Player

Kapitola 1 - Lilly

„Dnes je to až príliš pokojná služba by som povedala." Zasmiala som sa, keď som si sadla na svoju stoličku v menšej miestnosti.

„Len to nezariekni. Vieš ako to býva. Chvíľu je kľud a potom dovezú nejakú haváriu. Tak ako včera." Pousmiala sa moja kolegyňa.

Práca doktorov nikdy nebola ľahká, ale ja som sa aj napriek tomu vybrala tou cestou. Pomáhať ľuďom som chcela už ako dieťa a teraz mám tu príležitosť. Môžem robiť to, o čom som vždy snívala. A pre mňa je to teda priam splnený sen.

„Dámy, máme tu zlomenú ruku, ktorá si to berie?" nakukla nám do miestnosti jedna zo sestričiek. Hneď som sa postavila a išla za ňou. Maya mala dosť roboty a aspoň teraz som jej chcela dopriať kúsok oddychu. Len predsa... bola to už staršia dáma.

Vošla som do ordinácie, kde na menšej posteli sedel chlapček a plakal. Kľakla som si k nemu a usmiala sa na neho.

„Ukážeš mi, kde ťa ručička bolí?" snažila som sa vyznieť milo, ale aj ja som už bola so silami v koncoch. Dobiehala ma únava. Chlapček mi s plačom ukázal na svoje predlaktie a ja som hneď prikývla. Sadla som si k počítaču, aby som pani na RTG oboznámila s tým, že jej príde pacient.

„Dobre, teraz pôjdeš s maminkou na druhý koniec chodby, kde ti teta ručičku odfotí a potom sa vrátiš sem, dobre?" chlapčeka som pohladkala po vláskoch a jeho mame som strčila do ruky jeho preukaz a poslala ich preč.

„Prosím ťa zbehla by si mi po kávu?" usmiala som sa unavene na sestričku, ktorá bola pri mne. „Ja toto urobím." Potrebovala som do tela dostať obrovskú dávku kofeínu, aby som dnešnú službu zvládla v pokoji.

Našťastie sa Amy postavila a odišla z miestnosti. Chvíľku som čakala a keď som počula tichý plač otvorila som dvere. Chlapčeka som zavolala dnu a jeho fotky som si otvorila v počítači. Ach vďaka ti Bože ya tieto moderné technológie. Chvíľku som si fotky len prezerala a potom sa usmiala.

„Je to síce zlomené, ale našťastie dáme iba sadru. Žiadna operácia nie je potrebná." Oboznámila som jeho mamu, ktorá si výrazne vydýchla. Sadru sme dali behom pár minút a chlapček už spokojnejšie opúšťal priestory nemocnice. Amy sa vrátila chvíľku po ich odchode a ja som si s menším nadšením prevzala kávu. Potichu som jej poďakovala a vrátila sa k Mayi, ktorá takmer zaspávala na stoličke.

„Už len štyri hodiny a ideme konečne domov." Víťazne som jej oznámila.

„Toto snáď bola tá najhoršia služba. Za toto chcem aspoň tri dni voľna." Posťažovala sa mi kolegynka, ale ja som sa jej vôbec nečudovala. Veď sme obe strávili dlhý čas pri náročnej operácií a tak niet divu, že sme boli vyčerpané.

„Milujem svoju prácu, ale úplne s tebou súhlasím. Toto bola poriadna makačka teda." Povzdychla som si.

Z kávy som si odpila len pár glgov a potom som pohár položila na stôl. Hlavu som si vložila do dlaní a zavrela som oči. Keby som mohla, tak spím hneď, ale to som si ako doktorka dovoliť vôbec nemohla. A tak som len vyčerpane tŕpla a čakala kým odbije siedma hodina večer a ja budem môcť ísť domov.

Naozaj som moju prácu milovala. No niekedy si vyžadovala všetku moju energiu, čo som tak dobre neznášala, ale zvykala som si pomaly.