Louis sa ráno zobudil s prudkou bolesťou hlavy, ktorá ho zatlačila späť do perín. Všetko z predošlého dňa mal zahmlené. Posledné, čo si jasne pamätal, bol Harry. Harry, ktorý po ňom kričal, že ho nenávidí.
Pomaly vstal a pretrel si oči chrbtom ruky. Zažmurkal, obzrel sa okolo seba. Stále som v Londýne. Vo svojom dome a svojej spálni. Nevedel som, že sa tu po tom všetkom zobudím.
Vstal a vyšiel z izby. Kráčal ku schodisku. Zatiaľ všetko vyzeralo rovnako ako obvykle. Rovnaké steny, rovnaké obrazy, rovnaký nábytok. Keď schádzal dolu schodmi, začul ďalšiu známu vec - tichý zvuk rádia. Harry mal vždy zapnuté rádio, keď varil.
Louis zišiel až do kuchyne, kde bol Harry a varil. Louis si sadol na stoličku a chvíľu Harryho pozoroval.
Keď si Harry Louisa všimol, nepozdravil ho. Vzal pohár, napustil doň vodu a hodil do nej nejakú tabletku. Položil to pred Louisa.
„Vypi to," sykol Harry a vrátil sa späť k svojej panvici.
„Čo sa včera stalo?" spýtal sa Louis.
„Že sa vôbec pýtaš," Harry prevrátil očami.
„Nič si nepamätám, Harry. Chcem len vedieť, čo sa stalo," povedal Louis.
„Fakt si nič nepamätáš?" spýtal sa podozrievavo Harry a uprel na Louisa svoje zelené oči.
„Ani hovno," odpovedal Louis.
„Tak si to nechci pamätať," vzdychol si Harry.
„Do kelu, Hazza, ja potrebujem vedieť, prečo si na mňa naštvaný," zatiahol Louis.
„Sa spýtaj Zayna," Harry znova prekrútil očami.
„Prečo jeho?" nechápal Louis.
„Lebo on a 'Lizzy' ti včera večer robili spoločnosť," odpovedal Harry, pri mene Lizzy naznačil prstami úvodzovky.
„Kto je Lizzy?" nechápal Louis.
„Elizabeth, tvoja údajná priateľka. A ver mi, vznikli aj pekné fotky a ešte lepšie videá!" Harry chcel po Louisovi kričať, ale znelo to skôr ako keby sa mal o pár sekúnd rozplakať.
„Čože? Čo sa stalo?" nechápal Louis. Každou sekundou bol zmätenejší a zmätenejší.
„Nebol som na teba naštvaný za to, čo si urobil doobeda, Louis. Nebol som, lebo viem, aký si, keď ťa niekto naštve. Ale potom mi ťa pred polnocou doniesol Zayn, bol si úplne opitý a nevedel si, čo hovoríš. Zayn mi povedal, že si... Balil si Elizabeth a tá potvora to využila a... Bozkávali ste sa a ty si jej napísal pesničku a..." Harry sa rozvzlykal. Louis už čakal, kedy sa chlapec rozbehne preč.
Louis podišiel k Harrymu bližšie, chcel ho objať, ale Harry sa okamžite odtiahol.
„Nedotýkaj sa ma!" okríkol ho Harry.
„Harry, prosím ťa! Nevedel som, čo som robil! Nechcel som to spraviť," povedal Louis, snažil sa všetko zahovoriť na alkohol. Neexistovala šanca, že by to urobil aj za triezva.
„Louis, prosím ťa, choď preč. Kamkoľvek, pokojne si choď do LA, tak ako si pôvodne plánoval, je mi to jedno. Len choď, prosím ťa, preč," šepkal Harry.
„Nikam nejdem, Hazza. Nikam," povedal Louis.
„Choď preč," zopakoval Harry, obrátil sa k Louisovi chrbtom.
„Hazza," začal Louis, chcel ešte niečo povedať, ale nevedel čo.
„povedal som choď preč, Louis. Nenúť ma zopakovať to znova!" zakričal po ňom Harry.
Louis sa ho zľakol. Harry nekričal, akúkoľvek hlúposť Louis urobil. Kričal iba v najhorších prípadoch. A nestávalo sa to často. Teraz po ňom Harry kričal dvakrát za dva dni.
„Ale... Harry... ja..." habkal Louis.
„Ty, ty, vždy si to len ty! Mal by si prestať myslieť na seba a začať sa zaujímať o názory iných, napríklad tak o ten môj!" kričal Harry.
„Harry, ja som nechcel," vydýchol Louis.
