Som na lúke. Všade je tma, len nebo osvetľujú hviezdy. Jemný vánok mi fúka do vlasov. Premením sa a rozbehnem sa do lesa. Bežím a bežím. Kľučkujem pomedzi stromy, preskakujem potôčiky, no po chvíli zastanem. Stromy tak zhustli, že okolo mňa bevolo nič, len hustá tma. Obzerám sa okolo seba, keď mi oči padnú na dve rudo červené svetielka. Váhavo sa pohnem vpred, ale svetielka sa zdajú byť stále v rovnakej vzdialenosti ako predtým. Pridám do kroku, až nakoniec bežím. Nič. Ako keby som sa ani nepohla z miesta. Nakoniec som to vzdala. Pohľadom som prepaľovala červené svetielka. Vtom mi začalo strašne zvoniť v hlave. Začalo to byť tak dotieravé, že ma to donútilo premeniť sa. Kľačala som na kolenách a s pevne stisnutými viečkami eom si tlačila rukami na uši v snahe zmierniť ten neznesiteľný piskľavý zvuk. Toto sa nedá vydržať! Zvonenie orešlo do hlbokého dunenia. Nevedela som rozoznať zvuky. Mierne pootvorím viečka a pred sebou zbadám jeden pár topánok. Pomaly vzhliadnem k tej osobe. Predomnou stál ten chlap zo sna. Niečo hovoril, ale počula som len akési mumlanie. Začalo sa mi zahmkievať pred očami a rozostril sa mi obraz. Vnímala dom, že sa chlap začal približovať, no potom som už nevidela vôbec nič.
Zobudila som sa, no bála som sa otvoriť oči. Cítila som na sebe chladný pot a aj to, aká som zadýchaná.
Po pár dlhých minútach som ich predsa len otvorila. To, čo som však uvidela mi vyrazilo dych.
Kde to som?!
Ležala som na veľkej posteli s krvavo červenými obliečkami. Táto miestnosť bola poriadne veľká.
Posadila sa a porozhliadla sa.
Napravo odomňa bolo veľké okno s čiernymi ťažkými závesmi až po zem. Vedľa okna bola veľká skriňa. Po mojej pravej ruke sa nachádzal nočný stolík s nočnou lampou. V strede izby sídlil veľký čierny kruhový koberec. Potom som uvidela dvojo dverí. Z toho som usúdila, že jedny sú od kúpeľne.
Čo dofrasa-
Až teraz som si uvedomila, že na mojej ruke cítim dotyk. Obzriem sa za zdrojom a uvidím ruku, ktorá stíska tú moju. So zatajeným dychom som cestovala pohľadom po tej ruke, až sam narazila na tvár tej osoby. To si zo mňa robíš..
Vedľa mňa ležal nejaký chlap. Jeho havranie vlasy mu zakrývali tvár, čím ju nebolo vidieť. Skĺzla som pohľadom o niečo nižšie a zastavila sa na jeho nahej hrudi, ktorá bola nepochybne vypracovaná. Musím povedať, že ten pohľad sa mi celkom páčil. Ale komu by nie všakže..
Potriasla som hlavou. Spamätaj sa sakra! Veď ťa uniesol preboha!
Ukľudni sa Ema. Som si istá, že nám neublíži. Cítiš tú neodolateľnú vôňu? Mňam! Najradšej by som ho zjedla. Nevidíš, aký je sexy?
'Tak a teraz mi povedz, že si robíš srandu.' Zahromžila som.
'On nás uniesol! A ty sa mi tu budeš rozplývať nad jeho sexy telom?! Uvedom sa! Musíme vypadnúť!' Keby bola človek, pravdepodobne by som z nej vytriasla dušu v snahe navrátiť jej stratený rozum.
Chceš utekať od svojej spriaznenej duše?
'Aká spriaznená duša? Povedz mi, ktorá spriaznená duša sa ti vtiera do snov a v tvojom nevedomí ťa unesie, pričom sa zobudíš v cudzej posteli? Nechápeš to?! Musíme vypadnúť!' Zopakovala som jej a už aj sa stavala z postele.
