V pondelok po škole ma čaká prekvapenie. Na plastových stoličkách vo vestibule pri vrátnici sedí známa postava a číta knihu. Občas zdvihne hlavu, pohľadom prebehne po študentoch trúsiacich sa zo školy, a keď nikoho nespozná, vráti sa k čítaniu. Chvíľočku ho pozorujem. Je to presne ten Erik, ktorého si pamätám. Nepumpuje nohou, neprehrabáva si vlasy, nebadať na ňom žiadne známky nervozity. Sedí absolútne pokojne ako tibetský mních. Má zvláštny dar, dokáže tento pokoj preniesť aj na mňa. Zvesím plecia, konečne si po celom dni vydýchnem, prestanem si obhrýzať nechty a vnútri sa mi rozlieva teplo a pocit pohody.
Zase zdvíha hlavu, kontroluje okolie. Tentoraz ma zbadá. Zatvorí knihu, vyskočí zo stoličky a pokrčí plecami, akoby chcel povedať „no čo, aj ty si čakala mňa, teraz je rad na mne". Vykročí ku mne.
„Ako dlho tu sedíš?" pýtam sa ho. „Mohol si zavolať alebo napísať."
Zahanbene sa usmeje.
„Nemohol. Trochu som sa obával, že by si sa z toho zase vyhovorila. Neprišla si do fitka v sobotu ani v nedeľu. Myslel som, že ma už nechceš vidieť."
Tak strašne mi chýbal. Najradšej by som ho pohladila po tvári, prstom sledovala záhyb, ktorý sa mu tvorí v líci, keď sa usmeje.
„V sobotu sme mali oslavu a v nedeľu som bola s Miškou."
Okolo nás sa premieľajú ľudia, občas do nás vrazia, stojíme im v ceste. Erik ma potiahne kúsok bokom.
„Nina, rád by som sa ti ospravedlnil. Správal som sa ako somár. Uvedomil som si to, keď som ťa videl s otcom. Akosi mi nedošlo, čo všetko je človek schopný urobiť, keď má niekoho rád tak, ako ty jeho. Tvoj otec je strašne fajn. Vlastne mi to celé došlo už vtedy, keď bol za mnou vo fitku, ale mal som starosti so skúškou a všetkým... proste som to pohnojil."
„Nepohnojil, to ja..." Vtedy mi dopnú jeho slová. „Otec bol za tebou vo fitku? Kedy?"
„Asi pred mesiacom. Vysvetlil mi, ako si sa o neho starala, ako si sa doma zožierala... Bolo mi to veľmi ľúto. Stále je. Mal som sa zachovať úplne inak, ale ešte som bol trochu nahnevaný. No a potom, keď som sa vrátil z Košíc a videl, ako si pomáhala mame... Ach, Nina, fakt sa ti chcem ospravedlniť za to, že som povedal, že utekáš pred problémami. To ja som bol ten, ktorý utiekol. Už vtedy si ma mala nakopať."
Neverím vlastným ušiam. Stojí predo mnou, s rukami vo vreckách, zahanbene chúli plecia v olivovej vetrovke.
„To je v poriadku, Erik. Všetci sme len ľudia, nikto nie je dokonalý. Aj ja by som teraz riešila veci úplne inak."
Stále si držím odstup. Urobila som toľko prvých krokov, nemám chuť uľahčiť mu to po tom, ako som sa natrápila.
„Takže môžem zopakovať svoju ponuku na rande?"
Pokrčím plecami.
„Ja neviem, či je to dobrý nápad. Vyčítal si mi, že utekám od problémov a že máš dosť stredoškolských drám. Môžem povedať to isté. Nie som si istá, či chcem chalana, ktorý ma nepodržal, keď som to potrebovala najviac v živote."
„Ale ty si ma odohnala," neveriacky na mňa pozerá. „Písal som ti, volal..."
„Si starší, múdrejší... mal si niečo vymyslieť."
Stojí a pozerá na mňa s otvorenými ústami. Privrie oči a pošúcha si ich, ako keby si chcel vyčistiť obraz. Potom sa zadíva na mňa, skúma moju tvár, každý pohyb mimiky. Začne mu mykať kútikmi úst.
„Nina, ty si to užívaš, však? Nemyslíš nič z toho vážne, len mi oplieskavaš o hlavu, aký som bol somár."
Musím sa rozosmiať, už to nevydržím.
„Tak trochu.," priznávam.
Opatrne sa priblíži ku mne, akoby si stále nebol istý, či ho neuhryznem. Zastrčí mi prameň vlasov za ucho, prstom pohladí dve pehy.
„Zaslúžim si to."
Tiež urobím krok k nemu. Rukou nájdem jeho dlaň a pritlačím si ju bližšie k tvári.
„Som rada, že si prišiel."
„A ja som rád, že si taká, aká si."
Pomaly, pomaličky sa ku mne nakláňa. Hoci stále stojíme v plnom vestibule, odrazu nič nevidím ani nepočujem, sme len my dvaja, vo vlastnom vesmíre. Pobozká ma nežne a váhavo. Najprv len kútik úst. Potom druhý. Objímem ho okolo pása a Erik ma privinie k sebe.
„Takže čo bude s tým rande?" usmieva sa. Jeho pery sú len kúsok od mojich.
„Vlastne nič. Mám len prestávku a vybehla som si von kúpiť niečo na jedenie."
Vyzerá strašne sklamaný.
„Kedy končíš?"
„Chceš tu sedieť a čakať ma ďalšie tri hodiny?"
Silno ma k sebe pritúli.
„Nina, ak si to ešte nepochopila, budem na teba čakať hoci aj celý život, pretože ty mi za to stojíš."
Opäť ma pobozká, a tentoraz tak, že zabudnem na bufet, jedlo, aj prednášku z etiky.
---
Pomaly ale definitívne končíme, už len pár kapitol na záver :-)