P Ä Ť D E S I A T A
S I E D M A
K A P I T O L A
Večer nových zistení alebo River Edmonds je späť
ARICIA
„River?" vyjachtala som zo seba s prekvapením vo výraze a ústa mi klesli až k podlahe. Behala som po tvári plnej pieh a neverila som vlastným očiam. River je späť! „Panebože!" zapišťala som a bola by som ho objala, nebyť mojej nedôstojnej róby. Tristanovu košeľu som sa snažila stiahnuť si až ku koncu stehien; práve ona bola jediným kúskom oblečenia na mojom tele.
Neočakávala som nočnú spoločnosť.
Neočakávala som stretnutie s Riverom.
„Čo tu robíš?" opýtala som sa ho prekvapenie - prekvapenie to bolo pozitívneho charakteru. River si ma premeral, od Tristanových papúč až po moju tvár, potom sa uškrnul; jeho oči sa smiali s perami.
„Prišiel som pogratulovať novej kráľovnej." Zamrzla som pri jeho slovách, no ruky sa mi stále snažili dopomôcť v sťahovaní Tristanovej košele. So zamračením som prvýkrát otvorene spracovala, že som teraz kráľovnou.
Och, zlatý Zeus!
„Neviem či si to zaslúžim..."
„Moju gratuláciu či byť kráľovnou?"
„Byť kráľovnou... myslím."
A možno ani jeho gratuláciu.
Riverove filozofické otázky zo mňa zakaždým robili idiota. Nikdy som nedokázala odpovedať v dostatočnej rýchlosti. Presne pre moju neschopnosť som zmenila tému. „Josselyn bude nadšená, keď ťa uvidí!"
Obišla som ho a zamierila do svojej novej komnaty. River ma nasledoval.
„Josselyn?" hovoril zamračene pri spomienke na sestru. „Ty a Josselyn ste priateľky?"
Prikývla som so spokojným úškľabkom. Vyvolávala som chaos v Riverovej mysli a vcelku sa mi to pozdávalo.
„Si si istá, že hovoríme o tej istej osobe?" pýtal sa ešte a ja som sa väčšmi rozosmiala.
„Je to na neuverenie, no som si istá."
Viac River nepovedal. Jeho mlčanlivosť som pripísala šokovaniu z nových zistení - napríklad o rýchlej zmene môjho kráľovského šatníka. Aj kvôli môjmu odevu som Rivera čo najrýchlejšie zahnala do komnaty. Posledné, čo som potrebovala bolo, aby ma takto neodetú uvidel ešte ktosi iný.
Zatvorila som za nami dvere, čo mi trvalo hodnú chvíľu, keďže sú nadpozemsky ťažké. Ich buchot sa ozýval celou chodbou, klamala by som, ak by som tvrdila, že som sa škrípajúcej ozveny nenaľakala. Porozhliadla som sa po svojej izbe a v priebehu sekundy som si uvedomila, že sviečky nie sú uhasené. V tej istej chvíli sa z kúpeľne vynorila Josselyn s rukami prekríženými na hrudi.
„No konečne!" skríkla vyčítavým tónom a zahľadela sa mi do očí - hľadela mi až do duše a všetko vyčítala pri jedinom pohľade. Sklopila som zrak a moje líca nadobudli horúci charakter. „Kde si..." odmlčala sa a pozrela sa na osobu stojacu vedľa mňa. Dvakrát zaklipkala očami, akoby zbadala ducha, potom zapišťala: „River?"
„Ahoj, sestrička," pozdravil sa jej River s úškrnom a štyrmi dlhými krokmi k nej podišiel. Josselyn - ktorá poväčšine času neprejavovala iný pocit ako unudenie - ostala celkom vykoľajená. „Nie si rada, že ma vidíš?"
Josselyn stále len zmätene žmurkala. Nakoniec si nahlas povzdychla a náhlila sa brata objať, neprestávala ale s prezeraním si môjho nočného úboru. Preglgla som, stále červená v tvári. Keď si River okolo Josselyn obtočil ruky, zhíkla som novým zistením. Nových zistení bolo toho večera primnoho.
Pozrela som do Riverových očí, potom na jeho ľavý prstenník, do očí, na prstenník...
