KRV A MLIEKO

xv.

P Ä T N Á S T A
K A P I T O L A
Tá pravá

TRISTAN

Nebolo ťažké ju nájsť.

Mala na sebe bielu. Ako jediná.

Správny ťah jej matky, nepochybne.

Aricia si nahlas povzdychla, keď začula môj hlas, a pomalým krokom sa otočila o stoosemdesiat stupňov.

Ruky som mal spojené za chrbtom, zatiaľ čo Ariciine dopĺňali dva kusy jahodovej torty. S bradou zapichnutou do zeme na mňa hľadela spod hustých mihalníc.

„Ja nechcem tancovať," zamrnčala ako päťročná a odula spodnú peru. „Ja neviem tancovať, Tristan."

Moje srdce sa rozbehlo o čosi rýchlejšie, keď ma oslovila menom.

„Podľa zákona mi musíš vyhovieť," povedal som hravo. „Som predsa princ."

Aricia sa zamračila, zvrtla sa na päte a oba taniere vopchala do rúk brata Josselyn.

„River, ak by ma niekto hľadal, povedz im, že horím v pekle. A keď vravím peklo, myslím tým tanečný parket."

Svoju ruku vložila do tej mojej a dovolila mi odviesť ju do stredu miestnosti. Dlane som jej položil na boky, zatiaľ, čo si ona svoje usadila pri mojom krku.

Neustále sa rozhliadala vôkol seba. Z jej pohľadu som vycítil, že je nervózna. Hrýzla si do pery, prečesávajúc očami miestnosť znova a znova.

„Ani sa nebudem ospravedlňovať, ak ti pošliapem nohy, pretože si si o to sám koledoval," oznámila mi s nedbanlivým tónom, načo som nereagoval nijak inak, ako úsmevom.

Nesúhlasne odula spodnú peru a nahnevane ma zaťahala za vlasy.

„Au."

Ani sa neunúvala ospravedlniť.

Naše telá sa hýbali v melódií pomalej hudby; moje nohy i nos sa držali čo najďalej od Aricie. Kráľovná sa na mňa mračila spoza chrbta a Hector rovnako, no snažil som sa ich prenikavé pohľady ignorovať.

„Nenávidím tanec," dodala ešte Aricia a hlavu si oprela o moju hruď. Ja som si svoju oprel o tú jej, s tým, že som dával značný pozor na to, aby som jej nepoškodil dokonale vyčesané vlasy.

„Ja viem."

„Kto túto fyzickú aktivitu vôbec vymyslel?" rozčuľovala sa, čo zodvihlo kútiky mojich úst vyššie. „A ako sa ju dovolil považovať za zábavnú?"

„To... neviem," dodal som rýchlo.

„Nenávidím tento palác," pokračovala vo svojom liste nenávidených vecí. Prekvapenie: nebol som na ňom. Aspoň nie úplne. Aspoň nie konkrétne...

„Ja viem," súhlasil som a prižmúril oči, nechajúc svoje telo vznášať sa pod vplyvom pomalej melódie.

„Najviac zo všetkého nenávidím teba, pretože si mi nedovolil v pokoji si dojesť jahodovú tortu."

Opäť mi na pery pričarovala úsmev svojimi slovami.

„Aj to viem."

Odlepila tvár od mojej hrude a presunula pohľad na mňa (v momente som sa prestal prihlúpo usmievať).

„Je niečo, čo nevieš, Tristan?" opýtala sa básnickú otázku s hranou povýšenosťou v hlase. Obočie mi vyskočilo do stredu čela, pretože sa mi zdalo, akoby sa razom zmenila na vysokú ryšavú osobu s menom na písmeno J.