Uväznená v manželstve. V minulosti. Spútaná okovami. Nemohúca sa pohnúť ďalej ani o kúsok. Všetko načo som pomaly zabúdala ma ovalilo práve teraz. Tak nečakane. Kedy som už začínala byť šťastná. Zmierila som sa s nezáujmom a zrazu si ten pes príde a postaví sa predo mňa. Čo chce? Po toľkých mesiacoch si na mňa spomenul, alebo ako to bolo?
Nadodatok, stále taký arogantný a sebavedomý!
,,Zmizol by som, avšak taku úžasnú šancu nehodím za hlavu!"
,,Ty si ukradol to auto..."
,,Tvojmu milencovi myslíš?!" zasmial sa sarkasticky, ,,áno! Choď, prezraď ma!"
,,Prečo si si istý tým, že ťa neprezradím?!"
Jedným jedinym pohybom mi zaboril prsty do vlasov a stiahol ma k sebe. Penila som zlosťou, keď to urobil.
,,Lebo som tvojím mužom! Stále! Stále! A sama vieš, že rozviesť sa so mnou nemáš právo, dokým to neurobím ja sám!"
,,Iba cigánske zásady."
,,Ty si ale cigánka! A aj keď si sa zapredala, nosíš na sebe toto!" Prezeral si ma a dotkol sa mojich riflí, ktoré som na seba natiahla prvýkrát v živote, práve v ten deň.
,,Nechaj ma!" Vrtela som sa a vrtela, no márne.
Nepustil ma. Ešte viac ma drvil.
Zavrčala som na neho: ,,Rozvediem sa s tebou! Hneď!"
,,Vedia, že máš muža cigána? Že si vydatá! Vie to? Nevie!"
,,Nechaj ma!" Dostala som sa z jeho rúk. Konečne.
,,Nemajú to prečo vedieť. My dvaja sme len sprosté nič. My sme nikdy neboli ničím! Podpiš mi rozvod a ja si budem žiť svoj život a ty ten svoj - cigánsky!"
,,Rozprávali o tebe, že si zmizla, nechala všetko, keď si sa dozvedela kto si! Že máš bohatého bieleho otca! Zabudla si dokonca na chudobnú a chorú ženu, ktorá ťa vychovala. Zmenila si sa, Hviezda! Zmenili ťa až tak veľmi, že si zabudla na to, kto si! Ale najmä si zabudla na ľudí, ktorí..."
,,Ktorí, keď som bola s nimi, ma nechali odísť! Ktorí si ma vôbec necenili! Ktorí ma považovali za predmet zmluvy a ktorí ma využili, preto aby neplatili jeden druhému."
Usmial sa pre seba. Opravil si trčiaci vlas a zapravil poza ucho. ,,A preto si odišla a dovolila, aby tvoju Tuláčku zlynčovali? Ležala mesiac v nemocnici! Ani raz si sa nebola za nou pozrieť."
,,Čože? To nie je pravda. Ja som im neustále volala. Nikto avšak nedvíhal." Neverím mu. Jednoducho to nemôže byť pravda.
,,Starejší tvojho rodu zabavili váš dom a ustanovili nového vodcu. Tuláčka teraz žije v karavane a tvoj brat stratil právo vodcu. Tvoja sestra zas..."
Slzy sa mi nahnali do očí. Srdce ma rozbolelo, že som zastonala. ,,Už porodila?" Sklonila som hlavu a tie nazbierané slzy mi samé vytiekli von.
,,Prečo klameš?"
Stíchol na moment. A potom povedal: ,,Neklamem."
,,Zákon - bielá nemá čo hľadať v cigánskom tábore, ale veď, veď ja som polovičná!" vyslovila som polohlasne.
,,Vaše zákony som nikdy nepodporoval! Sú ohyzdné." okomentoval ich.
,,Teraz už všetkému chápem. Moja matka Margaret, zomrela rukou druhého manžela kvôli mne, kvôli jej láske, kvôli tomu, že sa dala dokopy s mojím biologickým otcom. Tuláčka tiež len kvôli mne takmer zomrela. Načo som sa vôbec narodila?"
Pohľadom som klesla k čiernej zemi.
A ja som ju obviňovala z toho, že ma nemilovala.
,,Vaše zákony môžu za nešťastie vašich ľudí!"
,,A čo vaše zákony, ktoré to všetko začali?! Ktoré začali moje nešťastie!" osopila som sa na neho.
,,Naše?"
,,Právo prvej noci!"
,,Hviezda!!! Tento zákon možno snáď nikto neuplatnil!"
,,Tvoj otec áno."
