Sny, duchovia minulosti
Dean sedel pri móle, hľadel na pokojnú hladinu jazera a chytal ryby. Vedľa neho sa v malej chladničke chladilo pivo a slnko pokojne svietilo. Nikde nebol ani náznak po nadprirodzenej bytosti. Bol to pokojný deň. Taký ako ešte nikdy nezažil a asi nikdy nezažije. Aspoň tu si ho užíva. Pokojný deň by chcel žiť každý deň. Nikde žiadna smrť. Len pokoj, on bez zadržiavaného hnevu a strachu a nejaká krásna žena po jeho boku. Tú ženu si vedel presne predstaviť. Vedel kto by to mal byť.
Zhlboka sa nadýchol. Čerstvý vzduch, ktorý nebol znečistený, necítil celé veky. Tento moment si chcel vychutnať naplno.
,,Na čo myslíš?" začul za sebou známi ženský hlas.
Usmial sa. Trochu otočil hlavu, aby videl na ženu, ktorá sa posadila vedľa neho a venovala mu jeden z najkrajších úsmevov na svete.
,,Na to, že dnešok už nemôže byť lepší!" usmial sa na ňu.
Sledoval jej krásnu tvár, ktorú vystavovala slnku, aby ju trochu opálilo. Túto ženu miloval.
,,Možno môže!" usmiala sa naňho Larra a v očiach jej zahoreli iskričky.
Tie iskričky niečo znamenali a Dean presne vedel čo.
,,Larra, ja ťa milujem!" povedal jej s úsmevom.
Larra sa naňho zvodne usmiala. Pozrela sa na pokojnú hladinu jazera. Chvíľu ju sledovala. Potom sa postavila. Oprášila si Deanovu olivovozelenú košeľu a podišla k Deanovi. Chytila jeho tvár do dlaní a prekáravo ho pobozkala. No do toho bozku vložila všetku lásku, ktorú ku lovcovi cítila. Dean sa do bozku usmial a pritiahol si Larru k sebe, aby mu sedela na kolenách. Bozk prehĺbil. Nikdy ho neomrzí bozkávať ju. Ona bola anjel, s ktorým chcel zostať do konca života. Larra sa od neho po chvíli odtiahla. Úsmev jej hral na perách. Dean bol trochu sklamaný, že prerušila činnosť, ktorá mohla aj pokračovať. Anjel sa usmial a sklonil sa k jeho uchu a zašepkal mu:
,,Nemeškaj!"
Dean sa usmial a jemne ju pobozkal. To si rozhodne nenechá ujsť.
Sledoval kým mu jeho anjel nezmizol v malej chatke pri móle a potom sa začal zberať aj on. Vytiahol udicu na mólo, odmotal z nej háčik aj s návnadou, ktorú položil späť medzi ostatné. Malú debničku s rybárskymi potrebovali zatvoril a udicu položil vedľa. Nebude vadiť ak to tu nechá. V okolí nikto nie je a pochyboval, že by mu niekto ukradol udicu. Keby mu niekto ukradne Larru, naštval by sa viac. Dopil svoje vychladené pivo a otočil sa. Vykročil po móle. Prešiel cez štrkovú cestičku až sa dostal do chatky. No, hneď sa mu tam niečo nezdalo. Vošiel do kuchyne kde chcel nechať chladničku. Tá kuchyňa by ho nebola až tak upútala. Veď bola obyčajná. Útulná, pokrytá drevom, panvice vyseli nad ostrovčekom vedľa linky. Lenže tu bol jeden rušivý detail. A lovec si bol istý, že o ňom určite nesníval.
,,Nehovor mi, že o tebe snívam!" povedal varovne.
Otočil sa na osobu, ktorá mu sen dosť kazila.
,,Pochybujem, že by si o mne sníval," odvetil mu Castiel vážne.
Dokonca mal na tvári aj dosť vážny výraz a to znamenalo, že sa niečo dialo. I keď ten výraz mal po väčšine času, čo lovili.
Dean zazrel na anjela. Neznášal keď mal v snoch nepozvané návštevy.
,,Ty rozhodne nie si ten typ ženy, ktorá by sa mi páčila!" odvetil Castielovi.
