KRV A MLIEKO

lii.

P Ä Ť D E S I A T A
D R U H Á
K A P I T O L A
... pretože ju milujem.

TRISTAN

„Tristan," počul som Ariciin chvejúci sa hlas v pozadí. Hodila sa na kolená a moje ruky vzala do svojich. V minulosti som ju videl párkrát plakať, no nikdy nešlo o nič tak intenzívne ako jej terajšie vzlyky. Ak toto bol jej skutočný plač, potom som ho videl len niekoľkokrát za život. Dvakrát, konkrétne. „Tristan, prosím, neubližuj jej."

„Zabila môjho otca, Aricia," povedal som chladne a vstal som zo stoličky. „Musí byť potrestaná."

Miešali sa vo mne mnohé pocity - láska, nenávisť, úľava, túžba po pomste... bolo ťažké zvoliť si jeden dominantný.

„Prosím, Tristan..." plakala väčšmi. Podlahu zahalil zamat a čipka jej šiat. Musel som odvrátiť zrak, nedokázal som hľadieť na jej utrpenie bez toho, aby mi vo vlastných očiach naskakovali slzy.

„Bude popravená," hovorila mama namiesto mňa. „Taký je zákon. Za vraždu zaplatí vlastným životom."

„Ani nevieme či to bola skutočne ona," bránila Corinthiu Aricia.

„Ale vieme!" kričala na oplátku Megara.

„Dosť!" vykríkol som frustrovane, až obe z nich zmĺkli. Ticho, presne o to boli ukrátené moje myšlienky. A ticho, presne to som získal krikom. „Ja som kráľ a ja rozhodnem o osude tvojej matky."

Aricia sklonila hlavu a zotrela si slzy z líc, Megara ma ale naďalej prepaľovala nesúhlasným pohľadom. Nedôverovala mi, nechcela ma na tróne, na tróne nechcela ani Ariciu. Nemala rada nič, čo nedokázala kontrolovať. A Aricia bola všetkým, len nie ovládateľnou.

„Chýba ti tvoj otec," pošepla Aricia, no do očí sa mi nepozrela. Párkrát zaklipkala viečkami, preglgla, sťažka dýchala. „No ty nie si zlý človek, Tristan. Je prirodzené smútiť, no ty vieš zo všetkých najlepšie, že pomsta nič nevyrieši."

„A čo by si urobila na mojom mieste, Aricia? Nemôžem jej činy nechať nepotrestané..."

„Tak ju daj uväzniť."

Matka pohŕdavo odfrkla a odpila si z pohára. „To nestačí."

„Uväzni ju," pokračovala Aricia dychtivo, „a daj jej šancu vystúpiť pred súdom. Prosím. Urob to pre mňa. Nestrácaj vieru v systém tohto ostrova a ja ju nestratím tiež."

Stačila stotina sekundy pohľadu do jej zelených očí. Nedokázal som na Ariciin plán nepristať. Nielenže bol najlogickejším, bol taktiež Ariciiným plánom. Naše oči sa stretli - jej plné sĺz, moje červené od nedostatku spánku - a nemohol som povedať nie.

Prikývol som.

Mama zhíkla nespravodlivosťou, Aricia vstala zo zeme a rozbehla sa ku mne. Objala ma a plakala mi do krku. „Ďakujem, ďakujem ti, Tristan."

Objal som ju okolo pása, nadviazal som očný kontakt s mamou. Nebola nadšená ani kvapôčku. Pohŕdavo nado mnou krútila hlavou, znechutený pohľad nakoniec zapichla do pohára vína, ktorého si dopriala poriadny dúšok.

„Prosím," pošepla Aricia, keď sa odo mňa odtiahla, aby mi mohla hľadieť do tváre, „dovoľ mi za ňou zájsť. Dovoľ mi rozlúčiť sa s ňou."

Opäť som len prikývol. Keď sa Aricia vyparila povedať svoje zbohom, posadil som sa naspäť vedľa mami. Nič nepovedala, nevydala jediného slovka - situácia teda bola vážna. Mamu som takúto tichú nezažil už dlhú dobu.

S povzdychmi som hľadel do vyhoreného komína. Možno so mnou terajšia (no zároveň bývalá) kráľovná nesúhlasila, no ja som veril, že má Aricia pravdu. Smrť Corinthie by mi nepriniesla vnútorný pokoj, nepriniesla by ho ani mame. Pomsta nič nevyrieši. Otec už mŕtvy je a nič na svete ho neprinesie naspäť. Usmrtiť jeho vraha spôsobí jediné - prídem aj o Ariciu. A to... to mi za to skutočne nestojí.

Niežeby to matka chápala.

„Mal by si sa ich zbaviť oboch," vyjachtala zo seba nakoniec so znechuteným tónom a prikývla nad vlastnou teóriou. Spokojne si popíjala tretí pohár vína, líca mala síce červené, no oči mrazivejšie ako kedykoľvek predtým. Bolo to ako hovoriť so sochou...

„To neurobím," rázne som skonštatoval a otočil som sa k nej tvárou. Matkino obočie dozdobila čiara tiahnuca sa od nosa až po stred čela. Práve táto trhlina vykázala jej nesúhlas a nespokojnosť s mojím rozhodnutím.

Všetky svaly v tele sa mi napli, ruky som sformoval do pästí a prerývane dýchal, snažiac sa upokojiť hnev, ktorý sa rozhodol plaviť sa mojím krvným obehom.

Bolo mi jedno, že so mnou mama nesúhlasí. Bolo mi jedno, že ma to bude stáť vzťahu s ňou - len nech ma to nestojí Ariciu.

I napriek ľahostajnosti som však cítil nátlak ohňa formujúceho sa pod mojou kožou. Prsty som ešte stále skrýval v dlaniach, nechtami som si zabáral do pokožky.

Hlavne sa upokoj, hovoril som si.

„Prečo nie?" Dve slová kráľovnej Megary, ktoré môjmu nepokoju zapálili drevo.

Vstal som v takej rýchlosti, až stolička odletela na druhú stranu miestnosti. Pozrel som sa na matku a zreval: „Pretože ju milujem! Aké nepredpokladané, všakže? Ľúbim svoju ženu!"

Milujem ju.

Milujem Ariciu.

• • •

Tak, konečne, Tristan... Už len aby si Aricia pohla 😂

Hádam sa vám kapitola páčila, dnes bola síce taká kratšia, no ako som už vravela, bude to dosť lietať.

Pekný deň vám všetkým ešte želám!

P E E T K A