,,Nie! Môj otec bol spravodlivým človekom a moju matku a svoju druhú ženu miloval!"
,,Moja sestra otehotnela pri tom, keď ju tvoj otec..."
,,Tvoja sestra už žije s človekom, ktorý jej spravil to dieťa! Teraz už áno! Keď už tvoju matku zlynčovali. Tvojho brata pripravili o jeho vodcovsku stoličku. Teraz už neznamenáte medzi cigánmi nič. Teda aspoň oni. Teba zachránil tvoj otec a to, že si ešte stále mojou ženou."
,,Bože!" Vošla som si do vlasov. Prišlo mi nevoľno, preto som sa musela napiť vody. ,,Chcem ich všetkých vidieť!" Vybrala som papierovú vreckovku z kabelky a utrela slzy.
Prikývol hlavou a nasadol dopredu, za volant.
,,Počkaj ešte,"zvolala som na neho, chcela som, aby mi povedal, prečo šoféruje rodinné auto, avšak nemala som sa už silu vypytovať, lebo som sa bála odpovede.
***
Ešte v tú noc som sa dostala opäť do tábora, kde som vyrastala. Leon zaparkoval na kraji cesty a napomenul ma, aby som bola opatrná, pre vysoké topánky. ,,Nepotkni sa. Vidíš tie veľké kamene na zemi." Bola hustá tma a nesvietilo sa nikde, iba v dome v ktorom som vyrastala a ktorý je teraz obývaný inými ľudmi.
Zakradali sme sa pomaly a potichu. Ak by ma zbadali, kto vie, či by som tiež neskočila v nemocnici, tak ako aj moja rodina.
,,Poď." Ponukol mi dlaň
Nechcela som sa ho dotknúť. Preto som preložila ruky cez hruď a tak sa pohybovala. Avšak zlý úsudok to bol.
Topánky sa mi zaborili do blata a ja som sa zapotácala.
Leon ma zachránil pred pádom. Odhrnul mi vlasy z očí a pomohol sa narovnať.
Jeho mužská a živočíšna voňa prešla do mojich buniek, oživila spomienky na naše spoločné chvíle. Odvrátila som ale tvár a išla chmuravo ďalej. Nad čím sa mierne pousmial. Stále mal tú istú náturu, aj v tých najťažších a najhorších chvíľach veci zľahčoval a ľudí skúšal. Pes!
Zastali sme a on mi ukázal prstom na karavan, v ktorom žila moja Tuláčka.
,,Ideš sama?" opýtal sa ma.
Nevyšlo z mojich úst ani slovko, len ma nohy pomaly niesli a čakali ako uvidia osobu, ktora mi dala tak veľa.
,,Tuláčka," vzlykla som, keď som ju zbadala ležať na celkom úzučkej posteli.
,,Hviezda, moja Hviezda." Načiahla ku mne ruky.
,,Prečo si to urobila?! Matka!!! Pozri sa na seba! Ako ti to mohli urobiť!" Hodila som sa jej okolo krku, keď som zistila, že leží nehybne na posteli.
Slzy nám obom zmáčali oči. Plakali sme a vzájomne sa objímali.
,,Obetovala si sa," šepkala som jej do ucha.
,,Urobila by som to opäť a zas! Hviezda moja. Jediným prianím mojej sestry bolo, aby som ťa zachránila pred každým! Preto som ťa stoj, čo stoj chcela vydať za Koniara a tvoju sestru tiež, lebo títo ľudia z tvojho rodu, by nezniesli ani teba, ani ju!"
Pomohla som jej posadiť sa. A všimla si obviazanú ruku bielou šatkou. Pohladila ju po celej dĺžke. Mysliac na to, ako ju asi musela bolieť.
,,Potom som sa ale dozvedela, že si ťa vzal k sebe tvoj otec. Spočiatku som nechcela, ale teraz viem, že ťa títo dvaja muži ochránia pred všetkým."
Kým ona rozprávala, ja som len počúvala. Chcela som si zapamätať každú jedinú sekundu, lebo som vedela, že dlho nemôžem zostať. A keď mi Leon oznámil, že je čas, musela som vstať a odchádzať.
Zdržala som sa tam len malú chvíľku, a keď prišiel môj brat, odohnal ma preč. S plačom mi vravel, aby som na nich zabudla. Mal v rukách barly, tak skončil. Objímajúc mi šepkal, ako mi praje len všetko dobré.
Ten pohľad do jeho očí. Cítila som sa hrozne. A pýtala som sa prečo takýto svet existuje. Nespravodlivý. Iba kvôli predsudkom a rasizmu.
