Harry sa prebúdzal do pochmúrneho, osamelého rána. Pritiahol si perinu bližšie k sebe a obzrel sa okolo seba. Už ho ani neprekvapovalo, že Louis vedľa neho neležal. Je predsa deň osamelých, Harry sa v duchu zasmial.
Pomaly sa posadil. Blúdil pohľadom po starej známej spálni. Tiene na stenách ho už dávno nedesili. Vedel, že to sú iba vysoké stromy zo záhrady a nábytok, ktorý bol v izbe.
Tiene sa na stene hýbali a kolísali. Fúka, pomyslel si Harry.
Vstal a šiel do kúpeľne. Umyl si tvár vlažnou vodou, umyl si zuby a učesal strapaté vlasy. Premýšľal, čo si má obliecť. Jeho typické ja kričalo, že si má dať tú sivú mikinu s kapucňou a vykašľať sa na to. No na druhej strane jeho hlavy ziapal nadriadeného hlas, ktorý mu presne diktoval, ako sa má obliekať. Aby zbalil všetky baby a vyzeral ako sukničkár. Mal to byť jeho imidž. Harry vedel, že ich Fanúšičkam, Louisovi a ani Harryho mame sa to nikdy nebude páčiť. Ale očividne nemal na výber, aj keď v jeho vnútri driemalo niečo úplne iné ako násilník a sukničkár.
Znova sa pozrel do zrkadla a prešiel si prstami cez vlasy. Čo keby si ich nechal narásť? Možno len trochu, možno až po plecia, možno ešte viac. A mohol by si znova nalakovať nechty. Aspoň jeden, akokoľvek nenápadne. Alebo by si mohol vziať nejakú košeľu, niečo neobyčajné, niečo, čo by mal iba on...
Hazza, vieš, že to nemôžeš, okamžite tú myšlienku samému sebe zamietol.
Ale čo keby? Čo by mohol urobiť nadriadený potom? Pýtal sa Harry sám seba.
Dobre vieš, že on má pod kontrolou aj spôsob akým dýchaš, pripomenulo mu jeho podvedomie a Harry si iba vzdychol.
Vyšiel z kúpeľne a šiel do šatníka, aby si odtiaľ vzal veci. Vytiahol čisto biele tričko, čierne roztrhané rifle, svetlo hnedé čižmy a dlhý čierny kabát. Obliekol sa a zišiel dolu schodmi. Dal si do vačku mobil, vyšiel von z domu, zamkol a kľúče odložil do druhého vačku. Šiel obvyklou cestou, nemal chuť predierať sa hromadami ľudí. Už teraz meškal. Mieril do štúdia, keď vtom mu vo vačku zavibroval mobil. Vytiahol ho a pozrel sa na rozsvietenú obrazovku. Bola tam správa od Louisa.
Príď hneď k nadriadenému hore
Harry zmätene hľadel na správu. Veľmi nerozumel, o čo tam ide. Louis nikdy nebol ten, kto ho volal k nadriadenému. Vždy sa snažil vyriešiť všetko potichu a čo najrýchlejšie, lebo škandály by všetko iba zhoršili. Muselo sa niečo stať, keď Louis chcel, aby šiel Harry hore. Lebo Louis chcel vždy všetko vyriešiť sám, aby Harryho ochránil. Rozhodol sa Harrymu odpísať.
Prečo?
Napísal Harry. Nervózne podupkával nohou a čakal, kým mu Louis odpíše.
Skrátka príď.
Nič viac Louis neodpísal. Dialo sa to? Mali už konečne povedať pravdu? Chce Louis oznámiť nadriadenému, že sú zasnúbení? Chce rituálne spáliť všetky kontrakty a oslobodiť sa od neho?
Toto nemôže skončiť dobre, pripomenulo sa okamžite Harryho podvedomie. Ozývalo sa vždy, keď sa nikto nepýtal na jeho názor a keď ho nebolo treba. Ale tentoraz s ním Harry súhlasil.
Odložil mobil späť do vačku a zamieril smerom k sídlu nadriadeného, do modernej asi pätnásť poschodovej úradnej budovy s presklenými stenami. Sídlilo tam niekoľko mocní h ľudí v hudobnom priemysle. Alebo tam teda mali kancelárie. Väčšina z nich si užívala v LA. Väčšina z nich neboli homofóbovia a väčšina z nich nepotrebovala umlčať dvoch milencov.
Preletel cez otáčajúce sa dvere. Žena na recepcii zdvihla hlavu, ale keď uvidela známeho mladíka, znova ju aj sklonila. Úplne ho ignorovali, lebo tam chodil skoro stále a nikoho už ani nezaujímali dôvody jeho návštev na treťom poschodí.
