KRV A MLIEKO

i.

P R V Á
K A P I T O L A
Smrť kráľa

TRISTAN

Ukázalo sa, že kráľ umiera.

Tiež sa ukázalo, že som sa o jeho blízkej smrti dozvedel ako posledný.

„Kde je?" zakričal som na Blancharda - najmladšieho a najotravnejšieho člena otcovej bezpečnostnej jednotky. Už len z pohľadu naňho sa mi ruky samovoľne spojili v pästi.

„Vo svojich komnatách, vaša kráľovská výsosť. Obávam sa však, že si jeho veličenstvo nepraje byť vyrušované," odvetil s pokojom Angličana, nehýbajúc pritom ani jedinou brvou.

„Och, prestaň s tým, Blanchard! Ak by ma nechcel vidieť, neposlal by po mňa. Ihneď ma za ním pusti, to je rozkaz."

„Ako si prajete, vaša kráľovská výsosť." Blanchard v okamihu otvoril dvere posiate zlatom, ktoré oddeľovali mňa a môjho najbližšieho rodinného príslušníka.

Tri kroky stačili, aby som kráľa zočil.

No ja som urobil dva.

Blanchard hlasno preglgol, keď som sa pobral bližšie k nemu. Hľadel som mu priamo do očí a zastal len niekoľko milimetrov od jeho tváre.

„Tristan. Moje meno je Tristan," precedil som rozzúrene pomedzi zuby, a keď prikývol, spokojne som ho potľapkal po ramene.

Vkročil som do otcovej komnaty, no nečakalo ma hrejivé privítanie. Namiesto toho som sa ocitol medzi štyrmi zarmútenými stenami s troma väčšmi zarmútenými ľuďmi.

„Kto je to?" opýtal sa kráľ Francis, ktorého oslabené telo nedokázalo udržať jeho váhu, preto len ležal.

„Ja, otec," prehovoril som nasucho. Kňaz aj s doktorom sa mi razom uklonili. Nemožno im dočasný chaos v hlavách (teda nerozpoznanie ma) vyčítať. Nielenže ma nevideli už roky, tiež mali väčší problém - a to konkrétne umierajúceho kráľa.

„Tristan," začal hlasom, ktorý vypovedal o jeho umieraní, „syn môj, som tak rád, že ťa vidím. Bojím sa, že nedožijem rána."

„Ale neblázni otec."

Doktor zadržal dych, keď som sa pobral k otcovi. Jeho a taktiež každého v kráľovstve zachvátila obava o zmene kráľa. Úprimne som nechápal prečo.

Ich životy to neovplyvnilo ani sčasti tak ako ten môj.

A tiež to nebolo tak, že by mal otec umrieť o dva dni. Zaručene si ešte nejakú dobu požije.

Otočil som sa na doktora, ktorého meno som zabudol zakaždým, keď mi ho oznámil a povzdychy doplnil otázkou: „Koľko času mu ostáva?"

„S dobrou starostlivosťou rok."

„Ste si istý?" opýtal som sa zúfalo. Na Zemi jestvovalo toľko vecí, ktoré som chcel zažiť, no ak sa správa o otcovej smrti prejaví ako pravdivá, svoje sny a túžby môžem hodiť von oknom najvyššej veže paláca.

„Úplne istý, princ Tristan."

Zamračil som sa a pohľad vrátil na umierajúceho otca.

Francis Blodbury nebol jediným členom rodiny tápajúcim medzi životom a smrťou. Ak umrie, môj život umrie s ním - moja povaha bude potláčaná ťarchou zlatej koruny, moje rozhodnutia nebudú mojimi a... po boku mi bude sedieť žena, ktorú nebudem milovať.

„Dopekla," pošepol som a celkom zabudol, že sa v miestnosti nachádzajú ďalšie tri páry uší. Najmä kňaz na mňa hľadel pohoršene, preto som sa mu očami ospravedlnil a uzamkol svoje ústa na určitý čas.