Lovec sa zasmial. Ale seraf nie. Anjel naňho zdvihol obočie. Jeho vážny výraz nabral na intenzite. Mal dôvod byť vážny. Po prvé, vidieť lovca ako sníva o jeho sestre ho trochu štvalo. Najmä, keď nevedel či ju chce len na jednu noc a či si vôbec pamätá to, že ju pobozkal alebo to myslí vážne a bol by s ňou ostal. Po druhé, od Michaela mal úlohu a nevedel si s ňou poradiť. On sám nevedel či je niekde tenebris. Ale Michael mu to povedal. A ešte ho ubezpečil, že nejde o Sofiu. Veď tá je predsa mŕtva. Seraf vôbec netušil či by to mal lovcom povedať alebo nie. Už ho začínalo hrýzť svedomie lebo zakaždým keď sa napojil na anjelské rádio, ostal chvíľu mimo a na ihlách či niečo nezapočuje od Michaela.
,,Cas, čo sa deje? Vieš, že neznášam, keď mi niekto vlezie do snov? Je to ako keby som nemal žiadne súkromie!" povedal mu lovec.
,,Do snu som ti vošiel iba raz. A mám na to dôvod," oponoval mu Castiel.
,,Aj teraz?" zdvihol obočie Dean.
,,Teraz mám dva!" odvetil mu Castiel.
,,Mám sa vôbec pýtať čo sú to za dôvody?"
,,No, tie by zaujímali aj mňa!" ozval sa spoza Deana dievčenský hlas.
Dean aj Castiel sa okamžite otočili za jeho zdrojom. Anjel ani lovec nemali poňatia ako sa tam dievča dostalo a či to je sen alebo niekto kto sa do snov dokáže dostať.
Obaja si neznáme dievča veľmi dobre prezreli, Castielovi do ruky padla ešte aj čepeľ.
,,Kto si?" spýtal sa jej vážne Dean a bol celkom rád, že sú v sne.
V jeho snoch sa vždy nájde niečo, čím by dokázal zneškodniť nezvaného hosťa.
Neznáme dievča sa chytilo za srdce. Čakala, že takto zareagujú. No... Predstava a realita sú vždy odlišné. Lovca si ani nevšímala. Ju skôr zaujímal jej otec. Vedela, že je anjelom. Ale predstavovala si ho ináč. Anjeli boli, aspoň podľa toho čo o nich počula, tvory, ktoré chceli všetko čomu nerozumeli, zničiť. Vlastne chceli zničiť všetko, čo sa neriadilo zákonmi ich stvoriteľa. To znamenalo, že jej mama mal byť mŕtva, ona by mala byť mŕtva a aj jej súrodenci.
,,Ty si tu nemal byť!" povedala po chvíli Proserpine, kedy sa stihli všetci traja navzájom prezrieť a zhodnotiť slabiny toho druhého.
,,Kto si?" spýtal sa jej Castiel.
Začínala mu dochádzať trpezlivosť. Tušila to. Lenže absolútne netušila ako ho mala dostať k mame. Pôvodne bol ich plán, dostať sa do hlavy anjelovi, jednoduchý. Museli improvizovať keď ho nikde nevedeli zachytiť. A teraz trčala v lovcovej hlave. Čo sa jej nepáčilo a mala malé nutkanie prehľadať lovcovi hlavu. I na zákaz svojej matky.
,,Proserpine. Rada ťa spoznávam!" usmiala sa naňho drzo démonka a mrkla.
Ukázala im svoje na modro žiariace oči, ktoré lovca ihneď splietli.
,,Ty si anjel?" nechápal.
S nechápavým pohľadom sa pozrel na serafa, ktorý mu dal zápornú odpoveď. Ak by ona bola anjelom, už by o tom vedel. A vedel by to. Anjeli sa medzi sebou poznajú. Nie. Ona anjelom nebola.
,,Teší ma! Rada by som vám povedala moju dlhú históriu deväťročného života ale musím si požičať anjela!" povedala aby nezdržiavala.
Nechcela vidieť Samaela keď sa dozvie, že jej matka bola za jej otcom. Už by si anjela asi podal. Či ho Sofia milovala alebo nie.
,,Čože to?" nechápal stále Dean a otočil sa na Castiela, ale to už Proserpine lúskla prstami a Deanov sen sa zmenil na nepoznanie.
