Teddyho celý týždeň v škole akosi vyčerpal. Všetci profesori hovorili iba o MLOKoch, rovnako ako to bolo v piatom ročníku ohľadom VČU. Rozprávali o tom vždy na prvej hodine a neustále im to pripomínali. Ich záverečné skúšky, dôležité skúšky. Potrebné, aby sa dostali tam, kde chceli pokračovať.
A on si v piatom ročníku zvolil, že bude auror, lebo nič rozumnejšie ho nenapadlo. Okrem toho aurom bol aj Harry, takže Teddy dúfal, že sa naskytne šanca, aby sa ním stal, aj keby to v škole nedopadlo slávne. Niežeby sa spoliehal na Harryho konexie, ale pokiaľ išlo o Harryho Pottera, vždy bolo všetko možné. Teddy nevedel, čo iné by vôbec mohol robiť. Bavila ho Obrana proti čiernej mágií, takže toto povolanie sa mu zdalo najvhodnejšie. Okrem toho všetkého, aurorkou bola aj jeho matka. Ľudia vraveli, že to určite má v krvi. To však zistí, až keď skončí školu a dostane sa na aurorský výcvik.
Kailani chcela byť liečiteľka, preto niektoré predmety tento rok nemali spoločné. Ona na rozdiel od Teddyho v tom mala úplne jasno takmer od začiatku štúdia na Rokforte.
MLOKy, neMLOKy Teddy bol vážne vyčerpaný a potešil sa, keď prišiel víkend. Kailani sa chcela ísť pozerať na tréning metlobalového družstva Chrabromilu. A keďže Teddy nevymyslel nič lepšie a počasie bolo krásne, nemalo zmysel zostávať vo vnútri hradu. Pobrali sa na tréning.
Koniec koncov aspoň podporí Jamesa, ktorý v tíme je. A James bol vždy zvedavý na jeho názor. Naozaj k nemu inklinoval ako k staršiemu bratovi a najlepšiemu priateľovi. Teddy ho mal rád, skutočne rád, ale niekedy bol James otravný. Zrejme to mali v rodine, lebo aj Victoire bola otravná (asi Weasleyovské gény).
James už bol vo vzduchu a keď ho zbadal, tak mu zakýval. Teddy mu odkýval a posadil sa do hľadiska vedľa Kailani, ktorá sa na neho usmiala.
„James je zlatíčko," poznamenala.
„Keby si s ním bola dvadsaťštyri hodín vravela by si inak," žmurkol na ňu Teddy.
„Och, netvár sa tak Lupin, ja viem, že ho máš rád," uškrnula sa na neho.
„Samozrejme, že ho mám rád, je to môj brat," prikývol Teddy a sledoval chrabromilský tím, ktorý bol na tom celkom slušne.
Teddy neholdoval toľko metlobalu. Vedel lietať a dosť dobre, ale pre tú hru nikdy nemal nejaký cit. Nemal ani obľúbený metlobalový tím na rozdiel od svojich súrodencov.
Kailani našťastie na tom bola podobne ako on. Metlobal si rada pozrela, keď sa hral v škole, ale inak o ňom nehovorila dvadsaťštyri hodín ako James.
Teddy zbadal kúsok od nich sedieť aj Victoire s priateľkami. Usmievala sa a dlhé blond vlasy jej padali do tváre. Niečo im práve vysvetľovala. Teatrálne rozhadzovala rukami, ako to len mala vo zvyku a tak od nej odvrátil pohľad.
„Uff!" Kailani vedľa neho zhíkla. „James skoro dostal dorážačkou."
Teddy sa obzrel na brata, ktorý bol stále vo vzduchu, ale vyzeral trocha vydesene. Metlobal bola tvrdá hra, možno aj preto ho Teddy nemal rád. Zranenia neboli jeho parketa.
Zbytok tréningu sa nič zaujímavé nestalo a tak sa pobrali späť do hradu, keď ich dobehol James.
„Som rád, že ste nás prišli pozrieť," usmieval sa na oboch. „Dúfam, že nám aj budete fandiť."
„Len v zápasoch, kde nehráte proti nám," uškrnula sa na neho Kailani. „Myslím, že to chápeš."
„Jasne," usmial sa na ňu James. „Aj tak je to od vás oboch milé."
„Si môj brat," povedal mu Teddy.
„Áno, ale som v inej fakulte," odvetil mu James. „Niekedy sa bratia nepodporovali, keď boli v odlišných fakultách."
„To bolo niekedy dávno," vysvetlil mu Teddy. „Ty si predsa skvelý stíhač. Máš to po otcovi."
„Zrejme," prikývol James. „No nič, ja letím, nakopili sa mi úlohy a nechcem nad nimi stráviť celý zajtrajšok. Uvidíme sa a ďakujem."
