu, ani rozvinúť dej.

Je tu preto, lebo ju tu chcem.

Je podstatná? Nesmierne.

Písala som ju pre seba. Pre seba, pre Ariciu a pre vás. Aby ste vedeli, že v tom nie ste sami.

Mám pocit, akoby vnútornému svetu *najmä v dnešnej literatúre* nebolo venované dostatočné miesto. Preto, prosím, vedzte, že aj keď je kapitola krátka, je jednou z najpodstatnejších kapitol celého príbehu.

Trpkých 400 slov má OBROVSKÝ význam.

Ten však príde neskôr.

P E E T K A