𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌕13🌕

Ahojte. Vítam vás u novej kapitoly. Keďže ja sama nečítam oznamy na konci kapitól, pretože to je moc namáhavé proste 😂 tak to dám hneď na začiatok. Chcem sa spýtať, či by tu bol záujem o Charakter Ask. Viem, že o postavách veľa neviete a tak mi to prišlo ako dobrý nápad.

-D

Keď sme dojedli, dala som taniere do umývačky. Na piatykrát som otvorila správnu skrinku a našla poháre. Nabrala som do dvoch vodu a jeden z nich položila pred Alfu. Ten sa ticho poďakoval a na pár hltov ho vypil. Mne to trvalo dlhšie a ešte mi aj zostalo.

V tichosti sme sedeli krížom naproti sebe. Keďže povedal, že by som mohla spať v izbe na druhej strane hradu a mám svoju ochrannú bariéru, tak by som to tu mohla zvládnuť.

Stále síce neviem, či s ním chcem byť v dome, ale pokúsiť sa môžem. Možno bude milý a nebude mi chcieť ublížiť, a možno mi práve naopak bude chcieť ublížiť, len čo povolím bariéru. Bez pokusu sa nedozviem odpovede na moje otázky.

„Takže ako si povedal. Ak by som sa rozhodla spávať pod touto strechou, bola by som v tej odľahlej časti?" radšej som sa chcela ešte uistiť.

„Samozrejme. Nemôžem ťa nútiť žiť v mojej blízkosti i keď ma to trápi," pozrel na mňa a krivo sa usmial. Bol to úsmev, v ktorom bolo vidieť neistotu. Je mätúci. Veľmi mätúci.

„Dám tomu šancu, ale ak sa mi tu nebude páčiť, vkľude ma pustíš domov," oznámila som mu výsledok môjho uvažovania.

Mierne sa pousmial. Tentokrát aj očami. Akoby to nebol ten krutý Alfa, ktorý vraždí nevinných. Vyzeral ako človek, ktorý by si prísl milujúcu ženu s malé stvorenia behajúce okolo neho. Ale ako som už viackrát povedala, zdanie môže klamať.

„Dnes ešte budem doma," pozrela som sa mu do jeho tyrkysových očí. Ešte stále sa usmievali.

„Hlavne si zbal veci. Nábytok tu je, takže len doplnky, aby si sa cítila ako doma. Neviem či vieš, ale my muži máme predtuchy o našich spriaznených dušiach. Veľkosti oblečenia, obľúbené farby. Takže máš v mojej skrini aj nejaké kusy oblečenia. Neviem či sa ti budú páčiť, takže si radšej zbal aj tvoje. Zajtra by si mala mať pripravenú izbu Bety, keďže minulý už bohužiaľ nie je medzi nami a nového som zatiaľ nenašiel. Som rád, že si sa rozhodla dať šancu tomuto hradu," dokončil jeho monológ. Je veľmi milý, že sa chcel takto postarať o jeho spriaznenú dušu. Bodaj by bol milý aj naozaj. Dúfam, že počas toho ako tu budem, sa o ňom dozviem mnoho vecí.

„Tak ja už pôjdem. Už na mňa doľahla únava. Zajtra sa predsa vidíme," usmejem sa a pomaly sa postavím. Poháre rýchlo umyjem a obídem bar za Alfou.

„Jasne. Neviem či sa zmestíme do jednoho auta, ale ak áno, tak ťa odveziem a cestou späť si niečo ulovím,"staval sa už aj on.

„Nechcem ťa záťažovať,"nechcem byť s tebou v jednom aute.

„Nezaťažuješ ma. Rád ťa odveziem a myslím, že vlastne nemáš na výber. Ideme," povedal tvrdo a smeroval ku dverám z kuchyne. Pán dominantný.

Radšej som za ním v tichosti kráčala. Nechcem, aby sa opäť naštval. Celou cestou ku dverám som si viackrát myslela, že máme odbočiť, ale mýlila som sa. Musím ho požiadať o mapu, aby som sa tu nestratila.