„Ty nikdy nechceš. A aj tak vždy spôsobíš nejakú katastrofu," vzdychol si Harry.
„Sakra, Harry, pochop to už konečne! Opil som sa kvôli tebe, urobil som to kvôli tebe! Harry, nedokážem žiť za triezva s vedomím, že si povedal, že ma nenávidíš!" dostal zo seba Louis.
„Neviň ma z toho, keď som vôbec nič nespravil! Povedal som to iba preto, lebo si sa správal ako kretén! Zaslúžil si si to!" kričal po ňom stále Harry.
„Už aspoň miliónkrát som ti povedal, že ju nemám rád a nikdy nebudem! Nemohol by som ju mať rád! Odpudzuje ma, ja nemôžem chodiť s niekým takým! Kedy už konečne pochopíš, že si jediný dôvod, prečo žijem?" spýtal sa Louis.
„Kedy konečne pochopíš, že si jediný dôvod, prečo trpím?" spýtal sa ho Harry na pokraji sĺz.
Louis pokrútil hlavou a odišiel. Nevedel prečo. Nejaký podivný reflex ho ťahal preč. Nechcel nechať Harryho trpieť. Nechcel také niečo počuť s vedomím, že sa to týka jeho. Myslel si, že Harrymu bude lepšie bez neho.
Čo čakal? Ktorýkoľvek by ho vyhodil z domu už po incidente v reštaurácii. Nikto by si ani nezačínal s niekým ako je Louis. Nikto by mu neveril. Iba Harry. Chlapec, ktorého miloval a ktorému ublížil viackrát ako je normálne.
Cítil už len slzy, ktoré stekali dole jeho lícom. Chrbtom ruky si ich zotrel z tváre. Kráčal smerom k Zaynovmu domu. Takmer bežal. Chcel, aby to Harrymu vysvetlil Zayn, ktorý ho vraj dostal večer predtým až domov. A nechcel pri tom byť. Pretože nevedel čo robil a bál sa, že bol Harry naštvaný právom.
Odbočil na príjazdovú cestu. Kráčal mierne do kopca, až sa konečne dostal k bráne. Zazvonil. Počkal, kým mu niekto odpovie. Po krátkej chvíli sa ozvalo krátke kto je tam.
„Otvor, ty zmrd," zavrčal Louis, stále prechádzal z vytočenia k slzám a späť.
„Louis, si to ty?" spýtal sa prekvapený Zayn.
„Tak zlatá rybka to asi nie je," odpovedal stále rovnako vytočene Louis.
„Poď dnu. Počkaj ma v obývačke, hneď za tebou prídem," povedal Zayn a brána sa otvorila.
Louis bez zaváhania vošiel na pozemok a kráčal k domu. Vošiel cez pootvorené dvere do priestrannej predsiene s bielymi stenami a pokračoval do obývačky, ktorej biele steny namiesto obrazov pokrývali mnohé pestrofarebné graffiti. Zayn bol talentovaný umelec, miloval kreslenie a maľovanie a dával to značne najavo. Louis vedel, že Zayn miloval Street art nielen pri graffitoch, ale aj v hudbe. Neraz videl Zayna odchádzať od nadriadeného so sklonenou hlavou úplne zničeného. Jeho nápady nikdy neprechádzali. Pretože niekto raz povedal, čo majú robiť, ako sa správať a akú hudbu robiť. Každého z nich pravidlá ovplyvňovali inak, ale ich nemilosrdnosť ich nútila držať spolu, pretože sami by to nezvládli.
Louis čakal Zayna v obývačke už dosť dlho a začínalo mu to byť podozrivé. Začal sa prechádzať po miestnosti, chcel prejsť ďalej do domu a nájsť ho, aj keď Zayn nemal rád, keď to niekto robil. Mal rád svoj osobný priestor a prechádzanie sa po jeho dome bolo jeho značné narúšanie.
Prešiel okolo zatvorených dverí na konci chodby. Začul odtiaľ hlas. Známy hlas. Zastal a snažil sa byť čo najtichšie, aby počul, o čom hlas hovorí.
„Všetko šlo úplne podľa plánu, pane. A stále ide. Styles je vytočený a Tomlinson si stopercentne nič nepamätá. Máme, čo sme chceli," povedal hlas.
Chvíľu bolo ticho. Louis cítil, ako v ňom všetko vrelo. Nemohol uveriť svojim vlastným ušiam. Toto bolo plánlované?
„Áno, pane. Áno, zariadim to, nemusíte sa obávať," povedal Zayn a Louis počul, ako vypínal mobil. Začul, kroky, ktoré smerovali priamo k dverám. Už iba stlačenie kľučky a Louis sa ocitol v situácii, ktorej by sa najradšej vyhol. Stál oproti prekvapenému Zaynovi pred jeho šatníkom.
