Enfieldský poltergeistV roku 1977 sa v anglickom Enfielde začala séria desivých udalostí, ktoré sa do dejín paranormálnych javov zapísali ako jeden z najšokujúcejších prípadov strašenia. Rodina Hodgsonových začala doma zažívať podivné javy ako klopanie na steny, samovoľný pohyb nábytku, spontánne ohne a dokonca i útoky, ktoré sa zamerali hlavne na deti.
Rodina pozostávala z rozvedenej Margaret Hodgson a jej štyroch detí – 13-ročnej Peggy, 11-ročnej Janet, 10-ročného Johnnyho a 7-ročného Billyho. Jednej augustovej noci roku 1977 sa v spálni dievčat začali diať podivné veci, keď obe tvrdili, že skriňa na bielizeň sa po izbe začala posúvať sama od seba. Ich matka však po počiatočnom zmätku nenašla nič neobvyklé, a tak im prikázala znova si ľahnúť. Vtom sa však skriňa náhle posunula a Margaret ju musela rukami odtlačiť späť. Zo stien sa taktiež začalo ozývať klopanie a iné zvuky. Rodina potom ostala celú noc hore a hneď ráno sa vybrala do susedovho domu. Sused Vic Nottingham chcel vec prešetriť a keď vošiel do domu, tiež začul podivné klopanie, ktoré ho vraj sprevádzalo z izby do izby.
Javy postupne naberali na intenzite. Kocky lega a iné predmety boli znenazdajky na členov rodiny vymrštené, nábytok sa po podlahe spontánne posúval a v izbách sa objavovali a náhle mizli malé ohne. Bytosť sa zjavne zamerala na 11-ročnú Janet, ktorú neznáma sila opakovane vyhadzovala z postele, pričom dievča niekedy aj levitovalo vo vzduchu. Jeden z týchto incidentov dokonca údajne videli dvaja okoloidúci, ktorí v okne spálne zahliadli Janet v horizontálnej polohe, ako sa vznáša vo vzduchu, zatiaľ čo v pozadí za ňou sa vznášali hračky detí.
Do domu po týchto udalostiach prišiel kňaz i médium, no nikto z nich nedokázal vyčíňanie neviditeľnej bytosti zastaviť. Poltergeist sa raz údajne snažil posteľným prádlom Janet uškrtiť, no matka ju vtedy zachránila. Raz bola Margaret taká vystrašená a bezradná, že zavolala do domu políciu. Jedna policajtka potom videla, ako sa stolička po podlahe posunula sama od seba, no nevedela na isto, či sa tak stalo z nadprirodzených príčin, alebo ju niekto z rodiny posunul. Ďalším svedkom bol istý reportér z Daily Mirror, ktorý s rodinou robil rozhovor. Zbadal vraj, ako panvica vyletela zo sporáku a trafila jeho kolegu fotografa priamo do hlavy. V spálni boli následne vyhotovené známe fotografie, ktoré zobrazujú Janet, ako ju niečo hádže z postele.
Na rad sa dostali i paranormálni odborníci Maurice Grosse a Guy Lyon Playfair zo "Society for Psychical Research", ktorí po dobu mnohých mesiacov javy v dome postupne zaznamenávali. Technika však dnu niekedy zlyhávala z nezistených príčin, zatiaľ čo mimo domu šla perfektne. Grosse údajne jedného večera, keď dole analyzoval dôkazy, začul z hora krik Janet. Keď chcel ísť do izby, zbadal, že Janet niečo ťahá po podlahe a dolu schodmi, až mu skončila s nárekom pri nohách. Playfair zas raz začul "silný vibrujúci zvuk", ktorý pripomínal vŕtačku. Keď prišiel do spálne, zistil, že starý viktoriánsky krb bol vytrhnutý priamo zo steny.
Po niekoľkých mesiacoch neviditeľného teroru sa začali diať ďalšie neobvyklé veci. Obývačkou sa rozliehal psí brechot a hrozivé vrčanie, až na to, že rodina žiadneho psa nemala. Maurice Grosse sa domnieval, že ak bytosť dokáže produkovať tieto zvuky, mohla by vedieť i rozprávať. Na mieste bola i znepokojivá otázka, či sa dokonca nejedná o démonické sily. Keď sa Grosse začal pýtať otázky, bytosť údajne prehovorila cez Janet (ktorá bola zjavne už duchom posadnutá) hrubým neprirodzeným hlasom, ktorý akoby patril staršiemu mužovi. Z medicínskeho hľadiska by bolo pritom pre Janet takmer nemožné takýmto hlasom hovoriť, a aj keby to dokázala, vydržala by to len pár sekúnd.
Duch sa vraj predstavil pod menom Bill a tvrdil, že bol predchádzajúcim obyvateľom domu, no zomrel v obývačke na krvácanie do mozgu. Po krátkom prieskume bola kontaktovaná rodina mŕtveho muža a keď boli nahrávky prehraté Billovmu synovi, ten hlas svojho otca hneď spoznal. Paranormálna aktivita trvala asi 2 roky, na čo postupne prestala tak náhle, ako začala. Do prípadu, ktorý neskôr získal mnoho pozornosti, sa však zapájalo stále viac skeptikov. Samotní Grosse a Playfair vo svojich záznamoch tvrdili, že dievčatá niekoľkokrát nachytali, ako podivné javy samy hrajú. Neverili však, že by mohli sfalšovať všetky javy, ktoré sa v dome diali. Americký kúzelník Milbourne Christopher pri svojom vyšetrovaní neobjavil nič paranormálne a vyhlásil, že "sa jednalo iba o výstrelky chytrého dievčaťa, ktoré chcelo spôsobiť problémy a zmätok". Do prípadu sa zapojili i známi vyšetrovatelia Ed a Lorraine Warrenovci, ktorí zas tvrdili, že Janet bola pod vplyvom démonických síl. Či už bol poltergeist z Enfieldu skutočný alebo nie, je isté, že sa dodnes tento prípad radí k najznámejším svojho druhu.