𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌖14🌖

Blake už čakal pri bráne, keď som prišla. Brána sa nachádza asi dva kilometre pred hradom, takže sa stretnutie s Alfou našťastie neudialo.

„Ahoj, ďakujem, že si po mňa prišla, keďže sa na mňa Nicolas vykašľal,"poďakoval sa Blake.

„Vporiadku. Stalo sa niečo?"spýtala som sa. Chcem vedieť prečo ho Alfa neodviezol.

„Na územie prišli neznámy vlci. Rieši to, a tak nemá čas ani na svojho vlastného brata," poklesol mu úsmev.

„Kašli na neho. Nenechaj si zničiť deň. Občas dokáže byť riadna osina v zadku. To som zistila za pár dní. Nie za 17 rokov ako ty," zasmiala som sa a Blake sa pridal. Zvyšok cesty pokračoval v príjemnej tichej atmosfére.

Pred školou sme vystúpili. Celu cestu do školy až k triedam a aj pred nimi sme sa smiali. Hodiny sme mali vedľa seba, takže sme mali čas až do zvonenia. Ja som mala anglický jazyk a Blake ktorého som začala náhodou prezývať Bake (hovoril mi o jeho neschopnosti piecť), mal matematiku. Celú hodinu sme sa smiali cez vlčiu frekvenciu a navzájom si pomáhali. Mne ide matematika a jemu anglina.

Celú školu sme prežili na vlčej frekvencii. Obaja sme mali 7 hodín, takže som sa nenudila ani na informatike.

Nemyslela som si, že si s ním budem rozumieť, ale máme rovnaký humor a to je naozaj skvelé. Bodaj by to také bolo aj s Alfom.

Po škole sme s Blakeom spolu vyšli zo školy. Počas dňa som medzi nami povololila stenu, takže som išla opretá do jeko pleca a smiala sa na jeho vtipe. Pre cudzieho človeka by sme vyzerali ako párik najlepších kamarátov, ktorý hlučnosťou otravuje ľudí okolo, no pre jednu majetnícku osobu, to tak nevyzeralo. Alfa tam stál a čakal. Nevedela som či na oboch alebo iba Blakea, no asi videl to čo ani v najhoršom sne vidieť nechcel. Dúfala som, že to bude brať tak, že Blake je jeho brat a sme iba kamaráti.

„Radšej idem k môjmu autu, aby sme mali menší problém," zašepkám Blakeovi. Ten sa zastaví a rýchlo ma na rozlúčku objíme.

„To je dobrý nápad," odpovedal. On išiel smerom k Alfe a ja k môjmu autu.

„Kam si sa vybrala. Obaja mi to vysvetlite,"napojil sa na našu frekvenciu. Znel nahnevane. Čo nahnevane. Priam z neho sršal oheň.

Pomaly som sa otočila a išla smerom k mojej smrti. K Alfe. Alfa okamžite vyhľadal moje oči. Ten nápor som nevydržala, a tak som si pozerala pod nohy. Jeho pohľad som aj tak cítila veľmi intenzívne. Akoby sa ma dotýkal. Po pár sekundách som stála vedľa Blakea, dva metre od Alfy. Zdvihla som pohľad a pozrela sa na Blakea. Blake sa v tom istom momente pozrel na mňa. Pohľady, ktoré sme si vymenili vyjadrovali našu situáciu. Máme problém.

Keďže mám za spriaznenú dušu, toho najmajetníckejšieho spratka, ktorému vadí dotyk a pohľad na ktoréhokoľvek vlka, musim na to dávať pozor. Mne samej to moc nevadí. Páči sa mi, keď je niekto majetnícky, no nie až takej miere, že mu vadí dotyk s jeho vlastným bratom.

„Obaja viete, že mám problém ovládať sa. Keby nie sme na verejnosti a ty Blake nie si môj brat, tak už si mŕtvý. Hovoril som ti Beth, že mi nie je príjemné, keď sa pozeráš na iného muža. Dotyk je ešte horší!"jeho hlas sa zvyšoval každým slovom. Neviem či našťastie alebo nanešťastie kričal potichu, takže ho nikto nepočul. No tichý krik je pre mňa strašideľnejší, než hlasitý.

