Player

Kapitola 7 - Mathew

„Zdravím." Kývol som na ňu hlavou. „Kedy sa odtiaľto dostanem?" nechcel som tu dlho trčať. Čo najskôr som chcel odísť.

„Pán Carter, asi si to neuvedomujete, ale váš stav nie je práve najlepší. Aj keby sme vás pustili domov, musel by sa o vás niekto starať." Milo sa usmiala. Ako ja neznášam nemocnice.

„Nemyslíte si, že si nejakú sestru nemôžem najať, kľudne to môžete byť aj vy." Zasmial som sa. Peňazí som mal priveľa.

„Ja nie som sestra, ale doktorka." Pretočila očami. Tak tá asi priateľská nebude.

„To je fuk, pointa je rovnaká."

„Máte zlomenú nohu, ruku, dve rebrá, mali ste otras mozgu a druhú nohu máte šitú rovno cez koleno. Vysvetlíte mi, ako sa chcete dostať domov, keď poriadne ani sedieť nemôžete?" vysmiala sa. Na to, čo všetko vymenovala bolo prekvapivé, že som necítil žiadnu bolesť. „Ste nadopovaný liekmi, ale tie raz tiež dôjdu."

Páčila sa mi jej arogancia. Bol som zástanca toho, že len takýto ľudia vo svete dokážu to, čo chcú. A ona bola presne jedna z nich. Aspoň to si myslím.

„Preveziete ma sanitkou." Provokoval som ju.

„Nemáte to doma vybavené tak, aby ste tam mohol ísť."

„A ako viete ako to mám doma zariadené?" prekvapene som sa zasmial.

„Nemocničné vybavenie doma nemá nikto. Tak načo by bolo vám?" skontrolovala mi infúziu a potom sa usmiala na Lucasa. „Nebuďte tu dlho, musí odpočívať." A odišla.

„Mal by si byť k nej príjemnejší, ona sa o teba bude ešte dlhú dobu starať." Zasmial sa Lucas.

„Prosím ťa, je to len ďalšia pipka, ktorá si myslí, že vládne svetu. Stačí pár úsmevov a leží mi pri nohách." Zasmial som sa. Každá žena taká bola. Milé úsmevy, sladké slová a balík peňazí ovládali každú jednu. A určite aj ju.

„Čo keby si aspoň na túto pozeral ako na ženu a nie ako na štetku? Mal by si mať voči nej rešpekt." Krútil nado mnou brat hlavou. „Máš pomaly tridsať a si stále sám. Myslíš, že takýto život môžeš viesť donekonečna? Teraz si to prežil, ale čo ak nabudúce neprežiješ? Nesere ťa, že tu po tebe nikto a nič neostane?" hučal do mňa.

„Sa neposer z toho. Veď sa s ňou len pohrám. Vieš ako... namotať, využiť a odkopnúť." Smial som sa. „A možno ju nabúcham a ostane tu po mne náš syn." Robil som si srandu, nelákala ma vidina rodiny, ani len vzťahu. Chcel som sa ešte baviť.

„Mama by z teba bola sklamaná." Pokrútil hlavou. Načo vyťahuje rodinu?

„No, ale mama tu už nie je, braček." Usmial som sa.

„Naozaj by si sa mal zamyslieť nad sebou." Poslednýkrát na mňa pozrel a potom odišiel.

Vzal som do ruky telefón, ktorý ležal na stolíku a odomkol som ho. Mal som snáď milión správ o tom, či žijem, čo mi je a nech sa všetkým čo najskôr ozvem. Nemal som náladu to teraz riešiť. Veď určite to niekto porieši za mňa.