P R V Á
K A P I T O L A
Smrť kráľa
TRISTAN
Ukázalo sa, že kráľ umiera.
Tiež sa ukázalo, že som sa o jeho blízkej smrti dozvedel ako posledný.
„Kde je?" zakričal som na Blancharda - najmladšieho a najotravnejšieho člena otcovej bezpečnostnej jednotky. Už len z pohľadu naňho sa mi ruky samovoľne spojili v pästi.
„Vo svojich komnatách, vaša kráľovská výsosť. Obávam sa však, že si jeho veličenstvo nepraje byť vyrušované," odvetil s pokojom Angličana, nehýbajúc pritom ani jedinou brvou.
„Och, prestaň s tým, Blanchard! Ak by ma nechcel vidieť, neposlal by po mňa. Ihneď ma za ním pusti, to je rozkaz."
„Ako si prajete, vaša kráľovská výsosť." Blanchard v okamihu otvoril dvere posiate zlatom, ktoré oddeľovali mňa a môjho najbližšieho rodinného príslušníka.
Tri kroky stačili, aby som kráľa zočil.
No ja som urobil dva.
Blanchard hlasno preglgol, keď som sa pobral bližšie k nemu. Hľadel som mu priamo do očí a zastal len niekoľko milimetrov od jeho tváre.
„Tristan. Moje meno je Tristan," precedil som rozzúrene pomedzi zuby, a keď prikývol, spokojne som ho potľapkal po ramene.
Vkročil som do otcovej komnaty, no nečakalo ma hrejivé privítanie. Namiesto toho som sa ocitol medzi štyrmi zarmútenými stenami s troma väčšmi zarmútenými ľuďmi.
„Kto je to?" opýtal sa kráľ Francis, ktorého oslabené telo nedokázalo udržať jeho váhu, preto len ležal.
„Ja, otec," prehovoril som nasucho. Kňaz aj s doktorom sa mi razom uklonili. Nemožno im dočasný chaos v hlavách (teda nerozpoznanie ma) vyčítať. Nielenže ma nevideli už roky, tiež mali väčší problém - a to konkrétne umierajúceho kráľa.
„Tristan," začal hlasom, ktorý vypovedal o jeho umieraní, „syn môj, som tak rád, že ťa vidím. Bojím sa, že nedožijem rána."
„Ale neblázni otec."
Doktor zadržal dych, keď som sa pobral k otcovi. Jeho a taktiež každého v kráľovstve zachvátila obava o zmene kráľa. Úprimne som nechápal prečo.
Ich životy to neovplyvnilo ani sčasti tak ako ten môj.
A tiež to nebolo tak, že by mal otec umrieť o dva dni. Zaručene si ešte nejakú dobu požije.
Otočil som sa na doktora, ktorého meno som zabudol zakaždým, keď mi ho oznámil a povzdychy doplnil otázkou: „Koľko času mu ostáva?"
„S dobrou starostlivosťou rok."
„Ste si istý?" opýtal som sa zúfalo. Na Zemi jestvovalo toľko vecí, ktoré som chcel zažiť, no ak sa správa o otcovej smrti prejaví ako pravdivá, svoje sny a túžby môžem hodiť von oknom najvyššej veže paláca.
„Úplne istý, princ Tristan."
Zamračil som sa a pohľad vrátil na umierajúceho otca.
Francis Blodbury nebol jediným členom rodiny tápajúcim medzi životom a smrťou. Ak umrie, môj život umrie s ním - moja povaha bude potláčaná ťarchou zlatej koruny, moje rozhodnutia nebudú mojimi a... po boku mi bude sedieť žena, ktorú nebudem milovať.
„Dopekla," pošepol som a celkom zabudol, že sa v miestnosti nachádzajú ďalšie tri páry uší. Najmä kňaz na mňa hľadel pohoršene, preto som sa mu očami ospravedlnil a uzamkol svoje ústa na určitý čas.
„Najviac ma mrzí, že ťa neuvidím vládnuť, synak," dramatizoval kráľ, ktorého stav, ako sa ukázalo v ďalších uplynulých mesiacoch, nebol ani zďaleka tak katastrofálny, ako si navrával.
„Budeš v poriadku, otec. S matkou sa o teba postaráme."
„Nevidel si ju, Tristan," povedal a hlasno zakašľal. „Neverí v teba. Bojí sa o tvoj osud, rovnako, ako sa bojí o osud nášho kráľovstva. No ostrov Blodbury nesmie byť bez Blodburyho na tróne. Viem, že nie si pripravený, no nemáš na výber. Musíš sa po mojej smrti stať kráľom. Inej cesty niet."
