KRV A MLIEKO

lviii.

P Ä Ť D E S I A T A
Ô S M A
K A P I T O L A
Jemne vojenský Clifford

TRISTAN

Zobudil som sa... sám. Obyčajne by som sa nad tým zistením nepozastavil, neprekvapilo by ma to, len by som sa vyteperil z postele a otvoril dvere novému chaotickému dňu kapitána... teda vladára. No teraz som bol skutočne zaskočený - zobudil som sa; sám; s množstvom otázok ako napríklad: kde je Aricia?

Porozhliadol som sa vôkol seba. Dokonca som nezabudol skontrolovať ani zem (pre istotu, človek nikdy nevie). Ako sa ale rýchlo ukázalo, Aricia nebola na podlahe. Nebola nikde; nenachádzala sa medzi rovnakými stenami ako ja.

Ruky som vystrel pred seba, dve kosti mi popraskali pri tom pohybe. S narovnanou kostrou sa hneď ľahšie vstávalo. Podišiel som k šatníku a do rúk som zobral svoj čierny župan. Pozrel som sa naň, no neobliekol som si ho. Zvažoval som či je správnou voľbou - dosiaľ bol, no po včerajšku... Nakoniec som zvolil môj druhý obľúbený odev - taký, v ktorom ma Aricia ešte jakživ nevidela. Môj kapitánsky.

Keďže som bol teraz kráľom, mal som privilégium nosiť čo sa mi zapáči. Presne preto odraz v zrkadle svietil krvavo červenou košeľou, koženou čiernou vestou s otvormi na pištole (bez pištolí, samozrejme) a nohavicami z rovnakého materiálu.

Čosi podobné som na sebe nemal už poriadne dlhú chvíľu.

Môj odev mi dodal sebavedomie. Bol som zase sám sebou.

Spokojný so svojím odrazom som sa natiahol po neďalekú čiernu stužku a priviazal som si ňou vlasy na spodku hlavy. Potom som sa chopil mojej niekdajšej zbrane - striebornej dýky - a strčil som si ju za opasok len pre sentimentalitu. To bol môj posledný detail pri doplnení pirátskeho odevu. Uznanlivo som prikývol a stále som sa obzeral v zrkadle. Uškrnul som sa, upravil som si na hrudi vestu a v rovnakej chvíli sa mi srdce rozbúšilo nehanebne rýchlo.

Ktosi zaklopal.

Obyčajne by ma ani nehlo, no momentálne som bol v zvláštnej situácii - obdivoval som samého seba v zrkadle.

„Ďalej," dostal som zo seba napokon a dvakrát si odkašľal. Dovnútra sa zahrnul Clifford. Zmätene som pootvoril pery, oči sa mi zväčšili niekoľkonásobne. Tohto holohlavého chlapa s tehotenským bruchom som nevidel už najmenej päť rokov.

„Veličenstvo," uklonil sa mi jemne - jemne zato, že ho ďalej nepustilo okrúhle brucho.

„Clifford?" opýtal som sa, neveriac vlastným očiam. „Adam Clifford?"

„K vaším službám, veličenstvo."

Zmätene som sa pousmial a prikročil k nemu o dva kroky bližšie.

„Nevideli sme sa už tak dlho!" skríkol som jeho smerom a pobral sa ho objať - bolo to taktiež jemné objatie, keďže... jeho brucho. „Koľko je to? Päť rokov?"

„Obávam sa, že sedem." Poškriabal sa na plešine a s otcovským úsmevom ma potľapkal po ramenách. Vyšší odo mňa bol o hlavu, na prvý pohľad pôsobil ako hrôzostrašný muž. Pravda však kotvila kdesi inde - Adam Clifford bol len obrovským marcipánovým koláčom. Okrúhlym koláčom.

„Ten čas tak letí, prosím, Adam, poď ďalej," nabádal som ho s uvedomením, že som pirátsku uniformu vytiahol v nesprávny čas. Adam Clifford bol totižto generál a pirátov v láske nemal. „Môžem ti čosi ponúknuť? Obávam sa, že v izbe nemám nič okrem vína, no môžem poslať po čokoľvek, čo budeš chcieť."