„River Edmonds," vykríkla som so šokom prirovnateľným k tomu Josselynmu. „Ty si ženatý?"
Nemusel ani odpovedať, zlatá obrúčka na jeho ruke hovorila za všetko. Josselyn sa od Rivera odtiahla a tiež sa mu pozrela na prst.
„Tak trochu," potvrdil skromne a zahanbene sa usmial.
„Ty si...?" Josselyn sa pokúsila o úsmev, no keď sa jej nevydaril, odkašlala si, sklonila hlavu a vypochodovala z miestnosti. Snažila som sa ju zastaviť, no môj hlas nespolupracoval, preto som zo seba nevydala ani hlásky. Namiesto toho som len otvárala a zatvárala ústa. Vztýčila som ukazovák, no následne ho spustila späť k telu. Josselyn ma obišla a zmizla, zanechávajúc za sebou len otvorené dvere.
„Prepáč, River, ja... musím..." koktala som, ukazujúc pritom na dvere za mojím chrbtom. River - rovnako zmätený; zmätenia bolo tej noci taktiež požehnane - prikývol.
„Iste."
„Hneď sa vrátim," ubezpečila som ho a silnou gestikuláciou mu naznačila, aby sa ani nepohol. „Nikam nechoď."
Vybehla som z miestnosti. Hľadela som do nočnej tmy a nedokázala som sa zorientovať. Josselyn mohla byť kdekoľvek. A presne tam aj bola. A nebolo ťažké ju tam nasledovať, stačilo ísť po zmáčanej podlahe.
Začula som vzlyk. Jej tiché stony sa niesli chodbou, boli ozvenou, ktorá zvierala moje srdce v žalostnej agónii.
Josselyn plakala. Nikdy som si nemyslela, že ju začujem plakať. Ja som bola tá, čo plakala. A Josselyn zase tá, ktorá sa môjmu nešťastiu snažila zabrániť.
Och, nie.
Aj plaču bolo toho večera nadmieru veľa.
„Josselyn?" pomalými krokmi som sa k nej približovala. Nevidela som ju, no plač bol intenzívnejší každou sekundou. Žmurkala som, snažiac sa urýchliť zvykanie si na tmu. Môj zrak bol natoľko rozmazaný, až som narazila do stolíka a skoro prevrhla vázu po matke kráľovnej Megary - jednoznačne by som si u nej neprilepšila, ak by som rozbila jej obľúbený predmet.
Josselyn sa zašila v tmavom chodbovom kúte na pohovke, ktorú človek nevyužil ako bol rok dlhý. Bola na nepraktickom mieste, neosvetľovalo ju slnku, pôsobila pochmúrne, bez života, akoby ani nebola súčasťou paláca - ideálna lokácia na plakanie.
S dvoma ďalšími povzdychmi si Josselyn z líc utrela slzy a nahodila svoj zvyčajný unudený pohľad. Jej vlasy žiarili i v prítmí, oči sa jej leskli, no snažila sa to potláčať žmurkaním.
Posadila som sa vedľa nej a zobrala si jej dlaň do svojej.
„Všetko v poriadku?" opýtala som sa. Josselyn sa pokúsila o úsmev a prikývla.
„Áno."
„Si si istá?" trvala som na svojom. „Myslela som, že budeš rada, že sa River vrátil."
„Veď aj som," súhlasne prikývla, až sa jej čelo posypalo vráskami a opätovne sa rozplakala. „Ja len, že..."
Odmlčala sa. Ani by vetu nebola dopovedala, ak by som sa jej neopýtala. Nechala by si ju naveky len v svojej hlave. A presne preto som na ňu zatlačila. „Že?"
Josselyn ku mne zodvihla pohľad. Krátko si ma premerala, potom odvetila: „Ako je možné, že sa môj brat, môj hlúpy brat, ktorý sa nikdy nechcel usadiť, ožení skôr ako ja? Ja som mala byť prvá, Aricia. Ja som sa mala vydať. Všetko je zle... všetko je naopak."
Zamyslene som si povzdychla, premietajúc si slová Josselyn dookola.
Ako je možné... Ja som mala byť prvá.... Všetko je naopak.
