„Neurobím to. Skrátka to neurobím. Nebudem chodiť so žiadnou Elizabeth Parkerovou," pokrútil hlavou Louis.
Sivé kreslo v kancelárii nadriadeného mu začínalo byť až príliš nepohodlné. Takýto scenár sa opakoval čoraz častejšie. Louis sa ocital v bielej kancelárii nadriadeného takmer každý týždeň. Raz kvôli fotkám, inokedy kvôli rozhovorom v rádiách, keď to s Harrym prepískli, ale v posledných týždňoch sa každá konverzácia zvrhla k jednému - Louis si musel nájsť babu. Aby nebol podozrivý. Aby ho odlákali od Harryho. Aby jednoducho nevypadal ako gay.
Louis poznal Elizabeth Parkerovú. Stretol ju už niekoľkokrát predtým. Avšak dlhonohá brunetka s hnedými očami v ňom vzbudzovala jediný cit. A to bol odpor.
Nemal rád také, akou bola ona. Ksicht večne pretretý hrubou vrstvou mejkapu, premávala sa okolo v najkratších šatách, aké v obchodoch predávajú, myslí si, aká je skvelá, a pritom to je nafúkaná hlupaňa. Nemal rád také, ako ona. A nebolo to iba preto, lebo bola dievča.
„Máš iba dve možnosti, Tomlinson. Prvá je randiť s Elizabeth. A druhá sa ti nebude páčiť," povedal nadriadený.
„Nedovolím, aby ste ublížili Harrymu. Je v tom nevinne," vyhlásil Louis.
„Mohlo by sa mu niečo stať, ak neuposlúchneš rozkazy. A vina za to padne na teba. Budeš prvý, ktorého Styles bude viniť," povedal nadriadený úplne pokojným hlasom. To sa o tom Louisovom povedať nedalo.
„Prečo by mal akože z vášho vyčíňania viniť mňa?" spýtal sa podráždený Louis.
„Neviem, napríklad preto, lebo si ho neochránil? Vieš, aký je Styles. Už miliónkrát sme mu povedali, že musí byť tvrdý, pretože dievčatá, fanúšičky, to žerú. A on? On je mäkota. Nedokázal by zabiť ani chrobáka. Neskúšaj tvrdiť, že ho nemusíš neustále chrániť, Tomlinson. Spolieha sa na teba a budeš prvý, koho obviní, keď sa niečo stane," vysvetlil nadriadený.
Louis cítil, že má pravdu. Harry neustále potreboval jeho oporu a Louis sa neustále bál, že svojho priateľa sklame. Pre Harryho by to bola najťažšia a najhoršia rána, ak by mu ublížili len kvôli nemu.
„Nebude ma z ničoho viniť. Nemá na nič také dôvody. Dôveruje mi. Dôverujeme si," vyhlásil Louis. Malo to znieť ako najjednoznačnejšia vec na svete, ale keď to Louis povedal, cítil väčšiu neistotu ako kedykoľvek predtým.
„Nevieš, čoho sme schopní, Tomlinson. A ak nechceš, aby ste to ty a Styles zistili, zajtra pôjdeš na to posraté rande!" nadriadený zúril. Vstal, zaprel sa rukami do stola a zaryl nepríjemný pohľad hlboko do Louisa.
„Na žiadne poondiate rande nejdem," zopakoval Louis. Najradšej by po nadriadenom kričal, dokonca mu aj ublížil, ale nemohol. Namiesto toho sedel rozkročený v kresle s rukami prekríženými na prsiach a agresívne šepkal, takmer vrčal. Ublížil by svojmu nadriadenému, ale mal strach. Bál sa, že čokoľvek urobí, mu vrátia dvojnásobne. Nie však na ňom samotnom. To by si Louis ani poriadne nevšimol. Vrátili by mu to na Harrym.
„Tvoja poondiata matka ťa nenaučila správať sa? Mám nad vami väčšiu kontrolu ako si myslíš, Tomlinson. Hráš šach ako amatér, no narozdiel od teba, ja som v ňom majster. Dokážem využiť každý tvoj ťah proti tebe, je jedno, či dobrý alebo zlý. V tejto hre nemáš šancu vyhrať. Zahrávaš sa s ohňom a mal by si prestať, ak sa nechceš popáliť," povedal nadriadený.
„Čo ak to povieme? Čo ak s Harrym povieme, že sme teplí?" spýtal sa Louis.
„Chceš snáď ublížiť vašej povesti? Ak by si také niečo urobil, nemusel by si sa dožiť druhého rána. Ty ani Styles," odpovedal mu nadriadený, „tak čo, pristúpiš už konečne na môj návrh? Pôjdeš na rande a jemu sa nič nestane. Ak nepôjdeš, niekto by mu mohol ublížiť."