Keď som opustila teplo periny, telo mi ovial chlad a na koži mi vyskákali zimomriavky. Striaslo ma a objala som sa rukami. Dlaňami som si šúchala holé ramená a pozastavila sa nad tým, prečo tomu tak je. V momente zamrznem v pohybe, keď upriem zrak na moje oblečenie. Teda oblečenie ako oblečenie. Čipkovaná košieľka, prosím pekne.
Prudko do seba vsajem vzduch.
Ema ukľudni sa. Je to len kus oblečenia.
'Áno?! A ten kus oblečenia sa na mne objavil len tak, abraka-dabra, nie?!' Zavrčala som.
Čo si o sebe ten chlap myslí?! Že keď ma unesie, môže si ma tu prezliekať ako nejakú bábiku?! Tak toto teda nie! Odchádzam, a to hneď!
Odhodlane som sa poobzerala po miestnosti a hľadala možný východ. Mám na výber buď okno alebo dvere. Dvere však nepripadajú do úvahy, pretože by ma hocikto za nimi mohol zazrieť a môj útek by bol zmarený. Taktiež mohli byť aj zamknuté. Zostáva už teda len okno.
A to chceš utekať v spodnom prádle a v nočnej košieľke? Podpichla ma Mia.
Otrávene som si odfrkla a rýchlym krokom si to namierila ku skrini. Otvorila som ju a neveriaco hľadela na kúsky oblečenia, ktoré som viac ako dobre spoznávala. Nemôžem uveriť tomu, že tu mám svoje veci. Ako sa sem dostali? Odpoveďou mi bol pravdepodobne chlap, ležiaci za mojim chrbtom v posteli.
Neveriaco som pokrútila hlavou a zo skrine si vytiahla moje biele tričko a riflové kraťasy. Nikde som však nemohla nájsť svoje spodné prádlo. Otvorila som šuflík a uvidela som tam úhľadne naskladané čisté čipkované spodné prádlo. Už na pohľad bolo vidno, že je nové. Celý šuflík zaberali len nohavičky rôznych farieb
Všimla som si, že sa tam najčastejšie nachádzala červená. Preboha. Toto si mám dať na seba?
S povzdychom som si odtiaľ vybrala nejaké prijateľné nohavičky a zavrela šuflík. Ako som aj očakávala, šuflík pod ním patril podprsenkám. Taktiež to boli odvážne kúsky. Ako aj pri nohavičkách, vybrala som odtiaľ najmenej odvážny kus a zavrela šuflík.
Nehľadiac na to, že sa mohol kedykoľvek zobudiť a uvidieť ma, som sa rýchlo prezliekla a prešla k oknu. Keď som ho však chcel otvoriť, na zápästí som zacítila pevný stisk. Takmer som vyletela z kože. Prudko som sa otočila a stretla som sa so smaragdovo zelenými očami. Prisahám, zelenejšie oči som ešte nevidela.
,,Kam sa chystáš, prenses?" Prehovoril chrapľavým hlasom od spánku.
Skoro som sa pri jeho hlase roztopila. Môže mať niekto tak sexy hlas?
Potriasla som hlavou. Spamätaj sa, Ema!
,,Kam asi? Preč! Nechápem, ako sa ma môžeš niečo také vôbec opýtať!" Zvolala som rozhorčene a trhla rukou. Zovretie však nepovolil. Naopak, za ruku si ma pritiahol ešte bližšie, až som narazila do jeho pevnej hrude. Kým ma jednou rukou stále držal za zápästie, tou druhou ma objal okolo pása a tlačil moje telo proti nemu.
,,Ty už ale patríš sem. Ku mne." Vydýchol mi do tváre a svojim pohľadom sa mi zarýval do očí.
Je normálny?! Čo to tu na mňa skúša?! Ja k nemu určite nepatrím!