„Maj sa, James," usmiala sa na neho Kailani a James zmizol v hrade.
„Čo s načatým dňom?"
„Nuž, sľúbila som profesorovi Longbottomovi, že mu pomôžem v skleníku. Vieš body na vyše z Herbológie rozhodne potrebujem. Potom si môžeme aj my urobiť nejaké úlohy, máme ich kvantum," vravela mu.
Teddy prikývol. Ozaj sa nakopili. Skoro nič neurobil cez týždeň, lebo vôbec nemal chuť. „Tak sa uvidíme, neskôr."
„Budem sa ponáhľať," usmiala sa na neho Kailani a pobrala sa k skleníkom.
Teddymu sa nechcelo do hradu, lebo to znamenalo naozaj sa venovať úlohami a bola predsa sobota a prvý víkend po začatí školy, bol by to hriech, keby sa do toho hneď pustil. Obzrel sa po areály a presne vedel, kam pôjde. Navštívi Hagrida.
Pobral sa k jeho chalupe a zaklopal na dvere. Hagrid sa objavil vo dverách chvíľku na to. Tesák štekal a na Hagridovej tvári sa zjavil milý úsmev. „Teddy, to je ale prekvapenie."
„Smiem ďalej?"
„Šmária, jasnačka!" usmial sa Hagrid a odstúpil, aby Teddy mohol vojsť. „Tak aké boli prázky?"
„Ujačané," odvetil mu Teddy. „Veď vieš, Victoire a dievčatá..."
„Dievčatá," prikývol Hagrid. „Chápem. A ako sa majú rodičia?"
„Neviem..., ako sa majú ľudia v nebi?"
„Šmária, Teddy, prepáč, ja som myslel Harryho a Ginny," ospravedlnil sa mu Hagrid.
„Veď ja viem, som len netaktný, ako keby si ma nepoznal," odvetil mu Teddy. „Harry a Ginny sa majú dobre, obaja ťa pozdravujú. A aj malé decká."
„Čoskoro aj oni nastúpia na Rokfort," usmial sa Hagrid.
„Albus budúci rok spoločne s Rose od strýka Rona a tety Hermiony. To je hádam jediné dievča z tejto rodiny, čo nie je také ujačané," zasmial sa Teddy.
„Celá Hermiona," prikývol Hagrid. „A čo máš ty nové?"
„Asi nič. Už nás obťažujú s MLOKmi," rozprával mu Teddy.
„Je to naša úloha, aby ste to brali zodpovedne," pripomenul mu Hagrid. „Ale to nie je tvoj prípad, Teddy, ty si dosť zodpovedný chalan."
„Myslíš?"
„Ty to zvládneš a budeš jedného dňa robiť to, čo chceš," povedal mu Hagrid s úsmevom na perách.
Keby len Teddy konečne našiel sám seba. Pretože mal pocit, že sa mu to nedarí. Vôbec sa nevedel identifikovať. Bol neustále iba porovnávaný so svojimi rodičmi. Či už s tými biologickými, alebo adoptívnymi. Ľudia od neho čakali veľké veci ako od nich. Ale on bol Teddy, len Teddy. A vôbec netušil, čo chce ďalej robiť so svojím životom.
***
Kailani vošla do skleníkov a pritom vyrušila profesora Longbottoma s profesorkou Lovegoodovou. Bozkávali sa a Kailani si odkašľala. „Prepáčte, ja..."
„Kailani," všimol si ju ako prvý profesor Longbottom.
„Prepáčte, pán profesor, boli sme dohodnutí,..." riekla mu.
„Áno, áno, samozrejme," prikývol a usmial sa na ňu. „Len poď."
Profesorka Lovegoodová sa na ňu usmiala. „Môže to ostať medzi nami ako tajomstvo?" pozrela sa na Kailani a žmurkla na ňu.
„Samozrejme," prikývla Kailani.
„Tak ja pôjdem. Neville, uvidíme sa neskôr," zamávala mu, pretože už si nasádzal ochranné rukavice a venoval sa nejakej čudesnej rastlinke. „Kailani, keby si sa večer zastavila v mojom kabinete. Niečo som ti chcela povedať."
„Isteže, prídem, Lu-pani profesorka," usmiala sa na ňu Kailani.
„Veľa šťastia s rastlinkami," žmurkla profesorka a potom odišla, pričom za sebou zavrela dvere skleníka.
Kailani si tiež nasadila svoje ochranné rukavice a pobrala sa pomôcť profesorovi. Viac-menej si to o týchto dvoch vždy myslela, ale nikdy to nikto nepotvrdil. Usmiala sa, lebo oboch profesorov mala rada a vedela, že sú roky najlepší priatelia.
