Player

Kapitola 5 - Lilly

„Ahoj, ako je na tom ten chalan, ktorého pred chvíľkou doviezli, prosím ťa?" pozrela som na Camille, ktorá mala dnes službu.

„Potrebuje operáciu ruky. Má nepekne zlomené predlaktie, ale nepáči sa mi ani jeho zápästie. No to rozmýšľam, či dať do sadry alebo len obväz postačí." Ukázala mi snímky a ja som len prikývla.

„Keby to bola rovnaká ruka aspoň. Daj mu tam len dlahu, tá to aj spevní. Akože podľa fotiek si nemyslím, že to je zlomené, ale na druhú stranu sa mi zdá, že puklina tam je." pousmiala som sa. „Zavolám Destiny, aby pripravili operačku?" už keď som bola tu, chcela som pomôcť.

„Počkaj, to nie je všetko ešte. Má zlomené dve rebrá, čo je ten lepší prípad, pretože tie si našťastie nevyžadujú operáciu. Vďaka prilbe má len slabý otras mozgu. Avšak má ešte zlomenú stehennú kosť. Bude na ňom dosť roboty a tak skoro odtiaľto asi ani neodíde." Povzdychla si. „Ako sú na tom ostatní, nevieš?"

„Viem iba to, že dvaja nehodu vôbec neprežili. Jeden zomrel rovno na mieste a jeden pri prevoze do nemocnice." Smutne som prehovorila. Becca ostala pomáhať na mieste a len vďaka jej správam som vedela ako sú na tom ostatní pretekári.

„Bolo to niečo strašné?" Položila otázku, ktorú si podľa mňa sama hneď neuvedomila.

„Vieš čo, bolo to nepekné. Jeden spadol a potom to šlo už ako domino." Povzdychla som si. „No prvýkrát som osobne videla takúto nehodu a úplne mi to stačí."

„Áno, to ti verím. A ešte ohľadom tohto chalana. O pól hodinku zasadne rada, pretože od jeho trénera, alebo ako ho nazvať, prišla žiadosť, aby sme si ho tu nechali až do ukončenia liečby a to rovno vo VIP izbe. Čiže jeden vybraný doktor, dve vybrané sestričky a koniec." Povzdychla si. „Je to momentálne neskutočný chaos, pretože pred chvíľkou doviezli ešte haváriu a my máme málo operačných sál."

„Prečo tú haváriu potom doviezli k nám?" akosi som tomu vôbec nechápala.

„Pretože sa to stalo len tri kilometre od nás, boli sme proste najbližšie. No Austin s Alex momentálne riešia situáciu o Štátnou, aby ich vzali tam."

„Vieš čo? Daj mi sekundu, prezlečiem sa a hneď som pri tebe." Usmiala som sa na ňu. Každý jeden človek tu bol momentálne dobrý.

„To nemusíš, veď máš dnes voľno." Okamžite na ma pozrela.

Len som sa na ňu jemne usmiala a odišla som sa prezliecť... Vošla som do šatne a do svojej skrinky som si vložila hneď kabelku. Začala som si vyzliekať tričko, keď mi zazvonil telefón. Volala mi Camille, že ma čaká rada, aby som prišla za nimi. A tak som si len zamkla skrinku s kabelkou, telefón zastrčila do vrecka a odišla som z miestnosti. Cez dlhú chodbu som sa dostala do krídla, v ktorom sedeli len tí najvyšší a vošla som do jedných dverí.

„Dobrý deň." Usmiala som sa, keď som si sadla na voľné miesto. Nemala som takéto stretnutia rada, pretože veľakrát som práve ja rozhodovala o tom, čo s pacientom bude a ako sa bude postupovať. Našťastie sme takéto porady nemávali často.

„Slečna Davis, sme radi, že ste prišli." Usmial sa na mňa riaditeľ. „Ide o toho mladého pretekára."

„Áno, viem, Camille ma už oboznámila s jeho zdravotným stavom." Usmiala som sa. „A úprimne vám poviem, keby išlo o bežného človeka neváhala by som a hneď ako by to bolo možné, poslala by som ho domov."

„Ale?" skočil mi do reči primár nášho oddelenia. Bola som rada, že pre tých ľudí moje slovo znamená viac ako to primárové.

„Ale ide o pretekára. Nemyslím si, že si môžeme dovoliť nejaké chyby. Preto by som pristúpila na návrh jeho trénera a nechala ho tu dokonca."

„Slečna, ale v tom prípade sa jeho ošetrujúcou stávate vy." Primár hodil po mne nepekným pohľadom. Samozrejme, však komu by sa páčila taká pozornosť akú budeme mať my, keď sa to média dozvedia.

„Pardón?" prekvapene som naňho pozrela.

„Ako ste vy sama povedala, nemôžeme si dovoliť chyby. Ste moja najlepšia lekárka, preto budete pri ňom. Zvyšok tímu už nechám na vás."

Tuším som svojimi slovami dopomohla tomu, čomu som sa práve ja chcela vyhnúť...