Všetko je naopak.
Keď si moje oči nakoniec privykli na tmu, s nešťastným uvedomením som sa Josselyn zahľadela do očí.
„Myslím, že teraz je to moja práca."
Josselyn sa zamračila. „O čom to hovoríš?"
„Nuž, si predsa moja dvorná dáma. Je na mne nájsť ti ženícha."
„Och." Josselyn spozornela, prestala plakať. Upravila si rozcuchané vlasy a spokojne sa vyrovnala. „Mám podmienky."
„Podmienky? Josselyn, ani neviem, kde začať hľadať," zasmiala som sa s vedomím, že chlapi nerastú na stromoch a dokonalého muža Josselyn Edmondsovej nebude ľahké nájsť. No i tak som jej dovolila rozprávať.
„Musí byť odo mňa vyšší," začala vymenúvať, nechávajúc ma napospas vlastným problémom. „Chcem, aby mal blonďavé vlasy, pretože to je jediná farba, ktorá neprebije ryšavú. A moje deti musia mať moju farbu vlasov."
„Isteže," hovorila som rovnako vážnym tónom, no v kútiku duše som sa smiala. Jej podmienky mi prišli tak... nepodstatné. Nepodstatné pre mňa, nie pre Josselyn.
Každého priority sú iné, preto sľubujem, že od tohto momentu ľudí nebudem súdiť. Aspoň nie tých, ktorých mám rada...
„... i keď nad tými vlasmi sa asi dá prižmúriť oko," dodala nakoniec a prehodila si pravú nohu cez ľavú. „Radšej budem mať bohatého a lojálneho bruneta, ako hlúpeho a chudobného blonďáka. A tiež musí mať nejaké postavenie v kráľovskom dvore."
„To dokážem zariadiť."
„Musí byť rodinne založený, no len do istej miery. Osemnásť detí mu rodiť nebudem."
V tichosti som sa chichútala a počúvala som Josselynine podmienky. Skutočne som neľutovala, že som si ju zvolila za dvornú dámu - toľkoto zábavy by som nezažila len tak s hocikým.
„Spomínala som už, že chcem, aby bol bohatý?"
„Myslím, že áno. No i keby nie, to beriem ako samozrejmosť."
„Dobre, dobre. Chcem dom. Vlastný dom. Taký malý palác."
„Čosi ako dom Florence Annisovej?" ožila som napokon a s iskričkami nádeje v očiach som sa otočila k Josselyn. Tá sa zamračila a pokrútila hlavou.
„Uf, len to nie. Radšej čosi väčšie. Menej zelené. A bližšie k Upper Blodbury."
A tak sa naše názory opäť rozišli, no... nesúdim.
Nie.
Naozaj.
Dobre, možno trošičku.
„To je všetko?" opýtala som sa, ihneď zabúdajúc na polovicu vecí na zozname dokonalého muža Josselyn Edmondsovej - bola som si viac ako istá, že dokonalosť v jej podaní neexistuje a že perfektného manžela by som jej nenašla, ani keby prehľadám celučičký svet.
No pokúsiť sa môžem. A aj sa pokúsim.
„Áno, asi áno." Josselyn prikývla s úsmevom. Jej náhla zmena nálady z nadšenej na smutnú, a potom opäť na šťastnú bola za nami. Bol teda čas odchodu.
Postavila som sa z nepraktickej a nepoužívanej sedačky, a chodidlami som opätovne vkĺzla do Tristanových papúč. Pomaličky som si dupotala späť do izby, no na polceste ma zastavila ozvena slov Josselyn.
„Aricia, teraz je môj čas na otázky," zaštebotala a tiež vstala na nohy. Dobehla ma a potiahla za golier Tristanovej košele. „Kde si bola doteraz? A prečo máš na sebe košeľu s vyšitými iniciálkami T.F.B.?"
• • •
Krásny večer! Snáď sa vám dnešná kapitola páčila, i keď VIEM, že nemáte rady Rivera 😂 chudák, neviem čím si to zaslúžil.
Ďalšia kapitola už bude z pohľadu Tristana a pribudne nám aj nová postava - Adam Clifford 💖
Pekný zvyšok dňa!
P E E T K A