„Louis? Nevravel som ti náhodou, že máš čakať v obývačke?" nechápal Zayn. Chytali sa ho obavy, že by ho Louis mohol počuť.
„Nie, ja... Chcel som ísť na wécko," dostal zo seba Louis.
Na wécko, Louis? Fakt?
„Louis, stál si pri dverách šatníka," upozornil ho Zayn.
„Ja... Stratil som sa," koktal Louis.
Chodíš k nemu každý druhý týždeň a stratil si sa? Si robíš srandu!
„Dobre, Louis. Chápem, prešiel si skupinou psychických šokov a si rád, že vieš, ako sa voláš. Mám ťa odviesť do kúpeľne?" spýtal sa Zayn, už úplne pokojne.
„Nie, ja... Nie je to také súrne," Louis sklonil zrak.
A teraz si tu za postiha, Louis. Skvelá práca.
„Fajn. Tak poďme do obývačky," vzdychol si Zayn a prešmykol sa povedľa Louisa. Vrátil sa s ním späť do obývačky. Zayn sa pohodlne vyvalil na gauč, hľadel na Louisa už chápavejším pohľadom, ale stále bol zvedavý, s čím chlapec vyrukuje ako ďalším. Niečo v jeho vnútri si prialo, aby veci nešli podľa plánu. Niečo v jeho vnútri chcelo, aby bol Louis šťastný. Aby boli obaja šťastní. Možno preto, lebo boli najkrajší a najprirodzenejší pár, aký poznal. Aj keď to sú dvaja chalani a podľa zákonov prírody to je neprirodzené. Alebo to možno bolo tým, že boli obaja jeho najlepšími priateľmi, ktorí ho tiež vždy podporovali vo vzťahu s Perrie, aj keď tomu nemohli nikdy úplne rozumieť. Veď ani on nemohol rozumieť tomu, čo medzi sebou majú dvaja mladíci, ktorí spolu začali žiť ešte predtým, ako boli plnoletí.
„Mal si ma včera zastaviť, Zayn. Nemal si ma nechať toľko vypiť, nemal si ma nechať ani len tam ísť. Nemal si mi dovoliť pozrieť sa na ňu. Všetko som to pokazil. Vlastne nie, iba som zhoršil to, čo už bolo pokazené predtým, aj keď som sa to snažil opraviť. Teraz si už reálne potrebujem zbaliť veci a odísť najďalej ako sa to dá, pretože Harry ma neznáša a nebude sa na mňa chcieť ani pozrieť, nie ešte žiť so mnou," Louis bol na pokraji sĺz, jedine Zaynova prítomnosť ho donútila neplakať. Nemohol sa pred ním ukázať takto, akokoľvek dobrí priatelia boli. Za iných okolností by sa mu šiel pokojne vyplakať na plece, ale po tom, čo počul, už nikomu neveril.
„Nemohol som ťa zastaviť, Louis. Tak či tak by si to urobil," povedal Zayn.
„Do kelu, Zayn, v Londýne je strašne veľa barov a je naozaj malá, takmer mizivá pravdepodobnosť, že by sa tá krpatá suka objavila práve v tom, kde som bol ja! Buď ma sledovala, alebo ju tam na mňa niekto poštval, niekto jej povedal, že som tam. A jediné, čo chcem vedieť je, či si to bol ty," dostal zo seba Louis.
„Louis, dobre vieš, že by som ti niečo také nikdy nespravil. Ja nie som taký človek. Vieš, že ťa mám rád. Ako najlepšieho kamaráta, ktorý dáva dobré rady a..." Zayn nedokončil.
„Čím viac rozprávaš, tým som si istejší, že to, čo som počul, je pravda," povedal Louis
„Čože? Čo si počul?" Zayn sa zľakol. Jeho najhoršie obavy sa v tej chvíli potvrdili. Louis počul jeho telefonát a presne vedel, že to naňho našili.
„Počul som tvoj telefonát s Nadriadeným! Vravel si mu, že všetko ide podľa plánu!" zakričal po ňom Louis. Vrátil sa mu ten silný pocit agresivity a hnevu, v ušiach mu stále zneli Zaynove a Harryho slová. Bol to hukot v jeho hlave, ktorý sa ho nechcel pustiť.
