Príliš veľa informácií a noviniek mi smútok z duše nevymenil za šťastie. Všetci to boli pre mňa cudzí ľudia a aj keď milí a vrúcni, nezaplnilo to miesto po mojich blízkych. Po mojej rodine.
Áno, po rodine, ktorá ma nechala a odišla, zamkla dvere a vysvetlenie vzala so sebou.
Skúšala som ešte volať, ale nikto mi nedvíhal a nakoniec zaznelo - volané číslo je nedostupné, zavolajte prosím neskôr.
Je toto normalne? Pýtala som sa odrazu v zrkadle, do ktorého som sa dívala.
Je? Sklopila som zrak, lebo mi pohľad do svojich vlastných oči spôsoboval bolesť.
Život sa mi zmenil o stoosemdesiat stupňov.
Nie som dcérou Tuláčky vodcu Kovačov! Ale dcérou mojej tety a bielého gádža.
Mám v sebe aj iné korene, po Jacomovi Gabbanovi. Som rozpoltená, ani som o tom nevedela.
Moja minulosť je veľké klamstvo, o ktorom som sa nedozvedela z úst blízkych ľudí, ktorých milujem.
Záležalo im na mne niekedy?
Pocítila som opäť tie horúce kvapôčky, ako sa vyliali a prešli nadol po mojich dolných mihalniciach. Samé to chceli, lebo nevydržali to pálenie. Azda im bolo pritesno, alebo čo.
Bez vrátenia pohľadu do zrkadla, som si ich bruškami prstov nahnevane utrela.
Nikto z tých ľudí ma nemal naozaj rád, nikto.
Spomenula som si na všetkých, dokonca aj na toho človeka, za ktorého som sa úboho vydala.
Nikto. Každý ťa iba využil vo svoj sebecký prospech.
Ručník z vlasov sa mi povolil, preto som ho zložila a vzala hrebeň. Prečesala ich za pár minút a nakoniec odložila zubnú kefku nabok.
Ani som si neuvedomila, že priestor, kde som sa nachádzala, nazvali tvoja kúpeľňa a izba, do ktorej som kráčala, nazvali tvoja nová izba.
Moderne zariadená. Nič cigánskeho sa v nej nenašlo. Žiadne hrkálky, žiadne ligotajúce sa predmety, žiadne goralky, nič čo by štrngalo, nič také, na čo som bola celý život zvyknutá.
Minimalisticky a pohodlne tak bola zariadená.
Pod nohami hrubý mäkký koberec v neutrálnej béžovej farbe. Taká istá farba aj na stenách. Len s nejakými abstraktnými obrazmi ako ozdoba. Ďalej iba jedna veľká váza s umelými kvetmi v rohu izby. Zabudovaná biela skriňa s veľkým zrkadlom na posuvných dvierkach. A veľká biela posteľ s béžovým navlečkami, na ktorej nechýbali zahlavky v rôznych rozmeroch.
Úplne jednoduché a praktické. Len nie cigánske, nie také, na aké som bola zvyknutá.
Vrzgot zaznel z otvarajúcich sa dvier, preto som sa náhlivo pootočila a prestala obrezať si izbu, ktorá bola moja.
Naklonila som sa, keď malá postavička bezstarostne vošla.
,,Teta?" Potiahla ma za pyžamo, ktoré som dostala od svojej tety Lukrécie.
,,Áno, malinká." Čupla som si k nej a posunula vlásky poza ušká, lebo jej liezli do očí.
,,Môžem pri tebe spinkať? Tak ako som spala pri svojej mamke?"
Stále som netušila, čo sa stalo s Felicite - mojou sestrou, ale niečo mi hovorilo, že nič dobré.
,,Môžeš, ale musíš to oznámiť..."
,,Môjmu ockovi?"
Prikývla som hlavou: ,,Áno." Vzala som ju na ruky a vychádzala von zo svojej izby, keď som priamo narazila na jej otca.
,,Ja," zakoktala som sa, hľadiac mu do jeho modrých oči. Ciganskí chlapi takéto nemajú. Ani jeden z nich.
Podala som mu ju a on ju vzal k sebe.
Položila mu hlavičku na rameno a dívala sa na mňa z boku.
,,Prepáč, asi nie si zvyknutá na malé deti, čo? Vybehla z izby a..."
,,Prečo si to myslíš?" Usmiala som sa na malú, lebo ku mne aj tak naťahovala rúčky.