„Asi matka verila v zázrak (a ja takisto), že ma preskočíte v línii."
„Tvoja matka tiež verí, že jestvuje jeden spôsob, ako skrotiť tvoju divokú povahu."
Len nepovedz manželstvom.
„Musíš si nájsť kráľovnú, Tristan. A musíš to urobiť čo najskôr."
„V žiadnom prípade," namietal som skoro ihneď. „Nič také neurobím."
„Musíš..." zopakoval zúfalo a natiahol sa po moju ruku. „Musíš, Tristan. Nemôžeš byť sebecký. Mysli na tvoje kráľovstvo."
„Tvoje kráľovstvo, otec," opravil som ho a prudko vstal z postele.
Nahlas si zakašľal. Až ma zamrazilo, keď sa mi ten zvuk dostal do uší.
Zvrtol som sa na päte, odhodlaný odísť a už nikdy do Upper Blodbury nevkročiť, no otcove slová ma prinútili zastaviť.
„Je to moje posledné želanie, synak. Ak to nechceš urobiť pre tvoju matku, ba ani pre Upper Blodbury, urob to aspoň pre mňa. Pretože ver, že nebudem odpočívať v pokoji, pokým si nebudem istý, že je náš ostrov v dobrých rukách."
Nič som nepovedal, len si na pár stotín zatvoril oči, a keď som ich znovu otvoril, svet sa zdal ako miesto, kde nie je čas byť detinským. Odkráčal som na chodbu, vediac, že ak splním otcovo prianie, zahodím tým všetky svoje.
„Vaša kráľovská výsosť," šepol Blanchard a uklonil sa.
No jeho otravná podobizeň ma už viac nehnevala, pretože na svete boli odrazu horšie veci ako otravný mladý strážca.
Vedel som, kam by moje kroky mali smerovať, no pravda bola taká, že som matku vidieť nechcel.
Namiesto rozhovoru s ňou som sa na pár minút posadil na lavičku s výhľadom na záhrady nebeských rozmerov. Odkedy si pamätám, záhrady boli vždy mojím obľúbeným miestom - boli totižto miestom pokoja.
Nejakú chvíľu som tam pobudol. Sledoval som listy, ktoré voľne poletovali po oblohe a nemohol som sa ubrániť pocitu závisti. Neboli ničím pripútané ako stromy svojimi koreňmi. Mohli sa v akúkoľvek chvíľu vzdialiť a preletieť svet.
Nahlas som si povzdychol.
„Viac som podobný listu ako kráľovi," vyslovil som sám pre seba.
„Vaša kráľovská výsosť princ Tristan," oslovila ma jedna z matkiných služobníc, a tým prerušila moje myšlienkové pochody. „Jej excelencia vás očakáva vo svojich komnatách."
„Jej excelencia?" pýtal som sa, akoby som zle počul, načo mladá žena v službách mojej matky prikývla. „Nuž, matka vždy musí byť dramatická."
Nasledoval som kroky ženského člena našej domácnosti, až ma zaviedla k dverám zlatej farby - takmer identickým k dverám kráľových komnát. Zahľadela sa mi do očí, akoby sa uisťovala, že som pripravený. Keď som sa zopárkrát nadýchol a vydýchol, napokon som prikývol. V rovnakom momente sa kráľovninou komnatou rozniesol zvuk otvorenia ťažkých dverí.
„Jeho kráľovská výs..."
„Ako si ma našla?" prerušil som otázkou nepotrebné ceremónie. Matka mi sedela chrbtom, preto som na malý moment videl len zapletené havranie vlasy. No keď sa otočila, zistil som, že sú jej obavy väčšie, ako som predpokladal.
Jej čierne vlasy - obyčajne vlniace sa v dokonalých obrazcoch pri jej krku - teraz odstávali do všetkých svetových strán a kruhy pod očami boli viditeľné. Nespala od toho incidentu.
„ Nebolo to ťažké. Vždy sedíš v záhrade, keď sa mi snažíš vyhýbať."
„Nesnažil som sa..."
„Na tom teraz nezáleží," ukončila našu drobnú výmenu názorov. „Máme na tanieri väčšie problémy, Tristan."
Hlavou pokynula na služobnicu a tá sa vyparila v priebehu niekoľkých sekúnd. Keď sa tak stalo, z hlavy si zosadila korunu a nasadila na ňu smútočný závoj. Už som viac nevidel kráľovnú. Odrazu z nej bola milujúca manželka bojujúca za život svojej životnej lásky.
„Čo si bez neho počneme, Tristan?" pýtala sa so slzami na krajíčku. Vstala, no pohľadom sa mi vyhýbala. Nejakú chvíľu sa prechádzala po svojej komnate, až sa pristavila pri mojom tele. „Bez neho nie som kráľovnou."