„Keby si to nepovedala ani Teddymu, boli by sme ti vďační," prehovoril na ňu profesor Longbottom.
„Nepoviem, lebo viem, že Teddy je hlasná trúba a všetko vytára. Ja viem udržať tajomstvo, nebojte sa," prikývla.
„Ďakujem, Kailani."
***
Teddy si nakoniec sadol k chalanom, keď sa vrátil od Hagrida a tiež sa pustil do úloh spoločne s nimi. Nigel mu dal odpísať takmer celú úlohu s Elixírov, za čo mu bol Teddy vďačný.
Kailani sa objavila až o hodinu a tiež sa k ním pridala. Rozložila si po celkom stole úlohu z Herbológie.
„Teraz si riešila Herbológiu, nemôžeš začať s niečím iným?" spytoval sa jej Teddy.
„Nie, lebo ma to nakoplo a okrem toho profesor mi čo to poradil," pošepkala mu. „Ale potom si môžeme urobiť Transfiguráciu, viem, že potrebuješ moju pomoc, Lupin."
„Ako vždy," uškrnul sa na ňu.
„Aj tak by sme si tie úlohy nemali nechávať až na víkend," riekla mu Kailani. „Musíme si ich robiť priebežne."
„Nehovor," uškrnul sa na ňu Teddy.
„Je lepšie mať trocha voľné víkendy, no nie?"
„Áno, hlavne, keď je Rokville," prikývol Nigel. „Dúfam, že bude budúci víkend."
„Podľa mňa až na konci septembra, vždy je to tak," vravel mu Tristan. „Aj tak nechápem, prečo ako siedmaci nemôžeme do neho chodiť každý víkend."
„Lebo sa máš aj učiť, Tristan," odvetila mu Kailani.
„Och, ty si múdra," uškrnul sa na ňu Tristan. „Mne by sa lepšie učilo, keby som mal plné brucho cukroviniek z Medových labiek a skvelého ďatelinového piva od Rosmerty, no nie?"
„Nie, bol by si iba prežratý a unavený," vyvrátila mu to Kailani. „Ale môžeme na tebe urobiť pokus, keď Rokville bude. Budem zvedavá, ako sa potom večer budeš učiť, Tristan."
„Teddy, smiem ju zakliať?" spýtal sa ho kamarát.
„Neblázni, kto by nám potom pomohol s Transfiguráciou?" uškrnul sa na neho Teddy. Kailani do neho drgla a on dodal: „A okrem toho, nič v zlom, kamoško, ale ona by ťa premohla. Je mazaná."
„Ďakujem, Teddy," zasmiala sa Kailani.
„Áno, vážne, ďakujem, Teddy," zamračil sa na neho Tristan.
„Čo v kúzlení je predsa dobrá," podotkol Teddy.
„Červenám sa," smiala sa naďalej Kailani. „A už prestaňte, lebo to nedokončím a vaša úloha z Transfigurácie bude ohrozená, chlapci."
A tak všetci stíchli a začali sa venovať povinnostiam.
***
Kailani sa pobrala do kabinetu profesorky Lovegoodovej tak, ako prisľúbila. Zaklopala na dvere a keď počula jej „ďalej" vošla dnu.
„Dobrý večer, chceli ste so mnou o niečom hovoriť?"
„Áno, Kailani, posaď sa, prosím," usmiala sa na ňu, mávla prútikom na svoj stôl a papiere, ktoré tam mala rozložené zmizli niekam preč. „Aký bol prvý týždeň?"
„Plný informácii o MLOKoch," odvetila jej Kailani.
„Musíme vás na to pripraviť a vštiepiť vám, že to je naozaj dôležité," usmiala sa na ňu profesorka. „Hoci viem si predstaviť, že to je trocha otravné."
Kailani sa pousmiala. „O čom ste chceli so mnou hovoriť? Ak ide o vás a profesora Longbottoma, naozaj sľubujem, že to nikomu nepoviem, ani Teddymu."
„O to nejde," odvetila jej a usmiala sa na ňu. „Pamätáš si naše prvé stretnutie?"
„Áno," prikývla Kailani. „Myslela som si, že ste anjel."
„Žiaľ, nie som."
„Trocha ste," usmiala sa na ňu Kailani. „Minimálne môj strážny. Pretože ste prišli do detského domova a dali ste mi nádej, že si nájdem priateľov a že budem niekam patriť. A to sa presne stalo, keď som prišla na Rokfort. Niekam patrím, mám priateľov. Som tu šťastná."
„Som rada, že si túto šancu vážiš," usmiala sa na ňu profesorka. „Nie každý to dokáže. Si veľmi dobre dievča, Kailani, si skromná, milá a inteligentná. Veľmi šikovná. Mám ťa vážne rada."