,,Mám súrodencov, ktoré som vychovala skoro ja sama. Volajú sa Jahodka a Pierko. Hoc majú po deväť rokov, predtým som ich sama prebaľovala." Ani neviem ako sa mi rozplietol jazyk.
,,Áno? Potom si ako tvoja sestra. Aj ona sa rada starala o malé deti."
,,Preto ste svoju dcéru mali tak skoro?" vyskočilo mi z úst a on sa pousmial.
,,Kde je teraz? Prečo nie je s vami?"
,,Tvoja sestra zomrela." Pohladil malej vlasky a pošepkal do uší. ,,Spinkaj moja malá Cataline."
Zomrela?
Odkráčal do svojej izby. Hneď naproti. Jeho vysoká a štíhla postava, oblečená do sivého obleku, sa stratila za masívnymi dverami.
Nevychladla som a ani nespamätala z predošlých vecí a zas ďalšia nová a opäť pochmúrna.
Všetci v domto dome boli veľmi úprimný a na nič sa nehrali. Až mi to pripadalo neuveriteľné, že sa to okolo mňa všetko deje.
Stojac v chodbe a dívajúc sa na zatvorené dvere sa mi doslova pootvorili ústa. Lenže v tej chvíľke ma na iné myšlienky priviedol môj otec.
Čaj v rukách Jacoma sa niesol pomaličky pred seba a jeho para ho verne nasledovala. Keď ma zbadal, zastal. A všimol si moje zazeranie.
,,Chceš sa porozprávať o tvoje sestre? Či je to dnes na teba priveľa?"
Myslela som si, že čaj bol pre neho, avšak nebol. Uvaril ho pre mňa.
,,Napiješ sa? Lipový čaj Margaret pila za každým, keď som ju stretol." Usmial sa na mňa.
,,Porozprávajte mi najprv o mojej matke, o ďalších veciach mi poviete neskôr," vyslovila som a vtedy Jacomo začal rozprávať. Sadli sme si do kresiel v malej predsieni na chodbe. A tam mi rozpovedal, ako sa spoznal s mojou matkou, ako sa spolu stretávali, ako sa s ňou oženil a aké šťastne chvíle spolu prežili za mesiac života, ktorý spolu pobudli. I keď tak krátko. Bola to láska jeho života.
Nepochybovala som, že Margaret miloval.
Potom sa oženil druhýkrat so ženou, ktorá otehotnela hneď po tom, čo sa rozišiel s mojou matkou.
Preto ja a moja sestra sme boli takým istým ročníkom.
Sestra zomrela, lebo bola chorá.
V tú noc mi ukázal aj jej fotku a naozaj sme sa podobali, len jedným nie a to očami. Mala ich po svojej matke a ja zas po ňom. Až keď som preskúmala jeho pohľad, privolila som, že ich mám po ňom. A očný obluk ten tiež.
Hneď na druhý deň sme spolu šli na DNA testy. A o pár dni prišli aj výsledky.
Akurát som sa obliekala do dlhej bielej sukne až po päty a opásala sa úzkym čiernym opaskom. Červený top mi zas ladil k červeným koženým topánkam.
Na všetky prsty som si navliekla zlaté prstene a do uší dala zlaté veľké okrúhle náušnice. Ona mi ich darovala. Jediná pamiatka na Tuláčku a zas ma zaplavil smútok. Avšak na dvere zaklopala Lukrécia. Nechala som ju preto vojsť.
Pred očami mi zamávala akýmsi listom a s veľkým úsmevom na tvári, mi povedala výsledok z testu.
,,Si Gabbana. Hovorila som to!" Tuho ma objala.
Rozpačito som vzala ten papier a zazrela na to potvrdenie.
Úsmev cez veľku bolesť, ktorú ona nevidela a ktorú pochopil iba Jacomo, lebo keď on došiel za mnou, slzami pokropil moju vlastnú pokožku.
,,Viem, že to pre teba bude veľmi ťažké, ale skús prijať pravdu, i keď je taká aká je a i keď spravila v tvojom živote ohromnú zmenu."
Prikývla som objímajúc ho. Potlačila nazbieraný smútok do úzadia. Neklamal mi. Tento človek je tou najuprímnejšou osobou v mojom živote.
Môj cigánsky otec mi bol dobrým otcom. Staral sa o mňa. Zbožňovala som ho.
