KRV A MLIEKO

i.

„Najviac ma mrzí, že ťa neuvidím vládnuť, synak," dramatizoval kráľ, ktorého stav, ako sa ukázalo v ďalších uplynulých mesiacoch, nebol ani zďaleka tak katastrofálny, ako si navrával.

„Budeš v poriadku, otec. S matkou sa o teba postaráme."

„Nevidel si ju, Tristan," povedal a hlasno zakašľal. „Neverí v teba. Bojí sa o tvoj osud, rovnako, ako sa bojí o osud nášho kráľovstva. No ostrov Blodbury nesmie byť bez Blodburyho na tróne. Viem, že nie si pripravený, no nemáš na výber. Musíš sa po mojej smrti stať kráľom. Inej cesty niet."

„Asi matka verila v zázrak (a ja takisto), že ma preskočíte v línii."

„Tvoja matka tiež verí, že jestvuje jeden spôsob, ako skrotiť tvoju divokú povahu."

Len nepovedz manželstvom.

„Musíš si nájsť kráľovnú, Tristan. A musíš to urobiť čo najskôr."

„V žiadnom prípade," namietal som skoro ihneď. „Nič také neurobím."

„Musíš..." zopakoval zúfalo a natiahol sa po moju ruku. „Musíš, Tristan. Nemôžeš byť sebecký. Mysli na tvoje kráľovstvo."

„Tvoje kráľovstvo, otec," opravil som ho a prudko vstal z postele.

Nahlas si zakašľal. Až ma zamrazilo, keď sa mi ten zvuk dostal do uší.

Zvrtol som sa na päte, odhodlaný odísť a už nikdy do Upper Blodbury nevkročiť, no otcove slová ma prinútili zastaviť.

„Je to moje posledné želanie, synak. Ak to nechceš urobiť pre tvoju matku, ba ani pre Upper Blodbury, urob to aspoň pre mňa. Pretože ver, že nebudem odpočívať v pokoji, pokým si nebudem istý, že je náš ostrov v dobrých rukách."

Nič som nepovedal, len si na pár stotín zatvoril oči, a keď som ich znovu otvoril, svet sa zdal ako miesto, kde nie je čas byť detinským. Odkráčal som na chodbu, vediac, že ak splním otcovo prianie, zahodím tým všetky svoje.

„Vaša kráľovská výsosť," šepol Blanchard a uklonil sa.

No jeho otravná podobizeň ma už viac nehnevala, pretože na svete boli odrazu horšie veci ako otravný mladý strážca.

Vedel som, kam by moje kroky mali smerovať, no pravda bola taká, že som matku vidieť nechcel.

Namiesto rozhovoru s ňou som sa na pár minút posadil na lavičku s výhľadom na záhrady nebeských rozmerov. Odkedy si pamätám, záhrady boli vždy mojím obľúbeným miestom - boli totižto miestom pokoja.

Nejakú chvíľu som tam pobudol. Sledoval som listy, ktoré voľne poletovali po oblohe a nemohol som sa ubrániť pocitu závisti. Neboli ničím pripútané ako stromy svojimi koreňmi. Mohli sa v akúkoľvek chvíľu vzdialiť a preletieť svet.

Nahlas som si povzdychol.

„Viac som podobný listu ako kráľovi," vyslovil som sám pre seba.

„Vaša kráľovská výsosť princ Tristan," oslovila ma jedna z matkiných služobníc, a tým prerušila moje myšlienkové pochody. „Jej excelencia vás očakáva vo svojich komnatách."

„Jej excelencia?" pýtal som sa, akoby som zle počul, načo mladá žena v službách mojej matky prikývla. „Nuž, matka vždy musí byť dramatická."

Nasledoval som kroky ženského člena našej domácnosti, až ma zaviedla k dverám zlatej farby - takmer identickým k dverám kráľových komnát. Zahľadela sa mi do očí, akoby sa uisťovala, že som pripravený. Keď som sa zopárkrát nadýchol a vydýchol, napokon som prikývol. V rovnakom momente sa kráľovninou komnatou rozniesol zvuk otvorenia ťažkých dverí.