„Fajn, urobím to," zavrčal Louis. Odvrátil tvár od odporných očí a ešte odpornejšej tváre svojho nadriadeného.
„Konečne," nadriadený sa samoľúbo usmial.
„Môžem už ísť?" spýtal sa Louis.
„Choď už," nadriadený prevrátil očami.
Louis vstal a vybehol z kancelárie. Vytiahol z vačku na čiernej mikine mobil. Bolo už takmer osem. A Harry ho už určite čaká doma aj s večerou.
Pridal do kroku. Už aj tak išiel príliš neskoro. Zbehol schody z druhého poschodia budovy na prízemie, obliekol si bundu a vybehol von. Nastúpil do auta. Snažil sa sústrediť na cestu, spočiatku to bolo ťažké. Našťastie sa bezpečne dostal domov. Zaparkoval auto a šiel dnu.
Po otvorení dverí ho ovalila vôňa pečeného mäsa. Louis sa pousmial. Harry vedel veľmi dobre variť, vždy si dal záležať.
Louis sa vyzul, vyzliekol si bundu a šiel do obývačky. Jeho kučeravý partner ležal na gauči a driemal, hneď vedľa neho robil to isté Bruce.
Psík sa zobudil a vyskočil na nohy, keď začul Louisa prichádzať. Zoskočil z gauča a šiel svojho pána privítať.
„Ahoj, kamoš. Dúfam že si mi tu naňho dával pozor," pousmial sa Louis a poškrabkal psíka na hlave. Bruce iba spokojne zavrtel chvostom.
Louis si sadol na gauč, naklonil sa k Harrymu, aby ho mohol pobozkať. Prsty zaboril do Harryho jemných hnedých vlasov, ktoré krásne voňali. Ako jablká.
„Čím si ho tak strašne unavil?" opýtal sa Louis a pozrel na zlatohnedého psa pri svojich nohách.
„Prečo si bol preč tak dlho?" opýtal sa hrubší, rozospatý hlas. Louis sa pousmial. Harry sa posadil a pretrel si oči rukou, niekoľkokrát rýchlo zažmurkal.
„Nerob si starosti, Hazz. Zdržal som sa pri debate s nadriadeným," pousmial sa Louis.
„Debate?" spýtal sa podozrievavo Harry.
„Fajn, možno sme sa trochu pohádali. Musel som. Musím ťa ochrániť," vzdychol si Louis a odvrátil tvár od svojho priateľa.
„Čo sa deje, Lou?" opýtal sa Harry. Bol zvyknutý, že mu Louis vždy všetko povie, akokoľvek zlé to je.
„Vôbec nič, Harry. Iba to, čo vždy. Stále dokola to isté. Akoby to bolo zlé. Akoby bolo zlé milovať. To naozaj nemôžem byť s tým, koho považujem za toho pravého len preto, lebo to nie je dievča?" spýtal sa Louis.
Bola to len rečnícka otázka. Vedel, že správna odpoveď neexistuje. Niekto povie, že nemôže byť homosexuál, lebo to je proti prírode, iní tvrdia, že proti prírode je skôr heterosexualita, keď matky 'odkladajú' svoje deti do hniezd záchrany, len aby sa mohli venovať vlastnej kariére. Louis si prial, aby mohol milovať Harryho. Prial si, aby mohli spolu zostať naveky, možno si aj adoptovať dieťa a byť rodina. Nechcel sa vzdať lásky iba preto, lebo podľa niekoho to je proti prírode. Keby to bolo proti prírode, nežili by predsa. Príroda nemôže vytvoriť niečo, čo je proti nej, niečo, čo ju ničí.
Alebo môže? Veď príroda vytvorila človeka. A človek ju postupne ničí. Louis si spomenul na mnoho zdevastovaných miest, ktoré v posledných rokoch navštívil. Čo ak majú naozaj tí ľudia pravdu a je to proti prírode? Čo ak je to naozaj zlé?
Louisove myšlienky unikali nesprávnym smerom. Nechcel na to myslieť, tak prečo na to neustále myslí? Myslel si, že keď príde domov, konečne sa trochu upokojí. Práve naopak. Jeho nepokoj iba narastal.
„Lou, počúvaš ma?" ozval sa zrazu Harryho hlas, ktorý Louisa vytrhol z myšlienok.
„Čo-čože? Čo si hovoril?" opýtal sa zmätený Louis.
„Lou, budeme v poriadku. Nemusíš mi hovoriť, čo sa stalo, ak nechceš. Len už sa prosím upokoj, robíš mi starosti," dohováral mu Harry. Ovinul mocné paže okolo svojho menšieho priateľa a jemne ho pobozkal na krk. A znova. Jemné bozky sa hromadili.