Kráčal hore schodmi. Keď konečne dosiahol tretie poschodie, začul hlas svojho priateľa.
„Dajte sa liečiť, človeče! Ničíte životy nevinných ľudí!" kričal Louis. Jeho hlas znel ešte agresívnejšie ako obvykle, keď sa hádal s nadriadeným.
Harry na moment úplne zamrzol, keď počul rinčanie rozbitého skla. Uľavilo sa mu, keď znova začul Louisov krik.
„Sme ľudia! Nie sme bábky, nemôžete s nami len tak manipulovať! Nikto vám nedovoľuje odoprieť nám základné ľudské práva!" ziapal Louis.
Harry znova vykročil smerom ku kancelárii nadriadeného. Dvere boli dokorán otvorené. Louis stál, kričal a rozhdzoval rukami. Jeho prízvuk začínal byť taký agresívny, že Harry už ani poriadne nerozumel, čo hovorí.
„Lou," vydýchol Harry.
Louis sa obzrel, letmo sa pozrel na Harryho a vrátil sa späť k nadriadenému.
„A ešte niečo," pokračoval Louis, „sme zasnúbení. Vezmem si Harryho pri najbližšej možnej príležitosti, pokojne budem nosiť náš sobášny list všade so sebou a ukážem ho každému, kto sa ma spýta na moju priateľku. Je mi jedno, či sa to vám páči alebo nie. Vitajte v reálnom svete, kde nikdy nebude všetko tak, ako si to predstavujete."
„To ja by som vás mal privítať v reálnom svete. Bez môjho povolenia vám nemusia dovoliť opustiť váš dom, nie ešte odcestovať do štátov, nakoľko u nás to ešte stále nie je povolené," pripomenul mu úplne pokojne nadriadený.
„Dajte sa liečiť!" zakričal po ňom Louis.
Harry sa snažil pochopiť, čo sa deje. Na čo ho tam Louis volal? Harry si pamätal, že mu viacerí hovorili o tom, aký agresívny Louis býval, keď prišiel k nadriadenému a niekde vo vnútri Harry cítil, že práve preto tam Louis chodil sám. Louis sa len bál, že Harrymu ublíži.
Teraz poznáš pravú tvár a temné tajomstvá svojho snúbenca. Stále ho chceš? Rýpalo doňho jeho podvedomie.
Áno. Odpovedal si Harry. Odpoveď je áno. A pokojne sa nechám aj zabiť, ak to pomôže.
Cítil v sebe viac odvahy ako kedykoľvek predtým, keď sa díval na zúriaceho Louisa a nadriadeného, ktorý pomaly ale isto strácal trpezlivosť. Bol pripravený vstať a brániť svojho snúbenca, ak by to potreboval.
„Ty si to ešte stále nepochopil, ty malý smrad? Mne je to jedno! Mám u riti, či máte nejaké ľudské práva, seriem vám na vašu lásku! Už dávno by som sa vás oboch zbavil, keby som z vás nemal milióny!" nadriadený v úplnej zúrivosti vstal.
Harry hlboko v kostiach cítil, že Louis zaútočí. Louis nebol človek, ktorý by si nechal skákať po hlave a nikdy by nikoho nenechal urážať ho. Nadriadený práve prekročil všetky limity aspoň dvadsaťkrát.
„Tak milióny? Na to sme ti dobrí? To sa ti páči, keď za nás každý vysolí veľké prachy rovno tebe do vačku! Myslel si niekedy aj na niečo iné?" spýtal sa Louis.
„Nie," odpovedal až príliš odhodlane a sebaisto nadriadený.
Tri, dva, jeden... Harry v duchu odratával sekundy do manažérovej smrti. Hľadel na Louisa, ktorý sa teraz už naozaj neudržal. Vyštartoval po nadriadenom a bezhlavo ho bil a kopal, bolo na ňom vidieť, že má chuť uškrtiť ho. Nanešťastie Louis precenil svojho súpera. Nadriadený ho o pár sekúnd držal pod krkom a Harry len videl, ako ťažko sa mu pod zovretím dýcha.
„Dosť!" vykríkol Harry a vrhol sa po nadriadenom. Iba vďaka momentu prekvapenia sa Harrymu podarilo odsotiť nadriadeného na bok a aspoň chvíľu ho udržať ďalej od Louisa, aby mohol Louis chytiť dych.
Louis spadol na zem a snažil sa čo najrýchlejšie pozviechať. Snažil sa vydýchať sa, postaviť sa späť na nohy, zatiaľčo sledoval Harryho zápoliť s nadriadeným.
