❤
Ahoj zlatíčka. Príbeh, ktorý máte možnosť práve čítať vznikol už pred rokom. Avšak, nikdy som sa neodhodlala priviesť ho do finálnej verzie. A tak ostával nedopísaný, zabudnutý v drafte. Dnes som sa však rozhodla, že ho predsa len skúsim publikovať. Možno vás zaujme. Časti prechádzajú úpravou, predsa len, za ten rok sa môj štýl písania trochu zmenil. Avšak nie príliš. Snažím sa ho ponechať presne taký, ako bol. Možno si ten rozdiel trochu všimnete. Stále bude pre mňa prioritný príbeh ZA MÚRMI, ktorý ste si tak obľúbili 🥰🥰🥰. Ale budem veľmi rada, ak si vaše miesto v srdiečku nájde aj tento príbeh.
❤
_________________________________________
Arriana
Prvý deň v novej škole.
Prvá cesta do internátu, kde budem tráviť najbližších päť rokov života.
Prvé odlúčenie od rodičov.
Ach, ako len nenávidím vety, ktoré začínajú slovom ,prvý'.
Číslovka.
Jednotné číslo, mužský rod.
Seriózne, z vlastnej skúsenosti musím priznať, že na všetky spomienky spojené s týmto slovom by som najradšej zabudla.
Prvý krát moja mama podviedla otca, keď som mala dvanásť.
Prvý krát sa o tom dozvedela, keď som mala štrnásť.
Prvý krát som voči vlastnej matke pocítila hnev a zároveň som sa prvý krát rozhodla sama za seba a tým rozhodnutím bolo, že ostanem bývať s otcom, ak nadíde deň rozvodu.
Prvý krát so mnou matka súhlasila a vlastne prvý krát ochutnala vlastnú medicínu v podobe zrady, zo strany vlastnej dcéry.
Prvý krát, som spoznala otcovu novú, neznesiteľnú priateľku, ktorá bola odo mňa navyše staršia len o päť rokov.
Prvý krát za šestnásť rokov som sa sťahovala na predmestie, do totálneho zapadákova a prvý krát som mala pocit, že aj keď som dúfala, že to už snáď nemôže byť horšie, opak sa stal pravdou.
Prvý krát som sa totiž rozhodla, že sa osamostatním a rozhodla som sa počas štúdia na vysokej škole bývať na internáte.
Prvý krát som svoje rozhodnutie oľutovala v tejto chvíli, keď som sa s veľkým kufrom na kolieskach trepala cez preplnenú halu ku recepcii štvorposchodovej sivej budovy.
A viete čo je najhoršie? Že všetko v živote musí byť prvý krát.
~
Kufor som zložila tesne ku nohám a lakťami sa oprela o starší, drevený pult. Pri mojej výške som sa musela zodvihnúť na špičky, aby som dovidela na pani sediacu za počítačom.
,,Dobrý deň," pozdravila som, no odpovedi som sa nedočkala.
,,D-dobrý deň," zakoktala som tento krát trochu hlasnejšie a na tvári mi trónil úsmev.
Pani sa od počítača neochotne otočila, aj keď som si bola viac než istá, že môj pozdrav zaregistrovala už prvý krát.
,,Prajete si?" Zamrmlala otrávene a okuliare s hrubým rámom si prstom posunula po línii nosa.
,,Mala by som tu byť ubytovaná. Budem tu študo..."
,,Meno?" Skočila mi do reči.
,,Arriana."
,,Aká Arriana? Pre boha dievča, ide to z teba ako z chlpatej deky. Myslíš, že si jediná, kto sa sem príde dnes na poslednú chvíľu ubytovať?" Zapichla do mňa vražedný pohľad.
Momentálne by každý okolo mňa okamžite odhalil, že som rodený introvert. Zo všetkého najradšej by som sa zakopala rovno pod zem a už nikdy odtiaľ nevyliezla.
,,Ach, prepáčte. Arriana Frei," hlasno som preglgla, nervózne sa obzerajúc po študentoch, ktorý sa okolo mňa hemžili v stále vyššom počte.