Nastúpil na miesto vodiča a aby sme sa tam zmestili, sadla som si dozadu za miesto spolujazdca. Síce som sa tlačila na dvere, ale nejako sme sa tam zmestili. Cesta ku mne bola v tichosti. Teda okrem mojich slov navigátora.

Zastavil pred mojim domom a naraz sme vystúpili. Hodil mi kľúče od auta a usmial sa. Divila som sa, že som prežila.

„No vidíš. Zvládla si cestu so mnou v aute,"zasmial sa a nervózne poškriabal na zátylku.

„Vďaka za odvoz,"odpovedala som po krátkom premýšľaní, čo odpovedať.

Opäť sa usmial a chcel ku mne vykročiť. Po pár metroch ho zastavila bariéra. Jemne pokýval hlavou.

„Tak ja teda idem,"rozbehol sa smerom k lesu a tesne pred tým, než mi znížil z dohľadu sa premenil na jeho béžového 1vlka. Už som hovorila akého krásneho majestátneho vlka má?

Nestihla som mu ani odpovedať. Len ma tu zmätenú nechal stáť. Keď som všetko vstrebala, vykročila som smerom k domu. Odomkla som bráničku, ktorú som aj zamkla a potom aj dvere, ktoré som iba zavrela. Vyzula som sa, hodila tašku na schody a zapla v obývačke telku. Nohy si vyložila na stôl a našla som si na Netflixe Lucifera.

Po pár epizódach mi zaškvŕkalo v žalúdku. Uvarila som si boloňské špagety a zaplnila svoj žalúdok do prasknutia.

Hneď ako som umyla misku a príbor som si išla zbaliť veci. Skončila som s dvomi kuframi a mojím obľúbeným mackom, ktorý sa volá Charlie. Dostala som ho na narodeniny od Chrisa, keď som mala 10.

Kufre som po jednom zniesla dole, keďže by som obi dva neuniesla. Charlieho som odniesla ako posledného.

Na hodinách svietili dve hodiny ráno. Trvalo mi to hrozne dlho. V kuchyni som si nabrala ešte posledné špagety, pretože mi opäť vyhladlo. V noci som nevedela zaspať, pretože som rozmýšľala nad tým, že budem žiť pod jednou strechou s Alfou. Bojím sa, ale zároveň teším. Možno nebude taký zlý. A možno bude ešte horší, než som si myslela. Snáď to tam prežijem.

Zobudil ma zvuk budíka. Zázračne som sa zobudila na prvé zvonenie, ktoré zvoní 7.00, takže zbytočne skoro, no nevedela som opäť zaspať. Rada by som ho rozbila, ale je to môj telefón. Umyla som si zuby, očesala vlasy a obliekla sa do teplého oblečenia.

7:25 mi zazvonil mobil. Blake. V deň projektu sme si vymenili čísla. Zľakla som sa, prečo mi volá. Zdvihla som to.

„Áno Blake?"

„Ahoj Anna. Prepáč ak som ťa zobudil,"

„Nezobudil, už som bola hore. Stalo sa niečo?"

„Nicolas sa na mňa vykašľal, a tak sa nemám ako dostať do školy. Tak som sa chcel spýtať, či by si po mňa prosím neprišla,"

„Nemáte náhodou milión áut?"

„Ak by som sa nejakého čo i len dotkol, som mŕtvy muž," povzdychol si.

„Tak dobre. Za dvadsať minút som u teba,"

„Ďakujem Anna. Neviem čo by som bez teba robil, " poďakoval Blake a zložil.

Premeniť na vlka by sa mohol. Od lesa to je 10 minút pešo.

Našťastie sa mám dnes škola začínala 8.30, kvôli elektrike, ktorú cez víkend vymieňali, takže by sme mali všetko stihnúť. Rýchlo som si vypila kávu a zbalila posledné veci. Po ceste za Blakeom som sa obávala, že tam bude Alfa. Nie som pripravená stretnúť ho už teraz.