Harry držal nadriadeného hodnú chvíľu pri stene, tlačil ho preč z celej sily. Bolel ho každý kúsok napätého tela, ktoré sa snažilo zastaviť násilníka. Cítil, že už ho dlho neudrží. Topánky sa mu pomaly šmýkali po smotanovobielej dlážke. Neudržal ho.
Nadriadený od seba Harryho z celej sily odrazil. Mladší chlapec neudržal rovnováhu a spadol. Hlavu si udrel o hranu kancelárskeho stola. Zacítil prudkú, náhlu bolesť a spadol na zem.
„Harry!" vykríkol Louis a vrhol sa k Harrymu, ignorujúc prítomnosť nadriadeného.
Má, čo chcel, hulvát jeden, pomyslel si Louis. Nadriadenému sa konečne podarilo to, o čom sníval od začiatku. Zranil ich fyzicky, nielen psychicky.
Louis si kľakol na kolená a opatrne sa pokúsil Harryho posadiť.
„Harry, je ti niečo?" spýtal sa Louis, „bolí ťa niečo?"
„Hla-va," vydýchol Harry a zvraštil čelo.
„Kde?" spýtal sa Louis, no keď sa pozrel na špinavé vlasy na Harryho hlave, hneď pochopil, kde, „Harry... Krvácaš..."
„Lou," vydýchol Harry.
Louis zdvihol hlavu a pozrel sa na zmeravených ľudí okolo seba.
„čo tu stojíte? Robte niečo!" zakričal po nich Louis. Vyzliekol si mikinu a položil ju Harrymu pod krvácajúcu hlavu, „Harry, zlatko, môžeš chodiť?"
„N-neviem," Harry ťažko dýchal, viac kvôli šoku a celej situácii ako kvôli rane. Viac cítil možný príchod astmatického záchvatu kvôli stresu, ako bolesť.
„Mohol by mi s ním niekto pomôcť?" ozval sa znovu Louis. Upieral pohľad na bodyguarda, ktorý stál pri dverách s ktorý pribehol až keď sa celý incident zomlel.
Bodyguard podišiel k obom chlapcom a pomohol Louisovi postaviť Harryho na nohy. Harry mal privreté oči a opieral sa o Louisa, ktorý mu stále na hlave pridŕžal tú mikinu. Jej sivá farba na miestach, kde sa dotýkala Harryho hlavy, až desivo stmavla.
„Kam?" spýtal sa bodyguard, podopierajúc Harryho z druhej strany.
„Dole. Pred vchodom mám auto," odvetil Louis a pomaly, krok za krokom, viedol svojho priateľa k výťahu na konci chodby. Bodyguard ich pár metrov pred výťahom pustil, aby privolal výťah.
„Ešte chvíľu vydrž, Hazza. Bude to dobré. Budeš v poriadku," šepkal mu Louis, aby Harryho trochu upokojil. Cítil jeho trasúce sa ruky a bolo mu očividné, že si Harry ani poriadne neuvedomuje, čo sa stalo.
Zviezli sa výťahom na prízemie, prešli halou a vyšli von. Louis odomkol auto a spolu s Harrym si sadol na zadné sedadlá.
„Kto bude šoférovať?" nechápal bodyguard.
„Vy," odpovedal Louis, podávajúc mohutnému mužovi kľúče, „dôverujem vám."
Bodyguard naštartoval. Louis sa pripútal a pozrel sa na Harryho, ktorý sa ledva udržal v sede. Jemne ho chytil aj s mikinou za jeho hlavou a pokynul mu, aby si ľahol. Harry uložil hlavu na Louisove stehná. Po lícach mu už dlhšie stekali slzy a jeho dych sa úplne triasol.
„Zhlboka dýchaj, Harry. Pokoj. Som s tebou," šepkal Louis a stisol Harryho ruku.
Po chvíli bodyguard zaparkoval pred nemocnicou a vystúpil, aby pomohol Louisovi s Harrym. Podopierali ho celou cestou na pohotovosť. S úrazom hlavy so dostali dovnútra takmer okamžite.
„Nemôžete ísť s ním, pane," upozornila sestrička Louisa.
„Ale... Ja..." habkal Louis.
„Musí," vydýchol Harry.
„Fajn," vzdychla si sestrička a nechala oboch vojsť. Harryho si odviedol doktor, aby mu prezrel ranu, zatiaľčo Louis musel zostať a odpovedať na nejaké otázky.
„Ako sa mu to stalo?" spýtala sa sestrička.
„Pošmykol sa a spadol," odpovedal Louis celý v rozpakoch z toho, že nemôže ani povedať úplnú pravdu a nevie, čo je teraz s Harrym, „na hranu stola a..."