Castiel ako keby dopadol do druhého snu, čo sa na ňom podpísalo tým, že sa skoro neudržal na nohách. Ale udržal sa, len čo mu z ruky vypadla čepeľ. Ihneď sa po ňu zohol. Bolo by od neho hlúpe ak by ju nechal ležať na zemi. Nepriateľ by ho vysmial, že ani nie je poriadnym súperom.
Až keď držal čepeľ v rukách, obzrel sa kam ho to démonka dostala. Poriadne okolo seba nič nevidel. Vo výhľade mu zavadzala hmla, ktorá sa všade rozprestierala. Len niekde videl nejaké vrcholky. Typoval, že to boli vrcholky výškových budóv, ináč si netrúfol nič typnúť. Ani netušil kto mohol snívať o hmle. Nebolo na nej nič pozitívne. Len všetko skrývala. Priateľa aj nepriateľa. Skryla aj všetko pekné a aj škaredé.
,,Kde to som?" spýtal sa ako keby mu mal dať niekto odpoveď.
Čo si nemyslel, že by mu niekto odpovedal. Ale odpoveď dostal. Len od iného zdroja ako čakal.
,,Môj sen. Snažím sa mať pokojnú myseľ," ozval sa ženský hlas, ktorý nepočul už strašne dlho a nemyslel si, že ho ešte niekedy bude počuť.
S tým hlasom sa mu v hlave vynorili všetky spomienky a výčitky, že ich nemohol zachrániť. Výčitky ho zasiahli ako spŕška tisícich šípov mierených priamo na jeho srdce. Srdce mu ihneď zovrela ľadová ruka a drvila ho. Ťažko sa mu dýchalo.
,,Sofia," vydýchol jej meno.
Sofii po chrbte prebehli zimomriavky. Svoje meno z jeho úst nepočula strašne dlho. Bolo to iné ako keď to povedali príšery, ktoré chránila.
,,Ahoj," usmiala sa naňho oslovená keď vyšla z hmly, ktorá ju zakrývala.
Jej úsmev bol trochu silený. Nevedela ako by sa mala teraz tváriť.
Z hmly už musela vyjsť. Chcela ho vidieť a hmla ju nemohla schovávať do nekonečna.
Castiel i Sofia si toho druhého dobre obzreli. Ani jeden z nich neveril, že to nie je len sen.
Sofia si Castiela prezrela a zhodnotila, že výzorovo sa vážne nezmenil. No nevedela ako sa zmenil vo vnútri. Či bol taký ako doteraz alebo bol iný.
Castiel si prezeral Sofiu veľmi dlho. Neveril vlastným očiam, že pred ním stála skutočne ona a jeho myseľ si z neho nerobila srandu. Musel sa až uštipnúť do ruky, aby vedel, že Sofia je skutočná. Šedé mačacie oči ho ubezpečovali, že je skutočná. Videl v nich strach, ktorý v nich videl vždy keď sa o niekoho bála alebo keď sa bála ona sama. Bol to rovnaký strach ako keď sa jej Azazel vyhrážal, že ho zabije.
,,Nesnívam o tebe! Veď si-" zasekol sa Castiel.
Proste nemohol uveriť, že toto nebol len krutý sen. Uštipnutie mu ako dôkaz proste nestačilo. Potreboval niečo reálne. Nejaký bod, ktorého by sa mohol chytiť.
,,Nie. Je to skutočnosť. Teda, ako mi to moja myseľ dovolí," povedala mu Sofia.
Snažila sa byť pokojná a hlavne chladná. To čo chce urobiť si to vyžaduje. No nedokázala to. Castiela aj po tých rokoch stále milovala. Ten cit v nej nezomrel. Len ťažko prekonávala nutkanie ho hneď neobjať.
,,Ale veď-" Castiel bol prerušený Sofiou.
,,Som zomrela? Áno. Je však krásne byť späť," odvetila mu s úsmevom.
Castiel k nej o krok podišiel. Od seba ich delilo len pár krokov. A on tú vzdialenosť o niečo skrátil. Sofiu však zachvátila menšia panika. Nevedela ako seraf zareaguje. Trochu sa bála jeho reakcie. Preto o krok cúvla.
,,Máš strach?" spýtal sa jej Castiel keď zaregistroval jej spätkovanie.
Vždy cúvla o toľko krokov o koľko sa on posunul k nej.
Sofia si vzdychla.
,,Tak trochu," šepla potichu a objala sa rukami.