Louis sa pousmial. Obrátil sa. Zaboril tvár do Harryho ramena a zťažka vydýchol.
„Už je ti lepšie?" opýtal sa Harry.
„Nie. Pokračuj," zamumlal Louis.
Harry sa zachichotal. Jeho priateľ sa oňho celý čas staral a chránil ho. Louis by nikdy nepriznal, že tiež potrebuje objať alebo ochrániť. Navonok sa zdal byť silný a neohrozený. Ale vo vnútri naozaj túžil po objatí.
Louis sa po chvíli odtiahol. Plachý úsmev na jeho tvári prezrádzal, že sa cítil trápne. Ale aj to, že sa mu objatie neskutočne páčilo a dokázal by tak stráviť celý večer.
„Už mi povieš, čo s tebou je?" opýtal sa Harry.
„Veď vieš. Nechcú, aby sme boli spolu. Chcú ma dotlačiť do vzťahu. Ale ja už som vo vzťahu. Mám teba. Nechcem to urobiť. Nechcem, aby ma videli s niekým iným, ako si ty," vzdychol si Louis.
„Veď vieš, ako to funguje, Lou. Dajú ťa na pár týždňov dokopy s nejakou topmodelkou, a keď sa situácia okolo našej orientácie ukludní, skrátka sa rozídete. Už sme si tým prešli niekoľkokrát, Louis. Urob to pre mňa. Vydrž to pre mňa a sľubujem, že potom urobím čokoľvek budeš chcieť," povedal Harry.
„Hazz, ešte by si mal niečo vedieť," začal Louis.
„Čo také?" vyzvedal Harry.
Louis sa na chvíľu odmlčal. Prechádzal očami po miestnosti, po každom krátkom pohľade do Harryho očí uhol pohľadom. Sklonil hlavu a zadíval sa na svoje bosé nohy.
„No tak, Lou, hovor," vyzval ho Harry.
„milujem tvoje objatia," dostal zo seba Louis. Bola to prvá vec, ktorá ho napadla. Úplná hlúposť.
Čo si to zase zadrel, Tomlinson. Toto ti nezožerie, ani keby bol na drogách, karhal sám seba Louis.
„Poď sem," pousmial sa harry a znova oblapil Louisa mocnými rukami.
Louis sa slabo usmial, opätoval Harryho objatie a zaboril svoju tvár do jeho pleca. Zatvoril oči a pomaly dýchal. Do nosa mu udierala Harryho vôňa. Najkrajšia vôňa, akú kedy cítil. Zmes vanilky a slabej arómy aviváže. Zase pral a zase ma to nestihol naučiť, zasmial sa louis. Bola pravda, že väčšinu veci v domácnosti robil Harry, ale nikdy mu to neprekážalo. Bol rád, že sa môže o niekoho starať, aj keď Louis bol neporiadny a niekoľkokrát sa kvôli tomu pohádali.
„Si hladný?" opýtal sa Harry, keď sa po naozaj dlhej chvíli odtiahol.
„Nie," odpovedal potichu Louis.
„Boloto s nadriadeným až také strašné?" spýtal sa Harry.
Ani nevieš ako, pomyslel si Louis. Ale nepovedal to. Nechcel mu to povedať. Len aby Harryho ochránil.
„Nie. Skrátka nie som hladný," odpovedal Louis.
„Myslel som si, že si navzájom dôverujeme," poznamenal sklesnuto Harry.
„Čože?" nechápal Louis.
„Lou, prosím, neklam mi. Ja som k tebe bol vždy úprimný, akokoľvek veľmi na mňa nakričali. Som tvoj priateľ. Som tu pre teba. Som s tebou dosť dlho na to, aby som vedel, kedy klameš. A toto bolo úbohé klamstvo. Pretože vždy keď prídeš domov, si hladný a zjedol by si aj mňa, keby si ma nemal rád. Viem, že ti ten kretén povedal niečo, z čoho ti je zle a máš stiahnutý žalúdok. Prosím ťa, Louis, povedz mi, čo sa deje," rozhovoril sa Harry.
„Nedeje sa nič, Harry, fajn? Nedeje sa nič, čo by sa nestalo už predtým. Máš pravdu, mám stiahnutý žalúdok a nechcem o tom hovoriť. Čím dlhšie o tom hovoríme, tým viac sa bojím toho, čo príde!" Louis mal chuť kričať. Až taká kritická bola jeho nálada. Zvýšil na Harryho hlas. Na Harryho. To nerobil nikdy. Akokoľvek nahnevaný bol, nikdy nakričal na Harryho.
„Lou, Lou, upokoj sa. Ja... Nevedel som," habkal Harry.
A bude lepšie, keď ani nebudeš vedieť, pomyslel si Louis. To bude pre teba najlepšie.
