Player

Kapitola 3 - Lilly

„Ahoj, ako sa máš?" Usmiala sa na mňa priateľsky Becca, ktorá si na obede prisadla ku mne.

Zvedavo som si pozrela jej dnešný výber jedla, aby som jej mohla závidieť poriadne jedlo. Jej tácka obsahovala šalát s kuracím mäsom a ovocný cheesecake. A tá moja? Len malú fľašku minerálky, proteínovú tyčinku a jedno zelené jablko. Ja som nemala čas na dlhý a poriadny obed ako ostatní. Moja služba bola proste dvanásť hodín a obed pre mňa bol len niečo ako menšia pauza, ktorá však tiež nemohla trvať dlhšie ako desať minút.

„Dnes už lepšie. Nemáme taký zhon ako v stredu." Usmiala som sa, keď som si uvedomila, že sa ma niečo pýtala a ja som jej neodpovedala. „Ale aj tak som extrémne unavená. Ťahám poslednú dobu len dvanástky, čo už pomaly nezvládam." Pobavene som pokrútila hlavou. Únava je niečo, čoho sa snáď nikdy nebavím.

„Tak to máte teda dobre. Veď som počula, že Vám prišla nejaká havária. Bol ohľadom toho totálny chaos. Ako ste to napokon zvládli?" Zaujímala sa aj napriek tomu, že ona robila na novorodeneckom. Bola to jedna z tých doktoriek, ktoré sa zaujímali aj o iné oddelenia našej nemocnice.

„Prežili našťastie všetci, takže úspešne." Každý zachránený život bol pre nás dôvod na úsmev.

„Ozaj... Zajtra sa konajú tie preteky, čo som ti minule spomínala a mne tak napadlo... nechcela by si ísť so mnou?" Navrhla mi. „Mám voľný jeden lístok ešte. A sama ísť nechcem. No a viem, že ty máš zajtra voľno." Splietala jedno cez druhé. Síce som si chcela konečne poriadne oddýchnuť, pretože bude sobota a ja budem mat voľno, ale...

„Iste, rada pôjdem." Súhlasila som. „No teraz ma ospravedlň, ale moja služba jednoducho nepočká." Zasmiala som sa, rozlúčila sa a s táckou v ruke som odišla. Zelený kus plastu v mojej ruke som položila do poloprázdneho stojana a svoju minerálku aj s jablkom a tyčinkou som si vzala.

Po dlhej prázdnej chodbe som sa dostala až do šatne, aby som si skontrolovala telefón. Mala som tri zmeškané hovory od babky, ale tej sa ozvem neskôr po práci. Telefón som vrátila naspäť do skrinky a ja som si sadla na lavičku. Chvíľku som len tak vydychovala a potom som vstala. Vyšla som zo šatne a prešla som do mojej ordinácie.

Návrat tam bol pre mňa dosť krutý. Čakal tam na mňa ďalší prípad. No stihlo ma nahnevať, že mi nikto nezavolal a neoznámil mi to. Boh vie ako dlho tu už ten pán na mňa čakal.

„Toto bude treba šiť." Zhodnotila som, keď som si pozrela hlbokú reznú ranu na jeho stehne. „Zavolám sestričku, ktorá to urobí. Ako sa cítite?" Skenovala som pacienta svojim pohľadom.

„Cítim sa fajn. Dokonca ma to ani nebolí." Zasmial sa.

Katie prišla takmer okamžite, čo bolo super. Oboznámila som ju s jej prácou a ona sa do toho pustila. Takéto jednoduché práce som vždy nechávala na sestrách.

Ja som potrebovala byť dostupná keby doviezli nejakú haváriu alebo podstatne vážnejší prípad. Pretože niekedy sa stávalo aj to.