Player

Kapitola 10 - Lilly

Boli sme uprostred pokojného a prijemného obeda, keď mi začal zvoniť telefón. Najprv som to chcela len zrušiť, no fakt, že volali z nemocnice ma donútil to zodvihnúť.

Ako doktora sa vždy teším, keď mi oznámia pozitívne zmeny zdravotného stavu. No tie negatívne sa vnímajú horšie. Možno to je aj tým, že teraz je mojim číslom jedna medzi pacientmi, nafúkaný motorkár, ktorý je viac arogantný a drzý ako milý a prijemný.

„Musím ísť do nemocnice." Oboznámila som Aarona. „Zmena zdravotného stavu toho pretekára."

„Hodím ťa tam?" ponúkol sa mi, čo som v tejto chvíli uvítala.

„Ak by si bol tak zlatý." Usmiala som sa. „Mrzí ma, že náš obed skončil tak skoro, ale bohužiaľ..."

Aaron za nás zaplatil a ja som zatiaľ vyšla von. Keď prišiel aj on, odomkol auto, do ruky mi strčil kľúče od neho a nasadol na miesto spolujazdca. Pokojne som teda nasadla na miesto šoféra a naštartovala som.

„Prečo?" nechápala som.

„Pretože viem, že za volantom sa upokojíš najviac. A nechcem aby si do nemocnice prišla rozrušená, potrebuješ chladnú hlavu." Jemne ma pohladkal po stehne.

Vyrazili sme z parkoviska a ja som sa hneď zaradila do rušnej obedňajšej premávky. Kolóny sa tvorili, čo bol pre mňa momentálne celkom problém, preto som radšej zvolila cestu kadejakými uličkami. Za iných okolnosti by mi takáto cesta trvala aj o hodinu dlhšie, no dnes nie. Dnes to bola tá najrýchlejšia možnosť.

Zastavila som priamo pred vchodom a pozrela sa na Aarona.

„Ďakujem ti, pomohlo mi to." Uznala som s úsmevom na perách.

Obaja sme vystúpili z auta, rozlúčili sa a ja som už len zaregistrovala ako Aaron nasadá na miesto šoféra a odchádza.

Ja som vbehla do nemocnice. Neriešila som svoje šaty. Proste som sa rozbehla do izby Mathewa. Zadychčane som tam vtrhla a pohľad na vysmiatého chlapa ma dosť nahneval.

„Priznám sa, nečakal som, že dostať vás sem bude tak jednoduché." Zasmial sa pobavene a telefón, ktorý doteraz držal v rukách položil na stôl.

„Čo má toto znamenať?" nechápala som.

„Máte celkom naivných kolegov." Pobavene pokrútil hlavou. „No ale prečo som vás volal. Môj manažér mi vybavil domácu liečbu."

„Prosím? A to nemohlo počkať do rána? Uvedomujete si, že aj ja mám svoj život, ktorý sa netočí len okolo nemocnice a vás?" zavrčala som podráždene.

„Tak pardon slečna Osobný život. Ja som len považoval za vhodné vám oznámiť, že v piatok idem domov." Usmial sa

„Idete v piatok? Však dnes je len nedeľa. To vážne nemohlo počkať aspoň do zajtra?" Zazrela som. „Ale dobre. Robte si čo chcete. Ak vám to vybavili, ja nemám dôvod namietať." Usmiala som sa.

Aspoň sa ho zbavím. Už som bola na odchode, keď ma zastavili jeho slová. Slová, ktoré ma vôbec nepotešili.

„A vás si beriem ako moju ošetrujúcu lekárku." Ten výsmech v jeho hlase. Bože, čo som komu urobila?

„Prosím? A to máte odkiaľ? Ja mám prácu tu v nemocnici." Zasmiala som sa.

No istý pocit neistoty vo mne ostal. Bolo by možné, aby ma „presunuli" k nemu domov? Mohli by mi to urobiť?

„Môj manažér to vybavil. Berte to ako hotovú vec." Usmial sa. „Pokojne si to choďte overiť ak mi neveríte. No hovorím vám len pravdu."

Nafučane som odišla z jeho izby. Nechcela som to nechať len tak. Určite si vymýšľal! Preto som ako neriadená strela trhla do kancelárie riaditeľa a zvalila sa na pohodlný gauč. Ako doma....

„Dostala sa ku mne veľmi zaujímavá informácia." Začala som.

„Áno je to pravda. Od piatka ste pridelená k pánovi Carterovi domov." Povzdychol si riaditeľ.

„Mám pocit, že jemu prejde všetko. Ako je to možné? Moje miesto je tu, v nemocnici." Zúrila som. „To naozaj stačí, aby vytiahol balík peňazí a urobíte to, čo si žiada?" Preháňala som to? Áno.

„Upokojte sa slečna Davis. Vôbec žiadne peniaze v tom neboli." Vážne na mňa pozrel.

„Samozrejme." Vysmiala som ho. „Iného pacienta by ste s niečím takýmto poslali do riti, prečo nie aj jeho? Je to obyčajný človek ako každý."

„Pretože Mathew Carter je známa osobnosť. Nemôžeme si dovoliť zlú reputáciu len kvôli jeho požiadavkám." Zazrel na mňa.

Nahnevane som sa postavila a odišla. Jedna veľká nočná mora, z ktorej by som sa najradšej už zobudila.

Na znak môjho hnevu som poriadne tresla dverami a pobrala sa preč. Zastavila som sa až v malej miestnosti, kam sme s kolegyňami chodili oddychovať.

„Čo ťa tak nahnevalo? Ten treskot dverí bolo počuť až sem." Zasmiala sa Monica.

„Baby, od piatku ste tu samé. Ja sa idem starať o toho nafúkaného pretekára k nemu domov." Povzdychla som si. „Prečo ja mám toľko šťastia? Vážne, do čerta."

„Pozri, ber to pozitívne. Si single, on tiež... možno sa nám vrátiš zadaná." Podpichovali ma.

„Alebo skončíš v base za vraždu." Dodala Clare, ktorá ma poznala najlepšie.

„Prestaňte. Desia ma obe možnosti." Zasmiala som sa.

„Kočka, naozaj z toho vyšťav čo najviac v tvoj prospech. Pozri je to sexy a úspešný pretekár, ktorý ti môže ukázať nový a lepší život. Len musíš odhodiť tú tvoju tvrdú masku, ktorú každý deň nosíš." Radila mi Monica.