Tento je však celkom iný. On je ten pravý a biologický. Gádžo je mojím otcom. Potvrdilo sa to.
Každý mi v ten večer gratuloval. Privítali ma oficiálne do rodiny pri spoločnej večeri.
Sediac okolo stola podávali jedlo prestreté ako pre pánov, načo som nebola zvyknutá. Milión vidličiek, príborov a lyžičiek, v ktorých som nevidela zmysel.
Mojej tety známa si ma prezrela a zasmiala nad tým, že ešte stále nosím typické cigánske oblečenie.
Odpovedala som jej jednoducho: ,,Mne sa páči. Vidím v ňom slobodu a živelnosť. Musím sa obliekať tak prakticky a minimalisticky, ako aj moja teta, či vy? Mám rada umenie a to sa odvíja nielen na mojom oblečení, ale hlavne na spôsobe života, ktorý vediem."
,,Umenie?"
,,Áno, umenie."
,,Čo máš konkrétne na mysli?"
,,Zbožňujem módu, tvorenie, obdivujem maľby a spievanie."
,,Všetko iba pasívne?"
,,Nie, tvorím odevy, ale dokážem zachytiť na plátne obraz, ktorý sa predo mňa dostane voľným okom. Ostatné umenie obdivujem pasívne, buď ako poslucháč..." zmĺkla som, spomenula som si na človeka, ktorý o mňa nestal, ani sa mi neozval, či žijem, dýcham, či som vôbec v poriadku. Ten človek, ktorý mi spieval pesničku, ňou ma opantal, avšak ľstivo. Robil to iba pre svoju sebazáchovu.
,,Cigáni to majú v krvi. Umenie vychádza z ich temperamentu a chuti žiť a objavovať," dodala som a prehltla sústo bravčovej panenky, so zeleným hráškom a zemiakovou kašou k tomu.
Táto pani sa mi páčila zo všetkých najmenej. Horenoska! Pravá nepríjemná gádžovka!
Kým som v mojej hlave budovala veľku bariéru, ona sa poza rameno otočila a otvorila ústa:
,,Maximo, prichádzaš neskoro."
,,Áno, mama, mal som veľa práce."
Jeho mama?! Kto by to na ňu povedal?!
Nadvihla som obočie nad tou nesympatickou ženou.
On si zatiaľ sadol na voľné miesto, zhodou náhod pri mne. Kuchárka mu ihneď prestrela tanier a položila skleničku k pravej ruke. Ihneď po nej siahol a napil sa tak z naliatej čistej vody.
Milo sa na mňa usmial a pozdravil mi. Venovala som mu úsmev, keď Lukrécia vyslovila, že prišli výsledky, opäť mi venoval milý pohla a prikývol, že nemal žiadne pochybnosti o tom, kto som.
Na konci večere som sa ho nepremyslene opýtala: ,,Čo si tým myslel?"
,,Si podobná svojej sestre."
,,Až tak veľmi?"
,,Určité črty máte spoločné," prezeral si ma svojimi modrými očami, ,,ale zas nie všetky. Napríklad, vyjadruješ sa úplne inak ako ona. Aj osobnosť a charakter je rozdielný."
,,To som zvedavá. Čo také?"
,,Ona bola krehká a ty..."
,,Ja nie som krehká?"
Zasmial sa, pričom sa poškrabkal po jemnom strnisku. Odpovedal mi upierajúc zrak na svoju skleničku vody:
,,Nie. Felicite by mojej matke nedokázala odpovedať tak, ako si to urobila ty."
,,Počul si ma?"
,,Áno. Akých maliarov obdivuješ?"
,,Perfekne meníš tému. Ale dobrá otázka. Všetkých..."
,,Jedného."
,,Picasso."
,,Speváka?."
,,Zbožňujem Pitinga."
,,Zaujimavé. A čo tvoja obľúbená pieseň?"
Sklopila som zrak, lebo som mala pred sebou čokoládovo sfarbené veľké okále, do ktorých som sa potajomky dívala, keď mi spieval pesničku Besame mucho, princessa.
Neodpovedala som mu na jeho otázku.
Nechcela som, bolo mi na ňu ťažko odpovedať...
***
Ahojte, ďalšia časť. Trochu som vás oboznámila s novými postavami príbehu :)
Ako sa vám napr. pozdáva Maximo? 😂😁❤️