Prvý deň v novom prostredí medzi novými ľuďmi je vždy rozhodujúci, pretože prvý dojem je predsa alfa a omega, nie? Ibaže v mojom prípade som prvý dojem absolútne zabila v preplnenej sále pred tristo očitými svedkami, keď som tam cez prijímačky vpadla bosá a spotená ako sumo zápasník. Vražda prvého stupňa.
Profesorka filozofie nás na seminároch vyzýva, aby sme sa postupne predstavili. V krúžku je nás dvadsaťjeden. V abecede som kdesi v polovici, takže mám čas si v hlave dať aspoň približne dohromady, čo by som mala povedať. V hlave si opakujem, že hlavne nesmiem trápne zamávať rukou na pozdrav ako v prvej triede. Všetci mi pripadajú dospelejší, sčítanejší, rozhľadenejší, štýlovejší a ... no proste také vysokoškolskejšie typy, než som ja.
Som na rade. Obrátim sa v lavici, aby som videla za seba a všetkým zakývam. Krucinál aj s kývaním. Čo mám v tej hlave? Seno? Znervózniem a vyfučí mi všetko, čo som si nachystala.
„Ahojte, ehm, som Nina."
Ahojte?! AHOJTE?! To ako vážne? Preboha, Nina. Zabudni na Brusel a začni sa modliť, aby ti nezobrali aj maturitné vysvedčenie. Vyjadruješ sa ako škôlkarka! Po chrbte mi tečie studený pot.
„Asi sa vám veľmi nemusím predstavovať, keďže väčšina z vás cez prijímačky videla môj občiansky preukaz." Nemal to byť vtip, napriek tomu sa v triede ozve smiech. Pobavilo ich to alebo sa mi vysmievajú? Znervózniem ešte viac. Čo je fakt zlé, pretože keď som v strese, prepojenie medzi ústami a mozgom sa preruší a dokážem napáchať neuveriteľnú škodu.
Skrátim predstavenie na minimum, napriek tomu zo seba vytlačím donebavolajúcu sprostosť, že som chcela študovať politológiu, pretože ma bavia spoločenské vedy, lebo som SPOLOČENSKÁ. Ble. Radšej nekomentujem.
„Čau, Nina," dobehne ma pri bufete ten chalan, ktorý vedľa mňa sedel na prijímačkách. Spolu vojdeme dnu. „Gratulujem, že ťa nakoniec zobrali."
„Ahoj ..." je mi trápne, že on si pamätá moje meno, ale ja jeho nie.
„Ivan," pomôže mi.
„Jasné, prepáč," podávam mu ruku. Panebože, čo som dneska fakt padla z jahody? Podávam ruku spolužiakovi? Našťastie sa len usmeje a potrasie mi pravačkou. Rýchlo zamumlem niečo na rozlúčku a vyletím z bufetu. Až vonku si uvedomím, že som si vlastne nič nekúpila. Prehrávam dva nula. Po prvé ostanem hladná, po druhé som Ivana utvrdila v domnienke, že som totálne šibnutá.
Poobede idem s otcom do fitka. Mám trochu strach zo stretnutia s Erikom. Ani by som tam nešla, keby som nevedela, že to otcovi pomáha.
„Päť kilometrov, končím!" kričí ocino spokojne, keď vypína bežecký pás.
„Super, dokonca ani tep ti príliš nevyletel," poteším sa.
Keď prechádza okolo mňa, nastaví ruku, aby som mu mohla dať high five. Snažím sa neustále cvičiť iba na strojoch, ktoré sú v Erikovom slepom uhle. Keď stojí za pultom, nedovidí do ľavého rohu, takže sa väčšinou zdržiavam tam. Lenže Erik neustále vybieha, stále čosi kontroluje, prenáša veci, leští zrkadlo. Aj teraz, keď ma otec štuchá pod rebro a posmieva sa mi, že som Ninka Slaninka, Erik vychádza z malej telocvične a pozrie smerom k nám.
Osprchujem sa s počkám otca pri pulte.
„Dnes ti tuším začala škola, však?" spýta sa Erik. Dosť ma to prekvapí, nečakala som, že sa so mnou bude chcieť rozprávať.
Prikývnem.
„Ako bolo?"
Ukážem rukou, že tak-tak.
„Na jednej strane som zo seba urobila idiota hneď na začiatku, na druhej strane som ušetrila čas a námahu profesorom a spolužiakom, pretože to nebudú musieť zisťovať sami."
Uškrnie sa, ale hneď sa zase snaží upraviť mimiku do kamenného výrazu.
Konečne sa objaví otec s taškou prehodenou cez rameno.
„Tak sa maj," rozlúčim sa. Ani sa nesnažím urobiť dojem, naťahovať čas, presviedčať ho. Keď nechce, nebudem ho nútiť. Pokašľala som to. Jednoducho niektoré veci sa nedajú napraviť.
„Rád som ťa zase videl, Erik," pozdraví ho otec veselo. Budúci mesiac nastupuje do práce, cíti sa dobre, celý žiari od spokojnosti. Som rada, že môj výmenný obchod mal aspoň nejaké pozitívne výsledky. Oblapí ma rukou okolo ramien, silno ma k sebe pritisne, pobozká zboku na čelo. Položím mu ruku okolo pása a opriem si hlavu o jeho rameno. Je príjemné zase niečo robiť spolu, mrzí ma, že odkedy som prišla do puberty, prestali sme mať spoločné koníčky.
„Teším sa, že ste sa tak rýchlo uzdravili," povie Erik. Zdá sa mi to, alebo tentoraz sa on snaží zdržiavať?
„To tuto vďaka Ninke," postrapatí mi otec vlasy. „Jej zmluva s diablom ma z toho dostala," žmurkne na Erika a potiahne ma von.