Po tých slovách ju oblial studený pot, ktorý jej spôsoboval husiu kožu prenikajúcu až do špiku kostí.
,,Nemáš sa čoho báť. Ja by som ti nikdy neublížil," povedal jej Castiel a urobil k nej pár krokov.
Skôr ako stihla cúvnuť ju uväznil v objatí. Doteraz neveril, že je to skutočné. Ale v objatí sa mu nerozplynula. A to bolo znamením. Sofia naozaj žila. Vrátila sa. Síce nevedel ako, ale teraz mu to bolo v podstate jedno. Bol naozaj šťastný, že žena, ktorú miloval je späť. Že ju mohol vidieť, počuť, objať.
Sofiu na chvíľu zachvátila panika. Nikto ju neobjal už dlhú dobu. Teda... Keď bola v pekle, nikto ju neobjal. Teraz mala dcéru, ktorá sa každú chvíľu dožadovala jej pozornosti a objímala ju. Lenže tie objatia boli iné ako teraz. Tohto sa zľakla a okamžite sa zo serafovho objatia vymanila. Tep jej vystúpil na maximálne možné číslo, plytko dýchala. Šedými vystrašenými očami sa pozrela do tých jeho modrých, ktoré nechápali čo sa stalo.
Keď kráľovná pekla spracovala, čo sa práve stalo a zistila, že Castiel sa ju nesnažil zabiť, trochu sa uvoľnila a vydýchla zadržiavaný vzduch z pľúc. Neistým úsmevom sa usmiala na serafa, ktorý stále nechápal čo sa deje a podišla k nemu. Opatrne k nemu vystrela ruky a opäť ho objala.
,,Prepáč. Deväť rokov ma nikto neobjal. Už som zabudla ako sa v objatí cítim," ospravedlnila sa mu a objatie, v ktorom sa cítila tak bezpečne sa snažila vychutnať naplno.
Už ho možno nikdy nepocíti. Preto si ho chcela vryť do pamäte.
Castiel jej objatie opätoval a stále neveril, že to nie je len sen. Bolo to až príliš krásne aby to bola skutočnosť.
,,Chýbala si mi," povedal jej Castiel a objal ju trochu tuhšie.
Ak to nebola skutočnosť, bál sa, že ak Sofiu pustí, rozplynie sa mu v hmle a on zistí, že to bol len naozaj krásny sen, ktorý ho mučil tým, že Sofiu aj Nicka nemohol ochrániť. Čo si každý deň vyčítal.
Sofia zatvorila oči aby zabránila slzám, ktoré sa drali na povrch. Tiež jej strašne chýbal. Nechcela ho už viac pustiť.
Po chvíli sa od seba odtiahli. Castiel stále neveril vlastným očiam.
,,Ako je to možné?" spýtal sa viac na hlas ako plánoval.
,,To nie je podstatné," odvetila mu Sofia.
Nechcela mu rozprávať o tom ako ju Lucifer oživil a zmagoril. Že s ním má dcéru, ktorá bola tiež tenebrisom. To by bolo asi priveľa.
No Castiel postrehol, že ju to ťažilo. Pri jej návrate sa muselo niečo stať. A on by to aj chcel zistiť. Predsa, jemu môže povedať všetko. Nezoderie ju z kože.
,,Kedy si sa vrátila?" spýtal sa jej.
Sofia sklonila tvár k zemi. Nechcela mu hocirt čo stálo za jej návratom. Ešte by sa to skončilo katastrofou. Vedela si to predstaviť. Nechcela nikoho chrániť. Ani nechránila. Ale nechcela to ani rozoberať. Zakaždým keď si na to spomenula, hovorila si, že to mohlo skončiť aj ináč. Zase na druhú stranu, neľutuje, že má Avu. Bez nej by už asi nenašla zmysel života. Ani Pine a Elesa nepoznala pokiaľ neprišla do Lousiany. Len kvôli nim stáva. Svoje deti musí chrániť.
,,To nie je podstatné, Castiel," povedala mu a vzdychla si.
Vedela, že rozlúčiť sa s človekom, ktorého miluje bude to najťažšie. Preto to chcela urobiť ako prvé. Rozlúčiť sa s ostatnými bude možno jednoduchšie.
,,Sofia, mne to môžeš povedať. Ja som nadovšetko rád, že si opäť nažive!" povedal jej Castiel.
