𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌘8🌘

„Vporiadku. Je to ešte vcelku čerstvé. Rodičia mali veľmi vážnu haváriu."smrkla som a utrela si oči od sĺz. Nemala som pri sebe servítku, takže rukáv musel poslúžiť. „Neprežil ani jeden z nich. Potrebovala som proste prísť na iné miesto a zabudnúť na to." je ťažké na to spomínať. Keď mi zavolali z nemocnice, že otec zomrel na mieste a matka pri prevoze som nevedela ako budem ďalej žiť. Nedokázala som si prestaviť život bez dvoch najdôležitejších osôb v mojom živote.

„Je mi to naozaj ľúto Beth." povedal skleslo a ja som sa rozplakala ešte viac. Môj drahý milovaný ocko ma volal Beth. Nikto iný. Nevedome ma ranil ešte väčšmi. Prečo mi nedal pokoj už keď videl, že mi to príjemné nie je?

Z tejto chvíle ma vytrhlo zvonenie môjho mobilu. Chris. Ospravedlním sa im a idem do rohu miestnosti čo najďalej od nich. Po ceste to zdvihnem.

„Zlato?" och aby som upresnila. Keď sme boli malý sme sa volali zlato a miláčik. Odvtedy nám to zostalo.

„Miláčik? Ty si plakala?" opýta sa starostlivým tónom.

„Prečo voláš Chris? Stalo sa niečo?" zmením tému.

„Chcel som ti to oznámiť osobne, ale keďže si 12 hodín cesty ďaleko tak ti to radšej volám. Sadni si radšej." nervózne povedal. Zľakla som sa. Ublížil mu niekto? Radšej som si sadla. Rovno tam, kde som teraz stála. Som schopná potknúť sa o vlastnú nohu. Pádom na zem si pri mojom šťastí dosť ublížim.

„Už sedím. Môžeš začať." uistila som ho. Chcem to vedieť čo najskôr.

„No ehm... Ja a Candice ehm... My čakáme malé bábo." povedal opatrne. Okamžite sa mi uľavilo a vyskočila som na nohy. Zasmiala som sa.

„Ale veď to je úžasné! Chris! Ja budem teta!" Bola som naozaj veľmi šťastná.

„Som rád, že som ti to oznámil. Budem musieť bežať, pretože už začína mať vlastnosti typickej tehotnej ženy." zasmial sa a pozdravil.

„Pozdravuj ju. Majte sa." odzdravila s vydala sa smerom k Blakeovi a Alfe. Úplne som zabudla na to, ako mi pred chvíľou zničil Nicolas náladu. Rozprávali sa o niečom. S úsmevom som si sadla na stoličku.

„Kto volal?" spýtal sa Nicolas bez výrazu.

„Môj brat. S jeho manželkou čakajú malého Moona." usmiala som sa väčšmi a rukami zatlieskala. Tentokrát sa pousmial aj on. Najsilnejší alfa na svete a usmial? No to ma podržte. Tento úsmev nebol taký aký vtedy. Tento bol zasnený.

Do jedálne vošiel muž, mohutný ako skala. Stále bol však menší od Nicolasa.

„Dobrý deň páni a dáma. Pán Dark. Zistili sme, kto je ten špeh. Nathaniel." povedal.

„Tu nie Clark." zašepkal Blake. Nicolas sa začal smiať. Hystericky smiať. Všetci sme sa na neho nechápavo pozreli.

„Oh drahý Blake. Annabeth určite vie o čom tu rozprávame. Nevšimol si si, že nám tu po celý čas klame?" hovoril nepríjemne.

V jeho hlase bolo počuť naštvanie. Zľakla som sa. Začala som sa triasť. On vie kto som. Vie, že mu tajím to dôležité. Čím som sa prezradila? Mám chuť začať plakať, kričať alebo od nich utiecť. Pozriem sa Alfe do očí. Vraždí ma nimi. Do očí sa mi tisnú slzy. Vedela som, že nie je dobrý. Nedokáže byť dobrý. Veď teraz ma zabije!„Nechcela by si nám povedať pravdu?"zvreskol. Myklo mnou. Tentokrát som už slzy nezadržala a dala im voľný priechod.