,,Milujem vás," šepkajúc na nich oboch som odchádzala von.
Leon ma hneď stiahol za ruku a ťahal preč.
,,Rýchlo!" Ale ja som nevládala, bola som na konci so silami, preto mi sám vyzul topánky a tak som bežala k autu bosá. Keď som nasadla do auta, zakvílila som: ,,Moji súrodenci? Pierko a Jahôdka?
,,Počul som, že sa o nich stará tvoja sestra aj s jej manželom."
Vydýchla som si na chvíľu. On medzitým naštartoval a plnou rýchlosťou zmizol spred tábora.
,,Zastav niekde, prosím. Je mi z toho všetkého zle. Musím sa nadýchnuť." Prosila som ho po desiatich minútach cesty, lebo som sa skoro zbláznila od smútku a fyzicky som na tom bola tiež zle. Zaparkoval na kraji cesty, asi pár kilometrov od vily môjho otca.
Vyšla som a ihneď som sa nahla celým telom, lebo úzkosť a strach mi spôsobil žalúdočnu nevoľnosť.
Vyšiel za mnou, podal mi fľašu s vodou a ja som si ovlažila tvár.
,,Odkiaľ to všetko vieš? Odkiaľ si to všetko vedel?"
Pokojne som sa ho spýtala, po chvíľkach zazerajúc do jeho čokoládových oči, mysliac na to, že som opäť na konci svojich síl kvôli ľuďom, ktorých milujem.
,,Chceš vedieť pravdu?" Postavil sa predo mňa. Zapozeral sa na mňa presne tak, ako keď vyzeral podľa môjho názoru, že vraví pravdu.
,,O jednu pochmúrnu pravdu viac, alebo menej. Záleží?! Aj tak budem trpieť."
,,Záleží," znežnel, ,,Hviezda, keď si odišla, nechala si po sebe všetko, najmä miesto..."
Prikročil bližšie, utrel mi slzu z oči.
,,Prestaň Leon, vidíš, čo zažívam...Zasmestnal si sa u môjho otca, aby si ho okradol!"
,,Možno."
Rozšírila som oči dokorán. On sa nikdy nezmení.
Zasmial sa: ,,Ale zatiaľ som mu neukradol nič!"
,,Ani to neurobíš! Ty si sa snáď zbláznil?! Vieš kto je zať môjho otca? Prokurátor!"
,,Ten vysoký biely gadzo?" Kývol hlavou so smiechom na tvári. ,,Stal sa ním ešte len pred ani nie pol rokom, nezmôže sa na nič!"
,,Hľadajú ťa ! Vie, že ťa volajú Levie srdce , iba tvoje práve meno potrebuje a už ťa obžaluje!"
,,Ak mu ho neprezradíš ty, nedozvie sa ho."
,,Chytili jedného od vás, nebojíš sa, že ťa prezradí!"
,,Nebojím sa, pokiaľ sa o mňa bojíš ty."
Dostal ma.
Ja som sa o neho naozaj bála.
Vošiel mi prstami do vlasov. Chcela som sa odtiahnuť a aj som sa snažila, avšak jeho ruka urobila svoje.
Nevedela som ani ako a už mi dýchal na ústa.
,,Hviezda," vyslovil šepotom a hneď na to ma mäkkúčko pobozkal. Prechádzal mi po perách svojimi perami a ja som zabudla na to, ako ma ponížil a na čo ma použil.
Teda skoro. Musela som sa trocha pred ním pozviechať.
Odsotila som ho máličko a vložila medzi nás moje lakte.
,,Tvoje ústa sú presne take isté, ako aj predtým, stále neskúsené!" Usmieval sa.
,,To si na veľkom omyle."
,,Psst!" Položil mi prst na dolnú peru. ,,Prestaň už! Život mi ťa postavil do cesty, ani som nedúfal, že ťa viac uvidím, tak prestaň! Prestaň!" Nahol sa nad mojim telom a ja som sa bosá zaprela o zem a on ma hladil rukami po chrbte a ústami po perách.
,,Musím už ísť!" Odtrhla som sa, pretierajúc si svoje pery, som nasadla do auta na zadné sedadlo a tak ma odviezol domov. Párkrát sa na mňa cez spätné zrkadlo zasmial a žmurkol okom a ja som sa zatvárila otrávene, ibaže srdcu som nedokázala rozkázať. Patrilo mu, odkedy som mu povedalo áno, pri tom obrade v karavane.
***
Ahojte, ako sa páčila dnešná časť? Sú zase spolu...🤭🥰 a hneď to Leon využil a padli ďalšie bozky. 😃