Player

Kapitola 8 - Lilly

Ľudia ako on ma neskutočne iritovali. Mysleli si, že sú neviem čo a môžu si dovoľovať, no on bol na omyle. Voči takým som ja už bola odolná, nenechala som si skákať po hlave.

„Ako to s Mathewom vyzerá?" zastavil ma primár cestou do mojej ordinácie.

„Ak ho nezabijem ja, tak zranenia určite nie." Zazrela som pobavene očkom na Aarona. „Je na tom podľa ma fajn. Teda na to, akú nehodu prežil. Nemyslím si, že nastanú nejaké komplikácie, ale sledujeme ho pozorne." Pousmiala som sa.

„Len mu nič neurob, prosím ťa." Zasmial sa. „Čo by si povedala na to, keby sme po práci niekam skočili. Napríklad na neskorí obed?"

„Jasné, môžeme." Usmiala som sa. Aaron bol presne ten typ chlapa, po ktorom išla každá žena. Bol pekný, vyšportovaný a doktor... dokonalá kombinácia.

Súhlasila som aj preto, že sme kedysi spolu niečo už riešili. Bol odo mňa starší len o tri roky a chodil na rovnakú základnú a strednú školu ako ja.

„Tak sa po práci stretneme pri mojom aute?"

„Môže byť." Usmiala som sa. „Končím o tretej."

Vošla som do svojej ordinácie a sadla som si na stoličku. Pri fakte, že ma čaká ešte minimálne 5 hodín práce sa mi chcelo plakať. Zo šuflíka som si vybrala drobné a opäť som vyšla na chodbu. Prešla som k najbližšiemu automatu a vhodila doň mince. Navolila som si kávu a už som len čakala.

„Ahoj." Ozvala sa spoza mňa vrchná sestra, Grace.

„Zdravím." Unavene som sa na ňu usmiala. Bola to pani, ktorá mala už len pár rokov do dôchodku. Zo všetkých sestier bola najstaršia, no každý ju chválil.

„Veľa kávy škodí, nezaspíš večer." Zasmiala sa.

„Dnes je to len moja tretia." Uvedomovala som si, že na kofeíne som už prakticky závislá, ale zatiaľ mi to neprekážalo. Pomáhal mi fungovať, takže som sa nesťažovala.

„Dostalo sa mi do uší, že si sa stala ošetrujúcou doktorkou pána Cartera. Ako to zvládaš?"

„Bola som dnes za ním prvýkrát a už ma dokázal nahnevať, takže asi nie veľmi dobre." Pousmiala som sa. „Nejako to už ale dobojujem."

„Si jedna z najlepších doktorov na tejto nemocnici. Keby ti neverili, nezvolili by teba." Podporila ma. „Len si nenechaj skákať po hlave a ukáž mu kto tu je pánom." S úsmevom do mňa jemne drgla, obišla ma a odišla za doktorkou, ktorá okolo nás prechádzala.

Vsala som si z automatu kávu, zvyšné drobné a opäť som sa vrátila do ordinácie. Nechcela som z nej vychádzať pokiaľ to nebolo naozaj nutné.

Preto som len ticho sedela pri stole a hrala sa s prsteňom, ktorý zdobil môj prostredník na pravej ruke. Dostala som ho od babky zhruba pred piatimi rokmi. Odvtedy zdobí môj prst.

Na stole som mala rozložené rodinné fotky a tak som vzala tú, na ktorej som bola aj s bratom. On bol dôvod prečo som nenávidela preteky, motorky a všetko okolo toho.

Jemne som prešla po jeho tvári spomínajúc na všetky pekné zážitky, ktoré sme spolu zažili.