„Ďakujem."
„Na konci nášho prvého stretnutia si sa ma spýtala na svojich rodičov a ja som ti povedala, že viem iba toľko, že zomreli. Klamala som ti," povedala profesorka Lovegoodová, ale nesklopila pohľad, hľadela jej priamo do očí. „Pretože si bola priveľmi mladá a pretože som nemala žiadne právo povedať ti viac."
„Teraz ho máte?" spýtala sa Kailani a poskočilo jej srdce. Naozaj vie niečo viac o jej rodičoch?
„Roky ubehli a ja som si uvedomila, že mať alebo nemať na to právo, na tom nezáleží. Už si dospelá, Kailani a podľa mňa by si mala vedieť pravdu," povedala.
„Vážne?"
„Ak si na ňu pripravená?"
„Áno, samozrejme," prikývla Kailani dychtivo. Konečne sa niečo dozvie o svojich rodičoch. „Ak mi to poviete, budem rada. Vážne by som o nich chcela niečo viac vedieť."
„Neviem veľmi veľa," začala profesorka. „Tvoju mamu som nepoznala. Možno z videnia, skončila Rokfort asi o tri ročníky skôr ako ja."
„Vážne sem chodila? Snažila som sa o nej niečo nájsť, ale nikde som nenašla priezvisko Elwoodová, alebo Elwood," vravela Kailani a bola netrpezlivá, tak veľmi už chcela nejaké odpovede.
„Vieš, Kailani, ak človek nevyhrá nejakú cenu, alebo nie je zapojený do krúžkov, jeho meno tu nájsť nikde nemusíš," povedala jej profesorka. „To bude asi prípad tvojej mamy. Volala sa Teresa Elwoodová, ale viem o nej naozaj iba to, že chodila do Bifľomoru a pracovala neskôr s muklami. Pri pôrode zomrela."
„Takže je mŕtva," prikývla Kailani. Niežeby čakala niečo iné, ale predsa len vždy žila v nádeji, že možno jej rodičia nezomreli a jedného dňa si pre ňu prídu. Čím bola ale staršia, tým bola nádej slabšia.
A to netušila, že Luna Lovegoodová jej nádej pochová navždy, keď jej odpovie na ďalšiu otázku.
„Môj otec?" spýtala sa Kailani.
„Bohužiaľ o ňom viem toho viac," povedala profesorka, ale neznelo to veľmi veselo.
„Ako viac?"
„Kailani, som si istá, že aj ty si jeho meno už počula," vravela jej a smutne sa na ňu pozrela. „Nebol to dobrý človek. Myslím, že nepoznám nikoho, kto by o ňom povedal niečo dobré. Mrzí ma to."
„Kde som už počula jeho meno?"
„Určite od Teddyho," povedala jej.
„Nie som veľmi na hádanky, Luna," povedala Kailani trocha smutne. „Prepáčte, profesorka," rýchlo sa ospravedlnila.
„Je to Antonin Dolohov," nenaťahovala ju profesorka a vyslovila jeho meno s akýmsi odporom, hoci na dievča stále hľadela prívetivo.
Kailani na ňu vyvalila oči. „Áno, o ňom som už počula a áno, od Teddyho. Zabil jeho otca."
„Mrzí ma to, Kailani..., ale chcem, aby si vedela, že ty si ty a tvoji rodičia boli tvoji rodičia. Ty nie si zodpovedná za činy svojho otca, alebo za jeho rozhodnutia."
Dievčina nevedela, čo na to povedať. Bola dcérou smrťožrúta a dcérou muža, čo zabil otca jej najlepšiemu priateľovi. Ako má s týmto teraz žiť? Ako sa má Teddymu pozrieť do očí?
Tak veľmi sa nechcela rozplakať, ale bolo to silnejšie ako ona. Profesorka Lovegoodová jej podala vreckovky. „Iba som chcela, aby si to vedela, máš na to právo. Hoci nevedomosť bola asi lepšia voľba."
„Nie, to rozhodne nebola. Neľutujem, že ste mi to povedali," riekla Kailani, vzala si vreckovku a potom vybehla z jej kabinetu.
Počula, ako profesorka na ňu volá, ale ona túžila byť sama.
Pozn. autorky:
Ahojte, viem, že ste asi nečakali, že sa meno jej otca dozvieme tak skoro, ale to nikdy nebolo nejaké veľmi veľké tajomstvo. Ide skôr o spôsob, ako sa s tým vyrovná a ako to určí jej osud a čo na to všetko Teddy, keď sa to dozvie. Ako bude ďalej pokračovať ich priateľstvo...
Ako sa Vám páčila kapitola?