Podišiel k nej a chytil ju za ruky. Sofii sa kútiky úst zdvihli to malého úsmevu.
,,Aj ja som rada, že som opäť nažive," odvetila mu.
,,Kde si? Prečo sme sa nestretli osobne? Dúfam, že nemáš nejaké problémy," povedal jej Castiel a v hlase mu postrehla starosť.
No na jeho otázky pokrútila záporne hlavou. Nemala nijaké problémy. Pokiaľ nepočítala pár vlastných, o ktoré sa v najbližšom čase postará.
Ale na jednu otázku mu musela odpovedať. Vzdychla si. Tá otázka prišla trochu skoro.
,,Ty si ten problém Cas. Preto sme tu a nestretli sme sa osobne," odvetila mu Sofia.
Castiel na ňu nechápavo zdvihol obočie. Ako mohol byť problémom?
,,Je to kvôli tomu čo je o tenebrisoch známe?" nechápal.
,,Nie. Nie je to o tom," pokrútila záporne hlavou.
Opatrne si vytrhla ruky z tých jeho a odstúpila o pár krokov. Do očí sa jej drali slzy. Chcela ich zastaviť. No nedali sa. Pár slaných, horkých sĺz plných výčitiek jej stieklo po bielych lícach a nečujne dopadli na zem. Na tele jej nabehla husia koža. Objala sa rukami aby zimu výčitiek zo seba striasla.
Seraf nechápal čo chce povedať. Trochu naklonil hlavu na bok, tak ako to robievala vždy keď niečomu nerozumel a čakal na vysvetlenie.
,,Prišla som sa rozlúčiť!" vysypala so seba rýchlo Sofia.
Bolo to ťažké. Nechcela sa lúčiť. Už nikdy. Vedela však, že musí. Sklené črepiny jej srdca sa v tom momente rozpadli na prach. Už sa to asi nikdy nezahojí.
Castiel sa zatváril ešte nechápavejšie ako doteraz.
,,O čom to hovoríš?" nechápal, ,,Prečo sa chceš lúčiť, keď sme sa ešte len teraz stretli? Po tak dlhej dobe?"
,,Cas, prosím. Časy sa zmenili. Okolnosti sa zmenili. Ja som sa zmenila. Ak chcem aby sme boli obaja šťastní, musím ťa nechať ísť. A ty by si mal urobiť to isté. Prosím, nerob to ešte ťažším ako to je!" povedala mu.
Nechcela aby si o nej myslel niečo zlé. Žeby ho nechávala kvôli Nickovi alebo jej zmarenému životu.
,,Nie je to kvôli Nickovi. A ani kvôli mne," dodala rýchlo, keď videla, že chcel anjel niečo povedať, ,,Svoj sľub, že mňa i Nicka ochrániš, si splnil vtedy v tej lekárni. Nenechal si ma zomrieť. Ochránil si moje dieťa. Tým sa to pre teba skončilo. A teraz sa všetko zmenilo. Obaja sme sa zmenili. Ty musíš loviť so Samom a Deanom. Ja... Už loviť nechcem. Našla som iný zmysel môjho života. A ten je pre mňa dôležitý. Bohužiaľ, nezapadáš doňho ani ty, ani Sam s Deanom, či náš lovecký život."
Castiel nebol schopný slova. Žena, ktorú miloval, sa s ním lúčila? Nechápal čo sa stalo. Iný zmysel života? Ten mohla žiť aj s nimi. V bunkri. Vonku to bolo pre ňu stále nebezpečné. Ak by sa vrátila aspoň do bunkru. Nechal by ju na pokoji. Ani by sa jej na oči neukazoval ak by to bolo potrebné. Nechcel o ňu prísť. Zase. Chcel jej byť aspoň na blízku. Chcel cítiť jej blízkosť. Aspoň to, keď s ním už nechcela mať nič spoločné.
,,Čo sa stalo, Sofia?" nechápal a toto bolo to prvé na čo sa zmohol.
Jeho hlava ešte úplne všetko nespracovala. Nebol schopný sa ani hnevať a ani kričať. Mohol byť len nemý a nechápavý.
,,Deväť rokov, Castiel. Moje city sa nezmenili, len ja. A viem, že ak chcem aby sme boli šťastní, musíme sa rozlúčiť," povedala mu.