Pani za pultom nadvihla obočie a skúmavo si premerala moju tvár.
,,Nevyzeráš, ako cudzinka."
,,Môj otec má Talianske korene," vysvetlila som a pristihla sa, ako nervózne prešľapujem z nohy na nohu.
Bez ďalších otázok natiahla ruku smerom ku mne a ja som jej bleskovo podala papiere, ktoré som zvierala v ruke.
Čosi zúrivo naťukala do počítača a po pár mučivých minútach, keď sa už za mnou začal tvoriť netrpezlivý rad mojich budúcich spolužiakov mi podala klúče, s malou červenou kľúčenkou.
,,Ďakujem," zahabkala som a pobrala sa konečne na odchod.
,,Kufor!" Ozvalo sa za mnou.
Nechápavo som sa obzrela za seba.
Jasné, môj kufor!
Znovu to prekliate ,prvý' krát.
Pri pulte stálo vysoké dievča s prekrásnou blond hrivou a doširoka sa usmievalo.
,,Nech sa páči," povedala milo a posunula kufor bližšie ku mne, aby som sa nemusela predierať cez čoraz väčší dav ľudí.
,,Ďakujem," zamrmlala som a s červeňou v tvári som trielila ku výťahom.
Chodba na druhom poschodí už teraz pôsobila, ako by sa tu denne konali býčie zápasy. Všade po zemi sa váľalo oblečenie, sáčky od čipsov a prázdne fľaše od alkoholu. Bolo toho samozrejme oveľa viac, ale na dôkladnú analýzu som nemala žalúdok.
Na šťastie sa mi rýchlo podarilo nájsť dvere s číslom tridsaťšesť. Siahla som na kľučku, aby som sa presvedčila, či sa moja spolubývajúca už náhodou neubytovala. Izba bola na moje prekvapenie zamknutá. Ešte väčšie prekvapenie ma čakalo vo vnútri. Napriek tomu, že som na internát dorazila medzi poslednými, stále bola prázdna.
Možno budem mať to šťastie a ostanem sama.
,To určite, nezabudla si, že si tu prvý krát? To predsa neznačí nič dobré', ozvalo sa moje svedomie a pripomenulo mi moje prekliatie s názvom ,prvý krát.'
V tej chvíli sa dvere rozleteli a dnu vstúpila prekrásna blondínka, ktorá mi svoj úsmev prvý krát venovala už na recepcii.
,,Ahoj, ja som Jenna. To je ale náhoda," ukázala rad dokonale bielych zubov, pri úsmeve hodného oscara.
,,Arriana Frei," podala som jej ruku na pozdrav.
,,Fíha, to je vážne zaujímavé meno. Ale ak budeš súhlasiť, mohli by sme ťa volať napríklad...napríklad Ria. To znie super, čo povieš?" Sladko sa usmiala.
Prečo sa so mnou pre boha rozpráva, ako keby som bola šťeňa čivavy a ona si ma prvý krát doniesla domov?
Áno, priznávam. Určite som pôsobila prinajmenšom divne, ale jednoducho, taká som bola. Nemala som príliš v láske spoločnosť ľudí a navyše som v stresových situáciách reagovala väčšinou dosť neprirodzene.
,,Ako chceš," pokrčila som plecami a pustila sa do vybaľovania kufra.
Jenna sa bez slova hodila na svoju posteľ a z vrecka úzkych riflí si vytiahla mobil.
,,Tak čo Jenna, ideš?" Objavila sa vo dverách čiasi dievčenská hlava.
,,Jasné, už letím," vystrelilo ju z postele a už jej nebolo.
Vydýchla som si. Dúfala som, že za spolubývajúcu dostanem niekoho s kým si budem aspoň trochu rozumieť. No na miesto bežného dievčaťa, za aké sa považujem ja, som dostala Miss Universe.
Vedela som, že dievčatám, ako je Jenna sa nikdy rovnať nemôžem. Teda, šanca by tu ešte bola. Tak po dvadsiatich plastických operáciách by som sa jej možno tak trochu priblížila.