,,Čo to hovoríš? Ja k tebe nepatrím!" Vyslovila som svoje myšlienky.
,,Ale áno. Si moja a ja som tvoj. Toto je tvoj nový domov. Tvoja nová svorka a nová rodina." Lenivo sa na mňa usmial a dlaňou ma pohladil po boku.
Čože?!
Povedala som ti. Je to naša spriaznená duša!
Miu som odignorovala a namiesto toho som neveriacky hľadela na toho chlapa predo mnou.
,,A ako si toto vôbec predstavuješ?! Odtrhneš ma od rodiny, od mojich priateľov, od môjho DOMOVA, na drzovku si ma prezlečieš, nasťahuješ si ma tu, ako keby to bola úplne normálna vec, ty sa tváriš, že je všetko v najlepšom poriadku a ešte máš tu drzosť spýtať sa ma, kam idem a povedať mi, že sem patrím?! Toto je fakt neuveriteľné! Pusti ma!" Zavrčala som a prudko trhla rukou. S ním to však ani nehlo. Len sa na mňa s kľudom v očiach pozeral, akoby čakal, kým sa upokojím.
Tak to nech ani nečaká.
,,Prenses-"
,,Nevolaj ma tak!" Skríkla som na neho a opäť sa pokúsila dostať z jeho zovretia.
Iba si vzdychol a pustil ma. Ja som sa od neho okamžite vzdialila na dva metre a odtiaľ na neho so založenými rukami na prsiach hľadela.
,,Zlatko, je úplne normálne, že si muž k sebe privedie svoju polovičku, ktorá sa automaticky začlení do svorky." Vysvetľoval mi s pokojným hlasom.
,,Presne tak! Privedie! Nevrkáda sa jej do snov a v ďalšom rade ju neprezlieka bez jej vedomia!" Vytkla som mu rozzúrene. Naozaj ma to vytočilo.
,,Kde to vlastne som a kto si ty?" Nedala som mu možnosť reagovať na moje prvotné výčitky a hneď som vychrlila ďalšiu otázku.
,,Moje meno je Lucas a som Alfou Temného Súmraku, v ktorej sa práve nachádzaš." Opäť po mne strelil úsmev, zatiaľ čo ja som naňho vyjavene hľadela. Stavila by som sa, že som o dobré dva tiene zbledla.
,,T-Temného súmraku? To má byť vtip?" Vykoktala som zo seba zhrozene.
Veď si to predstavte. Príbehmi o svorke Temného Súmraku sa strašia malé deti a nepoznám nikoho, kto by tú svorku nepoznal. A ja mám teraz stáť pred Alfou krutej svorky, ktorý mi tvrdí, že som jeho spriaznená duša. Mám pocit, že čoskoro skolabujem.
,,Nie, žiadny vtip, prenses." Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril a pobavene sledoval moju reakciu. Tej sa ale nedočkal, pretože niekto otvoril dvere.
Tak nakoniec neboli zamknuté!
,,Lucas-" zasekol sa dotyčný a ostal na mne visieť pohľadom. Premeral si ma očami od hora dole a mierne sa uškrnul. Fuj. Jeho pohľad sa mi ale že vôbec nepáčil.
,,Čo chceš, Dorian? Nevieš snáď klopať?" Zavrčal naňho Lucas.
Vysoký muž sa len zachechtal a odvrátil odomňa zrak.
,,Volajú ťa. Chcú sa s tebou porozprávať ohľadom toho väzňa. Takže poď, lebo budú mať nervy." Vyzval ho a opäť sa pozrel na mňa. Žmurkol a odišiel.
Eh..nechutné.
,,Musím ísť, vidíme sa večer. A radím ti, aby si zostala v izbe." Dal mi bozk na čelo a zmizol za dverami.
Dobrých pár minút som stála nehybne na mieste a zízala na zatvorené dvere.
Jako fakt?! A čo tu mám akože teraz robiť! Som tu prvý deň a oni si len tak odíde?!
No veď počkaj.