Podišla k nemu, jej perami sa prehnal malý úsmev a chytila ho za ruky.
,,Nikdy ťa neprestanem milovať. No musíme sa rozlúčiť," povedala mu.
,,Nemuseli by sme sa," namietol Castiel.
Mohol by byť s ňou. Dean a Sam majú aj Gabriela. Larru a Faith. Lovkyne by mohli prísť z Paríža. A on by mohol zostať so Sofiou.
,,Ja loviť nechcem. A ty nesmieš Deana a Sama opustiť," vyvrátila mu argument Sofia.
Vedela, že na to hneď myslel. No to nemohol urobiť. Boli to jeho bratia. Ich nemohol opustiť. Ani kvôli nej.
,,To znamená, že ťa už nikdy neuvidím?" spýtal sa jej Castiel bez nádeje.
Nechcel jej v tom brániť ak sa takto rozhodla. No nechcel sa vzdať bez boja. Ak by sa vzdal, vyznelo by to tak, že ju nemiloval.
,,Možno. Vždy si nájdeš nejaký spôsob," mykla ramenami Sofia.
A bola to pravda. Seraf vždy našiel nejaký spôsob, ktorým ju našiel i cez sigílie. Ako keby im bolo vždy súdené sa nájsť.
,,Takže je toto nakoniec iba sen," vzdychol si Castiel.
Srdce mu zovrela ľadová ruka a hlavu mnoho výčitiek. Jeho myseľ s ním hrala hru, ktorú nikdy nemohol vyhrať.
,,Možno. Ale pre mňa nie. Dávam ti dovidenia ale nie zbohom. Možno na seba v budúcnosti narazíme. Dúfam však, že to nebude bolestivé ako teraz," odvetila mu Sofia.
,,Dúfam, že ťa niekedy nájdem a ty zmeníš svoj názor. Chýbaš nám všetkým, Sofia," povedal jej Castiel a ona cítila ako mu týmto zlomila srdce, ,,Chýbaš mne."
Nebol k nej odporný ani ľadový. Len mal zlomené srdce, ktoré už žiadna iná láska ženy nikdy nevylieči.
,,Je mi to ľúto, Castiel. Za iných okolností by som bez váhania šla s tebou až na kraj sveta. Teraz to však nie je možné. Naše cesty sa rozchádzajú," povedala mu takmer so slzami v očiach.
Zdvihla opatrne svoje roztrasené ruky a chytila mu tvár do dlaní. Chcela si jeho tvár vryť ešte do pamäte. Skôr ako bude nútená zabudnúť. Pozrela sa do jeho modrých očí, ktoré boli modrejšie ako hocijaké more a v ktorých sa vždy topila. Jej srdce už zlomené bolo ale stále bolelo. Kúsok citu sa snažil jej srdce pozliepať a nejaká jej časť chcela, aby toto nerobila. No ona sa už rozhodla.
Naklonila tvár k nemu a pobozkala ho. Jemne no so všetkým citom, ktorý ku Castielovi cítila a ktorý si chcela uchovať ako krásnu spomienku. Ešte posledný krát chcela cítiť jeho pery.
Castiel jej bozk opätoval a objal ju okolo pása. Nechcel aby mu už zase zmizla zo života. To už by asi neprežil.
Bozk prehĺbil. Jej sladké pery necítil už dlho. A nechcel aby to skončilo.
Sofia sa od neho odtiahla, no čelom sa oprela o to jeho. Zatvorila oči, aby zadržala slzy. No pár si našlo cestu a skotúľalo sa jej po lícach.
,,Zbohom, Castiel!" povedala trasúcim sa hlasom potichu Sofia a vyparila sa.
Vedela, že ak by odišla do hmly, obzrela by sa. A jej city by ju premohli. Ostala by s ním. A to nemohla ak sa chcela pohnúť ďalej.
,,Sofia!" zakričal za ňou Castiel.
No bolo už neskoro. I keď to počula, odmietala sa vrátiť.
Castielovo srdce sa rozpadlo na prach. Už nikdy ju neuvidí. To bolo horšie ako tisíc apokalypsí.
A ďalšia kapitola 🥳🥳🥳
Hádam sa bude páčiť 😘❤️😘
Ďakujem za komentáre a hviezdičky 💖💖💖💖
A aby nebol niekto zmätený, tak toto je sen. Preto je to napísané kurzívou.