Jej slová ma pichali pri srdci. Každou jednou ďalšou hláskou ma ubezpečovala v tom, že nie som dosť dobrým princom. Dosť dobrým synom.
„Všetko bude v poriadku, uvidíš," chlácholil som ju a zvieral jej dlane v tých svojich. Natiahla ruku k mojej tvári a dlhé vlasy mi zastrčila za ucho.
„Nie si pripravený stať sa kráľom." Jej pery zdobil úsmev, no slová spaľovali kúsky mojej duše.
Ver mi matka, som si toho vedomý.
„Spoločne to zvládneme," opakoval som optimisticky.
„Rada by som tomu verila, Tristan, naozaj, no len dvaja si nevystačíme."
„Ak hovoríš o svadbe..."
„Musíš si nájsť nevestu, Tristan," hlesla, opäť zamieňajúc svoj smútočný závoj za korunu. Musel som sa zasmiať. Táto žena dokáže meniť nálady rýchlejšie, ako sa z modrej oblohy stane čierna.
„Matka..."
„Už som ich vybrala. Ak všetko dobre pôjde, mohli by do paláca prísť už o mesiac."
„Ich? Koľko ich má byť, panebože? Jedna nevesta nestačí?"
„Hádam si nemyslíš, že nebudeš mať na výber," prehodila matka a šibalsky sa na mňa usmiala. Jemne ma potiahla za ruku, preto som ju nasledoval k sklenenému stolu. Na ňom sa nachádzalo pätnásť drobných kreslených portrétov nádejných neviest. „Mám svoje favoritky, no posledné slovo bude tvoje, synček."
„Takže po mne chceš, aby som si vybral nevestu z dievčat, ktoré som v živote nestretol? To je choré!"
„Tristan..."
„Nie. Nesúhlasím."
„Nemáš na výber. Oženiť sa musíš."
Matka nemala tak celkom pravdu. Na výber som mal. Mohol som zvoliť alternatívu A: pätnásť neviest s možnosťou výberu, alebo alternatívu B: nechať matku, nech budúcu kráľovnú vyberie namiesto mňa.
Povzdychol som si a nakoniec privolil.
Inej cesty aj tak niet.
Dohodnutý sobáš by ma nakoniec dostihol.
─── ♔ ♛ ♔ ───
V kostole som naposledy sedel ako desaťročný, no v tú noc som do kaplnky zašiel. Pokľakol som na kolená a s pohľadom upretým na sklenené maľby som začal rieknuť naspamäť naučené riadky.
Najskôr som prosil. Prosil som o odpustenie. Za zradu, pirátstvo, no najmä prvotné odmietanie trónu Upper Blodbury. Matka vždy tvrdila, že odpustenia sú hodní všetci, ktorí oň požiadajú. A ja som nechcel začať novú etapu života bez toho, aby som sa vyrovnal s hriechmi časov len čerstvo minulých.
Opakoval som naučené slová až do rána.
Spočiatku som nevedel, začo sa modlím.
Aby otec neumrel?
Aby som nemusel byť kráľom?
Aby mi matka verila?
Nie, v skutočnosti som si želal jediné - aby som dokázal milovať ženu, s ktorou budem musieť stráviť zvyšok svojho pozemského života.
• • •
Ahojte a vitajte pri prvej kapitole môjho nového príbehu!
Aspoň polovica z vás si teraz musí hovoriť: to bola doba, a druhá: konečne, a ja s vami kompletne súhlasím. Trvalo to, kým som sa dokopala k vydaniu tejto kapitoly, no dobrá správa je, že mám predpísanú celú prvú časť (alebo teda 20 kapitol).
Áno, tento príbeh bude rozdelený na tri časti. Nie knihy, časti. Prvá z nich je celá napísaná, tým pádom nebudete musieť dlho čakať na nové "updates."
Ešte by som dodala, čo sa týka vydávania, že stále neviem, ktoré konkrétne dni budú kapitoly pribúdať. Budú minimálne dve (jedna cez týždeň, jedna cez víkend), plus nejaké tie bonusové kapitoly raz za čas ;)
Teraz podstatnejšia časť: OTÁZKA NA VÁS: Ako sa vám príbeh zatiaľ páči? A čo vravíte na Tristana? Pevne verím, že sa vám časom zapáči 💖
To je na dnes všetko, prajem vám všetkým krásny prvý september.
Už sa neviem dočkať vašich ohlasov!
P E E T K A
P.S.: Pohľady hlavných hrdinov sa budú striedať.