<O jeden mesiac neskôr;Týždeň pred Vianocami>
,,Samozrejme.... Áno, jasné.... Ťakže dnes večer.. dnes večer.... dobre ľúbim ťa, ahoj." zložil som hovor a chytil sa za hlavu. Sakra prečo som súhlasil?! Prečo! Ľahol som si na gauč a rozmýšľaľ čo robiť, až pokiaľ ma niečo nenapadlo.
,,Počúvaj, nemáme čas. Potrebujem aby si dnes o šiestej prišiel pre mňa. Naši ma pozvali na večeru a vraj mám priniesť svoju polovičku......Áno presne to mám a mysli......Áno ja viem že spolu nechodíme.... Nie nevadí mi to.....Sprav to pre mňaaa......Bože ďakujem, zbožňujem ťa, pa, ponáhľaj sa!!" zložil som a rýchlo vybehol schody hore. Zobral som si veci na oblečenie a išiel sa osprchovať a vykonať hygienu.
≈
,,Ďakujem že si prišiel. Si moja záchrana." Vydýchol som, keď som si v aute zapínal pas.
,,V pohode, rád. Takže my vlastne máme pred vašimi predstierať že spolu chodíme, však?" Iba som prikývol a čakal čo z neho znova vypadne.
,,A čo mám robiť?"
,,Veď normálne sa budeme správať akoby sme spolu. Budeme sa držať za ruky, usmievať sa ako slniečka na hnoji a-."
,,A bozkávať sa?" spýtal sa ma s iskričkami v očiach.
,,Niee ty pabo. Žiadne bozkávanie." sčervenal som a odvrátil pohľad.
,,Aleee. To bol dôvod prečo som to zobral. Vidím to tak, že sa otočím späť~"
,,Si odporný, vieš to? Iba jednu a tu zastav."
,,Ohh ďakujem. Milujem ťa." povedal a dal mi rýchli bozk na líce. Zasmial som sa a otvoril dvere od auta.
,,No poď." Chytili sme sa za ruky a zazvonili našim na zvonček.
,,Och.. Chlapci, vitajte. Som rada že ste prijali naše pozvanie. Poďte ďalej." Privítala nás mama a spoločne sme vošli dnu. Dali si dole topánky, vyzliekli kabáty a nasledovali mamu do kuchyne.
—————————————
S týmto nie som absolútne spokojná!!!!!!!!!!! Fujky