„Musíš pochopiť, že ja sa môžem dotýkať koho chcem. To že ti to vadí, nie je moja chyba. Nauč sa s tým žiť, pretože toto ma nebaví!" Wau. Neviem kde sa to vo mne vzalo. Možno mi dodával odvahu Blake, ktorý sa občas jeho plecom dotkol môjho. No musela som mu to povedať. Viem, že si to k srdcu nevezme, ale aspoň mám to seba dobrý pocit.

„Si moja spriaznená duša. Moja. Nie niekoho iného. Mňa k sebe nepustíš, ale jeho hej?" pomaly začína opäť vrčať. Keďže sme na školskom parkovisku, musela som ho stopnúť.

„Nechaj si to na neskôr. Teraz tu je veľa ľudí,"otočila som sa a odišla k autu.

Nechápem ho. Nechápem, že nechápe, prečo ho k sebe nechcem pustiť. Nechápem, prečo musí byť tak majetnícky. Ak sme spriaznené duše, tak ho nebudem nikdy chcieť opustiť.

Nastúpila som do svojho auta a išla smerom ku mne domov. Alfa s Blakeom nezaostávali a išli hneď za mnou. Hneď ako som zastavila pred bránou, som vystúpila. Bránku a aj dvere od domu som nechala ot otvorené, aby sa dostali dnu. Zobrala som kufre a smerovala ku vchodu. Tam už čakal Alfa, ktorý mi naznačil, že mu mám tie kufre prenechať. Nechcela som ho nahnevať, a tak som tak učinila. Pustila som kufre a ustúpila od nich. Alfa ich zobral a dal do jeho kufra.

Rýchlo som ešte zbehla po Charlieho. Blake sa na mne začal nehorázne smiať, keď ma opäť videl s tým veľkým mackom a Alfa sa len zlato usmial očami. Vyzeral rozkošne.

Annabeth. Nehovorila som ti, že sa nad ním takto zamýšľať nemáš?

Ja viem Am, ale uznaj, že je zlatý. Možno je zlý, ale nevyzerá k zahodeniu.

To teda nevyzerá, ale vieme obe aký je.

Neboj sa. Tak ľahko sa mu nepoddám.

Ďalej sa America neozvala.

„Ktorým autom ideme?" spýtala som sa.

„Tvoje podľa mňa nie je treba,"odpovedal Alfa. Lenže mne sa nechce stále sedieť v zadu. Rada šoférujem. Rada rýchlo šoférujem. Milujem ten adrenalín. A milujem svojich rodičov. Nedokážem byť bez toho auta.

„Radšej si ho vezmem," odpovedala som nakoniec. Alfa len prikývol. Dnes je nejaký tichý až na ten výstup pred školou.  Asi kvôli tým vlkom, ktorý prekročili hranicu. Má jemne nahnevaný pohľad, ale hlavne zamyslený. Rada by som vedela čo mu  behá po rozume.

Alfa s Blakeom vyšli von z domu, ktorý som ja zamkla a rovnako aj bránu. Rovnako ako aj zo školy sme vyšli smerom do môjho nového nocľahu. Tentokrát išli Alfa prvý a ja s Charliem za nimi.

Bojím sa, čo sa tam stane. Čo ak náhodou získa moju dôveru a potom mi ublíži? Hlavne musím za ten čas, ktorý tu strávim zistiť, ako to v jeho svorke chodí. Počas dňa som sa od Blakea dozvedela, že kúsok za hradom je malá dedinka, v ktorej žije svorka. Samozrejme okrem nich a bojovníkov.

Ahojte. Keďže Charakter Ask v minulej kapitole nemal odozvu, tak ho robiť nebudem🙂 Snáď sa kapitola páčila, bola trošku asi nudná, krátka a nedialo sa tu nič nič zaujímavé, no ja som vždy nadšená po dopísaní a spokojná sama so sebou, pretože mi príde každá kapitola sama o sebe zaujímavá🤍

-D