„Lou, čo keby sme si zahrali nejakú hru? Veď máš rád spoločenské hry. Scrabble, šach, čokoľvek," navrhol Harry.
Mám nad vami väčšiu kontrolu ako si myslíš, Tomlinson. Hráš šach ako amatér, no narozdiel od teba, ja som v ňom majster. Dokážem využiť každý tvoj ťah proti tebe, je jedno, či dobrý alebo zlý. V tejto hre nemáš šancu vyhrať.
Louisovi opäť preletel pred očami celý rozhovor. Vyskočil na nohy a rozbehol sa hore. Vošiel do spálne a zamkol za sebou dvere. Oprel sa o ne, spočiatku aby sa poistil, ale po pár sekundách sedel na zemi a objímal si kolená.
Musíš byť silný, Louis. Musíš sa oňho postarať. Musíš zabrániť tomu, aby mu ublížili. Nesmieš niečo také dovoliť.
„Lou, no tak, otvor!" Louis začul zabúchanie na dvere. Postupne silnelo. Harry s ním strácal trpezlivosť, „Louis, ak mi neotvoríš, vyrazím tie sprosté dvere!"
„nie," zakvíkil Louis. Chcel vstať, ale jeho svalstvo ako keby ochablo. Chcel vstať. Chcel sa dostať ďalej od dverí.
„Sakra, Louis, otvor! Prestáva to byť vtipné!" zakričal Harry a znova zabúchal na dvere. Naposledy silno tresol a Louis odrazu začul iba vzďaľujúce ss kroky.
Harry, nechoď. Prosím, nechoď, pomyslel si Louis. Som idiot. Nekompletný, vypatlaný idiot.
Príliš dlho bolo počuť iba pichľavé, ostré ticho. Louisovo svedomie vrieskalo, jeho myšlienky sa prekrikovali. Chcel, aby sa Harry vrátil.
Pokúsil sa trochu si čupnúť. Zachytil sa kľučky, chcel otočiť kľúčom a odomknúť. Triasli sa mu ruky. Nedokázal ani len to. Nejako vytiahol kľúč. Vypadol mu z ruky a zaštrngal o sivé dlaždice izby. Odrazu začul kroky a štrngot kľúča v zámke. Dvere sa otvorili a do izby vošiel vysoký kučeravý mladík. Jeho zelené oči prepaľovali Louisovo telo. Sklonil zrak. Nechcel sa svojmu partnerovi pozrieť do očí. Bál sa, že by v nich harry uvidel slzy.
„Lou, no tak, vstávaj. Nemôžeš zostať na zemi," dohováral mu Harry, „nemusíš mi nič vysvetľovať. Nebudem sa nič pýtať. Sľubujem, že budeme v poriadku, zostaneme spolu a nenecháme tých jreténov ublížiť nám. Neznamenajú nič, Louis. Vôbec nič."
Harry pomohol Louisovi vstať a z celej sily ho objal. Nežne svojho priateľa hladkal po chrbáte, aby sa aspoň trochu upokojil. No Louis sa väčšmi rozplakal. Vzlykal. Zarýval svoje prsty hlbšie do Harryho chrbta. Harry sa mierne zamračil. Louis mu škriabal chrbát, ostré nechty ho rezali. Ale vydržal to. Urobil by pre svojho Louisa všetko. Pokojne by preňho aj zomrel.
„Už je dobre, Lou. Už je dobre," šepkal harry, „Ešte to chvíľu vydržíme. Naozaj len chvíľu. Potom všetkým povieme, že sme spolu, bez ohľadu na to, čo povedia nadriadení."
„Nie, H... Harry... On... On sa mi..." Louis nedokázal povedať, čo sa stalo. Najprv nechcel svojho priateľa strašiť, ale teraz si bol istý, že ho k tomu Harry dotlačí. Donúti ho povedať to.
„Nemusíš o tom hovoriť, Lou. Dobre?" zašepkal Harry a vtisol Louisovi do vlasov nežný bozk.
Louis konečne trochu povolil svoje zovretie a Harrymu sa uľavilo. Tenké, zvyčajne jemné prsty, mu konečne prestali drtiť chrbát a to znamenalo, že Louis je už o niečo pokojnejší. Alebo nahnevaný. Harry dúfal, že prvá možnosť je správna.
„Poď, Lou. Pôjdeme dole, najeme sa a potom pôjdeme spať, fajn? Nebudem sa ťa už na nič pýtať," povedal Harry a viedol Louisa dole schodmi.
„H-Harry?" zašepkal odrazu Louis a zastal.
Harry sa obrátil tvárou k nemu. „Čo sa deje?" spýtal sa ho.
„Vyhrážal sa mi," dostal zo seba napokon Louis a sklonil hlavu.
„V tom prípade sa môže rozlúčiť so životom," zavrčal Harry.