„Boli ste pri tom?" opýtala sa sestrička.
„Áno, ja... Videl som to," odpovedal Louis.
„Ježiši kriste, ukludnite sa, pane! Nie je to hlboká rana!" napomenula ho sestrička.
„Mô... Môžem ísť za ním?" spýtal sa Louis.
„Počkajte chvíľu, on príde aj sám. Tá rána nie je veľká, stačí zastaviť krvácanie a nechať tú ranu zahojiť sa. Pán Styles bude v poriadku," povedala mu sestrička, aby ho upokojila.
„Tomlinson," povedal Louis pošepky.
„Áno, ja viem, ako sa voláte, pane," prikývla sestrička.
„Nie, on... Nebude sa volať Styles. Bude... Bude Tomlinson," vydýchol Louis.
„Takže je to pravda?" spýtala sa sestrička.
„Áno," vydýchol Louis.
„Prečo mi to vravíte?" nechápala sestrička.
„Lekárske tajomstvo. A... A niekto musí vedieť pravdu," odpovedal Louis.
„Takže Styles..." začala sestrička.
„Nespadol. Zhodil ho na zem náš... Náš nadriadený," povedal Louis.
„Ou," vydýchla sestrička, keď z vedľajšej izby vyšiel lekár a vyviedol odtiaľ aj Harryho, ktorý mal obviazanú hlavu.
„Hazza!" vydýchol Louis a šiel Harryho objať.
Harry zaboril bradu do Louisovho pleca. Ledva stál na nohách. Louis ho chytil okolo pása, aby Harry náhodou nespadol.
„Vezmite ho domov a nechajte ho odpočívať. Šok bol v tomto prípade asi silnejší ako tá rana. Hlavne dajte pozor, aby znova nespadol," pokynul doktor a Louis prikývol.
„Poď, Hazza, ideme," zašepkal Louis a vyviedol Harryho z miestnosti. Vyšli z budovy nemocnice a nastúpili do auta, bodyguard ich celý čas nasledoval.
„Môžete ísť, už to zvládneme," pokynul mu Louis a bodyguard odišiel.
Louis naštartoval a skontroloval chlapca na sedadle spolujazdca.
„Bolí ťa to?" spýtal sa ho Louis.
„Teraz nie. Znecitlivel mi to, aby tú ranu mohol zašiť," odpovedal Harry.
„Inak je všetko v poriadku?" spýtal sa Louis.
„V tej kancelárii... Myslel som, že dostanem astmatický záchvat. Nemohol som poriadne dýchať," povedal Harry.
„Ja viem, Hazza. Videl som. Prečo si myslíš, že som chcel, aby si zhlboka dýchal. Niečo ako astma by to mohlo celé iba zhoršiť," prikývol Louis, „nemal som ťa tam volať, Harry. Je to len moja vina. Mal som si to s nimi vyriešiť sám a neťahať ťa do toho. Neviem, prečo som ťa tam zavolal. Možno preto, aby si tam bol, keď poviem, že sme zasnúbení a chcem si ťa vziať. A možno preto, aby som ti dal možnosť rozmyslieť si, či si fakt našiel toho pravého. Videl si časť zo mňa, ktorú si nemal, Harry. Nechcel som, aby si ma takého videl. Asi som pre nás oboch príliš nebezpečný."
„Louis, prosím ťa, netrep hlúposti. Ty za nič nemôžeš. Keby som sa po ňom nevrhol, mohol by si skončiť horšie ako ja teraz. Je to v poriadku, Lou. Svoje rozhodnutie nezmením. Ja viem, aký si a prečo taký si. Ja viem, že ty za toto nemôžeš. Ja viem, že ty iba chrániš to, čo miluješ. A Louis, chcem si ťa vziať. Čo najskôr. V New Yorku," povedal Harry.
„Och, bože, Harry," vydýchol Louis a na tvári sa mu objavil slabý úsmev.
Zaparkoval pred domom a vystúpil. Otvoril Harrymu dvere a pomaly ho viedol do domu. Odomkol dvere a spolu vošli dnu. Vyzuli sa a zamierili priamo do obývačky. Louis si sadol a Harry si ľahol na jeho stehná. Keď Louis videl, že Harry sa ukladá na jeho nohách a chystá sa na spánok, vzal do rúk poskladanú deku z predošlého dňa a zakryl ho ňou. Hladkal ho po chrbáte nehybne sedel, až pokým mu Harry nezaspal na nohách, s rukami prekríženými na hrudi a spokojne odfukoval.
Aspoň chvíľu sa nemusí trápiť tým všetkým, pomyslel si Louis a pousmial sa.