Player

Kapitola 12 - Lilly

„Fungovať budeme podľa mojich pravidiel. A je mi skutočne jedno, že sme u vás." Prehovorila som prísnym hlasom, keď som si vybalila posledné veci.

Iritovalo ma, že od kedy som k nemu prišla, „stál" mi všade za zadkom. Teda stál ako stál, skôr sedel. Vďaka zlomenej nohe a šitému kolenu chodiť nemohol. No otravovať dokázal aj tak. Nemala som sekundu pokoja. Ak to takto pôjde ďalej, tak ho čoskoro asi zabijem. A to som si myslela, že človek s takými zraneniami ako má on, bude len ležať a spať. No očividne som sa dosť mýlila.

„No tak to moment. O niečom takom nebola ani reč." Hneď namietal.

„Oznamujem vám to teraz. Mňa sa tiež nikto nepýtal, či tu chcem byť." Vrčala som.

Brala som to ako určitú výzvu. Doteraz som mala okolo seba ľudí, ktorí stáli pri mne a pomáhali mi. No zrazu som ostala sama s úplne cudzím chlapom. Nikto okolo mňa. Len ja a on. Neukážem mu, že nie som tak tvrdá, ako sa tvárim. Neukážem mu moju slabosť.

Pomaly som prešla až do kuchyne, kde som si na kuchynskú linku odložila nejaké lieky, ktoré by Mathew mohol potrebovať.

„Je to môj dom, takže aj moje pravidlá." Nepekne po mne zazrel, keď som sa k nemu otočila tvárou.

„Fajn, tak sa o seba starajte sám. Ja tu byť nemusím." Ľahostajne som mykla ramenami. Nemám náladu na tie jeho hry.

„Vlastne tu byť musíte. Veď ste za to platená." Usmial sa takým tým úsmevom „a čo mi povieš teraz?".

Vedela som, že má pravdu. Za túto súkromnú „akciu" dostanem až príliš veľa peňazí.

„Tie peniaze mi nevrátia čas, ktorý by som mohla stráviť v nemocnici. Uvedomujete si, že denne zachraňujem stovky životov? Je to podstatne lepšie ako tri mesiace skákať okolo vás." Vrčala som.

„Mám pocit, že ma nemáte rada. Je to tým, že som motorkár? Alebo si len na mne kompenzujete smrť vášho brata, ktorý vďaka tomuto úžasnému športu umrel?"

Nebolo mi treba viac. Jedna otázka a moja tvrdá maska sa rozbila na márne kúsky. Nebola som schopná odpovede, čo musel na mne spoznať aj on, pretože sa len škodoradostne zasmial a potom vycúval z mojej dočasnej izby.

„Nič si na vás nekompenzujem. A moje súkromné záležitosti idu mimo vás. Tak sa prosím netvárte akoby ste boli súčasťou mojej rodiny a všetkému rozumeli." Venovala som mu jeden strohý pohľad a ďalej som sa ho pre moje vlastné dobro rozhodla ignorovať.

Nemala som potrebu sa s ním rozprávať. My sme neboli kamaráti, aby sme spolu vysedávali a preberali naše životy. Ja som bola jeho ošetrujúca lekárka a on to musel rešpektovať.

„Uvedomujete si, že spolu budeme najbližšie tri mesiace tráviť až príliš veľa času? Ja tu nechcem okolo vás chodiť a ani sa s vami nerozprávať."

„To mňa nezaujíma. Ja som tu na to, aby som vás ošetrovala a pomohla vám. Nie som povinná sa s vami o čomkoľvek rozprávať." Povzdychla som si. „Teraz ma ospravedlňte, potrebujem si dať do poriadku veci."

So vztýčenou hlavou som prešla do mojej izby a za sebou som zatvorila dvere. Potrebovala som od neho aspoň na chvíľu pokoj, ktorý mi tento priestor mohol ponúknuť.

Ako sa ti zatiaľ darí? – Monica

Potešila som sa, keď som si od Mon našla SMS. No čo som jej na to mala odpísať?

Ahoj, zatiaľ som ho nezabila, takže to ide asi úspešne. No pán motorkár si už o mne stihol pozisťovať nejaké súkromné veci, takže ho čoskoro asi fakt zabije. – Lilly