„Nepochopil si to, Louis! Volal som mu, lebo si prišiel skôr ako som ti stihol zavolať! V pláne bolo zavolať ti a požiadať ťa, aby si sa to pokúsil trochu vyžehliť u Harryho! Nechce v skupine žiadne nezhody a nechce, aby si kvôli hlúpostiam odišiel do Ameriky a neozýval sa! Práve teraz nemôžeme prísť ani o jedného z vás, ideme na tour a ani vôbec nikto nemá také kapacity, aby zastúpi kohokoľvek z vás!" vysypal Zayn.
„Klameš! Veľmi dobre viem, že klameš! Ja viem, čo som počul a viem, že nás chce za každú cenu rozdeliť. Zayn, ja viem, že si mu včera večer povedal, kde som, aby ste vyrobili škandál, alebo skôr niečo, čo sa bude médiám nadovšetko páčiť. Ja viem, že ste to plánovali od momentu, čo som v kancelárii vybuchol," Louis už nedokázal udržať slzy ani o sekundu dlhšie. Zasmrkal a utrel si mokrú tvár chrbtom ruky.
„Tomlinson, upokoj sa!" okríkol ho Zayn.
„Prečo ja vždy verím nesprávnym ľuďom," Louis zasmrkal a pokrútil hlavou.
„Louis, odpusť mi to. Ja... Chcel som iba chrániť skupinu a..." habkal Zayn.
„Čo ti za to ponúkol? Čo dostaneš za to, že nás zruinuješ?" spýtal sa ho Louis.
„Slobodu," zašepkal Zayn. Sklonil hlavu. Nechcel na tú otázku odpovedať, lebo vedel, že Louis bude ešte viac zúriť.
„Čo?" opýtal sa znova Louis.
„Dostanem za to slobodu! Konečne budem môcť byť slobodný umelec a robiť to, čo milujem!" odpovedal Zayn.
„Nikdy nebudeš slobodný. Ten človek nikdy neplní svoje sľuby. Stojíš sa nesprávnej strane. Ale veľmi rád si pozriem, ako na to prídeš sám, budem s obľubou stáť nad zradeným zúfalcom a poviem mu, že som mu to hovoril," povedal Louis. Naposledy sa pozrel na Zayna. Obrátil sa na päte a odišiel. Vyšiel z domu a opustil Zaynov pozemok.
Kráčal k parku. Potreboval ešte chvíľu na to, aby to celé spracoval. Mal strach z toho, čo sa z neho stávalo a z toho, čo sa dialo okolo neho.
Vytiahol mobil a našiel v telefónnom zozname mamino číslo. Bola jeho prvá voľba, keď sa jeho svet rúcal.
„Haló?" ozvalo sa po pár sekundách z druhej strany.
„Ahoj, mami," zašepkal Louis.
„Ahoj, Louis. Ako sa máš?" spýtala sa ho mama.
„Radšej sa nepýtaj," vzdychol si Louis, jeho hlas znel hrozne.
„Stalo sa niečo, Lou?" spýtala sa ho, Louis cítil v jej hlase obavy.
„Nič, len... Máme s Harrym menšiu krízu," odpovedal Louis.
„Pohádali ste sa?" spýtala sa ho mama.
„Keby len," vzdychol si Louis.
„Tak čo sa stalo?" spýtala sa ho mama.
„No, veď vieš, nadriadený. On... Stále to isté, snaží sa nás rozdeliť a stále hľadá nové spôsoby a... Darí sa mu to. S Harrym sa stále hádame a neustále robím nejaké hlúposti, za ktoré nemôžem a... Bože, ja už nevládzem," dostal zo seba Louis na pokraji sĺz.
„Louis, čo keby ste cez víkend prišli aj s Harrym k nám? Dievčatám už chýbaš a obaja potrebujete len vypnúť od ruchu veľkomesta a oddýchnuť si. Bola by som rada, keby ste prišli," navrhla jeho mama.
„Neviem, či sa to bude dať. Harry so mnou nehovorí," povedal Louis.
„Vieš čo, zavolám mu ja. Alebo zavolám jeho mame. Nemôžete sa takto hádať. Skús sa s ním ešte raz porozprávať a potom mi zavolaj. Harry je dobrý chlapec, som si istá, že to pochopí, keď mu to vysvetlíš," povedala mu mama.
„Skúšal som mu to vysvetliť, ale nepočúval ma," zamietol to Louis.
„Skús to, Louis. Naposledy. Ak to nepôjde, príď za nami sám, nechaj ho vychladnúť. Chápem, že mi nechceš vysvetľovať, čo sa stalo," povedala mu mama.
„Poviem ti to," vzdychol si Louis, „pohádali sme sa, bol som naňho agresívny. A... Opil som sa a chcel som flirtovať s dievčaťom a on o tom vie. Našili to na nás, rovnako ako vždy. "