Pomaly som prešla ku zrkadlu, ktoré sa schovávalo vo vnútri malej skrine. Pozrela som na svoj odraz. Uhladila som si svoje večne rozlietané, dlhé hnedé vlasy a zapozerala sa do podľa mňa až príliš veľkých, takmer čiernych očí, ktoré zvrchu lemovalo podľa môjho názoru až príliš hrubé obočie. Možno nebyť mojej macochy Carly, nikdy by sa zo mňa nestal tak nesebavedomý, nespoločenský tvor. Možno.
Po niekoľkominútovom sebakritickom pozorovaní samej seba som všetky veci usporiadala do skrine do dokonalých, úhľadných komínov. Na posteľ som navliekla čistú plachtu a periny zabalila do voňavých kvetovaných obliečok. Jennin kufor a zvyšok vecí sa stále váľal vedľa postele.
Z predného vrecka kufra som vylovila mobil a vytočila otcovo číslo.
,,Áno, zlatko?" Ozvalo sa na druhom konci.
,,Ahoj, už som sa ubytovala," oznámila som už trošku veselším hlasom.
,,Je všetko v poriadku? Internát, spolubývajúca..."
,,Iste, všetko je super," zaklamala som a posadila sa na posteľ.
Nemala som chuť s ním preberať moje problémy. Už dávno sme s otcom nemali ku sebe dostatočne blízko na to, aby som sa mu dokázala zveriť. Vlastne od doby, keď sa ku nám presťahovala Carla.
,,To som rád...ehm, ak ti to neprekáža, zavolal by som radšej zajtra. Mám tu toho ešte dosť. Sedím nad nejakými papiermi a..."
,,To je v poriadku ocko," zaklamala som už po druhý krát a oči sa mi začali napĺňať slzami.
,,Tak sa maj...A Ari? Mám ťa rád. Vážne, mám."
,,Ja teba tiež," tento krát som však neklamala.
Napriek tomu, že ma vymenil za moju macochu. Viem, že on to nevnímal rovnako, ale jednoducho to tak bolo. To, že som ubytovaná na internáte v rovnakom meste v ktorom bývam je nanajvýš smiešne. Ale Carle to dokonake vyhovuje a mne rovnako. Nemusím sa pozerať na jej tvár, ktorú, ako som si práve uvedomila mi bude dokonale nahrádzať jej dosť podobná Jenna.
Mobil som položila na nočný stolík a ešte raz skontrolovala obrazovku, či tam svieti ikonka budíka.
~
,,Tu ju zložte!" Ozvalo sa a dvere na izbe sa rozleteli.
Keď sa zažalo svetlo mala som pocit, že mi vypáli oči. Môj pohľad behal od obrazovky mobilu, ktorý ukazoval pol tretej ráno k Jenne, ktorú pridržiavali ďalšie dve krasotinky a späť. Toto myslia vážne?
Pri snahe položiť Jennu na posteľ sa samozrejme jednému z dievčat vyšmykla a dopadla priamo na podlahu, ako vrece zemiakov.
,,Uhm," zavrčala, no ani sa nesnažila dostať sa späť na posteľ.
,,To musí stačiť," vydýchlo si jedno z dievčat a pobralo sa ku dverám.
,,To ju tak chcete nechať?" Vystrelila som z postele a prezrela som si polomŕtvo vyzerajúcu Jennu zloženú vedľa postele, ako kus dobytka.
,,A čo s ňou akože máme robiť?" Zamrmlala nízka brunetka s nadvihnutým obočím.
,,Mimochodom, pekné pyžamo," rozchichotali sa obe a už ich nebolo.
,,Super," kopla som do prvej veci, ktorá mi prišla pod nohu.
Nanešťastie to bola práve Jennina kozmetická taška, ktorá vážila snáď pol kila. Rukou som si pošuchala boľavé miesto na nohe a ťarbavo odskákala ku Jenne.
Chvíľku som analyzovala a spriadala plán, ako túto stoosemdesiat centimetrov vysokú blondínku zodvihnem späť do postele.