„Bez lásky nejde žiť, bez bolesti milovať." – Nino Salvaneschi
*** *** ***
Nevedela som čo cítiť. Bola som v neustálej neistote. Nechcela som to tak hrozne moc, chcela som sa vzoprieť a povedať Harrymu a celom tomto pláne. Povedať mu o pláne na ktorý som sa pripravovala tak dlho.
Alebo to nechať plávať a dopriať mu šťastie s niekým iným. Bolo treba obetovať svoje šťastie a začať odznova. To bolo to jediné čo som práve potrebovala a tak som aj naďalej ležala v Alexovom náručí a čakala kým nás Harry takto nájde.
Ešte nevolal. Bolo len osem hodín a s chalanmi určite ešte spal. Písal mi o jednej v noci, videl že som pred malou chvíľou bola online preto neváhal a spýtal sa ako prebieha môj večer. Jednoduché „dobre" bez emócií, emoji s bodkou na konci ho pravdepodobne odrovnali. Moje nové ja nebolo zvyknuté neposlať nejakého emoji v správe. A s bodkou na konci, to hrozil koniec. A on to vedel.
S Alexom sme ležali v objatí na mäkkej posteli kde som donedávna spávala s Harrym. Oddnes to už tak nebude. Bude to úplne inak a ja už s tým nič neurobím.
Mobil zvonil.
Harry odchádzal. Nechcel ma nechávať dlho samú doma.
Aj s Alexom sme sa pozreli na obrazovku a čakali kým zhasne. Kým to Harry vzdá a bude si myslieť, že ešte spím.
Bol múdry a pochopil, že pravdepodobne spím. Máme dvadsať minút sa nachystať.
„Si pripravená? Nechceš to ešte odvolať? Kľudne to môžeme vysvetliť a budete znova spolu." Povedal Alex a posadil sa. Zotrela som si poslednú slzu z líca a pokrútila som hlavou.
„Je neskoro. A chcem aby bol šťastný, či už s ňou alebo kýmsi iným. Ale ja jeho vyvolená asi nebudem." Povedala som a on prikývol.
Alex vstal z postele a prešiel ku oknu. Bola tam vidieť časť príjazdovej cesty, preto sme moli pozorovať jeho príchod.
Izba bola v totálnom neporiadku. Alex si doniesol plno oblečenia, všetkého druhu a spolu sme ho včera večer porozhadzovali po izbe.
V chodbe sme nechali jeho bundu, v obývačke zostala mikina s tričkom a po schodoch do spálne padali ďalšie jeho a moje posledné kusy oblečenia.
Avšak nech to vypadalo hociako my sme boli zahalený. Teda ako sa to vezme. Alex mal na sebe len pohodlné kraťasy nad koleno v ktorých kedysi spával. Pamätala som si to. Tieto kraťasy rástli spolu s ním. Ja som mala shortky a na tom tričko, ktoré bolo bez rukávov a končilo na prsiach.
Keď po niekoľkých minútach bolo počuť motor auta. Alex pomalým krokom prešiel ku mne a ľahol si pod perinu a zakryl nás tak aby oblečenie nebolo vidieť. Ľahla som si na jeho hruď a zatvorila oči. Potrebovala som to predýchať. Bolo neskoro to ukončiť.
„Neboj sa Dannie. Aj tá najťažšia hodina má len 60 minút. Zostanem tu a ochránim ťa." Pošepkal mi Alex slová na ktoré som prikývla a potom sa upokojila. Nadhodila som tvár bez emócii a čakala kým sa v dverách objaví Harry.
„Tara? Si tu? Čo to má dopekla znamenať?!" dorazil do obývačky a videl rozhádzané kusy oblečenia. Jeho kroky nasledovali prádlo, ktoré ukazovalo cestu do spálne. Keď sa tam objavil kľúče a taška, ktoré mal v rukách padli. Rovnako padol aj mobil na ktorý som sa trhla a posadila sa rovnako ako Alex. Svoju rolu dokonale hral. Bol zarazený a vydesený. Avšak ja som mala poker face.
„Harry." Moja neutrálnosť sa odrážala aj v hlase.
„Ako si to mohla urobiť? To je odplata za to udeľovanie cien?! Povedala si, že mi odpúšťaš a ja som si to naivne myslel ale bolo mi jasné, že sa musí čosi diať. A ja som to prikladal k postupnému znovu nachádzaniu našej lásky." Povedal a po tvári mu začali padať slzy. „Mal som tušiť, že medzi tebou a ním nie je len priateľstvo z detstva. Dúfam, že budete spolu šťastný." Povedal a po tom si zdvihol svoj rozbitý mobil spolu s kľúčmi.
Jeho postava sa vytratila z dverí a o pár sekúnd bolo počuť buchnutie dverí. Auto, ktorým akoby pred storočím prišiel odcestovalo opäť do ulíc mesta.
„Nechcela si ísť vážne za ním?" spýtal sa Alex a ja som opäť pokrútila neskoro.
„Už je neskoro. A bude to pre všetkých lepšie. Bude lepšie aby ma nenávidel ako miloval." Povedala som a povzdychla si.
Bolo to za nami. Práve som presvedčila moju lásku o tom, že som ho podviedla s Alexom. Alex – moja bútľavá vŕba, najlepší priateľ, kamarát a môj jediný brat. Moja láska si ani len nevšimla, že som mala na sebe oblečenie v ktorom spávam aj pri ňom.
A predovšetkým nevidel podobnosť a mocnú súrodeneckú lásku, ktorú sme k sebe chovali.
*** *** ***
Dve hodiny mi trvalo dostať zo seba plač a smútok, ktorý prevládal v mojom srdci. Ďalšiu hodinu som sa snažila upraviť moju pleť a tvár aby vypadali aspoň trochu k svetu a ja som mohla vyraziť za jedným z bratov Lipmanovcov, majiteľmi Republic Records.
Bolo jediným šťastím, že mi včera napísal, že letí do Los Angeles za pracovnými povinnosťami a môže sa so mnou stretnúť. Presne o pol hodinu som mala byť v kaviarni dvadsať minút odtiaľto, no čakať sa mi viac nechcelo.
S rozlúčkou s Alexom som sa odobrala do garáže kde som si zobrala moje auto a vyrazila do centra cesta na požadované miesto stretnutia.
Som doma a mŕtva ľudia! Dúfam že aspoň niekomu som zlepšila náladu.
Michelle