„Som Annabeth Moon," zavzlykala som, „pochádzam zo svorky Červeného mesiaca." utrela som si oči, ale to slzy nezadržalo. Zdvihla som pohľad na Blakea. Neveriaco na mňa hľadel. Ale Nicolas? Úškrňal sa. Už nemá cenu držať to v sebe. Zmenila som farbu vlasov. Nicolasov úškrn opadol. Pochopil. Pochopil, že ten vlk v lese som ja. Akoby to doteraz nevedel. Pach som pustila taktiež. Keď to už vie, tak to nebude vadiť. Blake sa nadýchol prvý, keďže sedel bližšie. Pokýval hlavou, čím dal za pravdu Nicolasovi. Nicolasovi sa rozšírili oči, keď sa nadýchol.

„Prepáčte." narýchlo povedal a rozbehol sa preč z miestnosti. Nechápem ako môže byť niekto taký odporný a potom len tak zdrhnúť. Nechcem ho ako spriaznenú dušu.

Blake ani Clark nerozumeli. Iba som zdvihla zápästie a ukázala im znamienko. Blake si to uvedomil. Clark chvíľku rozmýšľal, ale došlo mu to aj tak.

„Ty si mu to tajila zámerne? Ako dlho vieš, že to je on?" naštval sa Blake. Clark tam stále stál a pozoroval.

„Áno. Viem to asi od včera, no nechcem ho. Nechcem s ním žiť a nechcem aby bol moja spriaznená duša. " odvrkla som. Postavila som sa a namierila si to k dverám. Ani jeden ma nezastavili. Cestu som si ako tak pamätala a tak som vyšla živá, zdravá, ale naštvaná na Nicolasa. Naskočila som do auta a rýchlo odišla z ich pozemku. Zakryla som si pach, aby ma nemohol vystopovať, keď mi bude chcieť ublížiť. Mierila som domov. Povolenú rýchlosť som prekročila. Domov som došla v rekordnom čase. Potrebujem sa ukľudniť.

Vybehla som z domu. Okamžite som sa premenila. Kašľať na to blbé oblečenie. Vlčím sluchom som započula kopytá jeleňa, alebo srnky. Rozbehla som sa za tým. Jeleň sa zastavil a začal sa pásť. Skryla som sa za skalu. Keď to najmenej očakával som vyskočila a zahryzla sa mu do krku aby som ho zneškodnila. Poriadne som sa najedla. Tak dlho som nelovila. Ukľudnilo ma to natoľko, že som si sadla len pár metrov od jeleňa a pozerala len tak na stromy.

Započula som prasknutie vetvičky. Okamžite som sa otočila za tvorcom toho zvuku. Očakávala som, že ma ide Nicolas zabiť, ale miesto obrovského béžového vlka tam sedel o trochu menší hnedý vlk. Blake. Uľavilo sa mi.

Premenil sa na človeka. Bože! Prečo ma musíš trestať? Bol oblečený. Nebol nahý. Nechápem to. Je pravda, že som nikdy nevidela premieňať sa iného vlka, ale nechápem prečo je oblečený. Že by sme iba my ženy bývali nahé? Pripojila som sa na jeho vlčiu frekvenciu.

„Mohla by som si prosím požičať tvoju mikinu?" spýtam sa.

„Na čo ti bude?" spýta sa on.

„Proste mi ju daj."poviem trochu hlasnejšie a on mi ju podá do zubov.

Zbehnem za najbližší strom, ktorý je dostatočne hrubý aby ma zakryl. Premením sa a oblečiem si mikinu ktorá je mi po kolená. Áno, som malá. Zapnem si ju a vyjdem za Blakeom.

„Prečo si nahá?" zarazene sa spýta.

„Skôr sa ja spýtam, ako to, že si oblečený." poviem a obzriem si ho.

„Všetci vlkolaci, či ženy, alebo muži sa premieňajú. Teda okrem teba asi." povie a začne sa smiať.

„Haha, vtipné. Čo si chcel?" ruky som si prekrížila, všetku váhu presunula na jednu nohu a druhú si pätou oprela o zem. Zaujímalo by ma prečo som nahá. Možno to je tým mojím pôvodom. Moje schopnosti a to, že som neobyčajná. Podľa legendy, podľa pohlavia vlka, dá žene tieto schopnosti Bohyňa Mesiac, u nás zvaná Luna, a mužovi boh Slnko inak zvaný aj ako Sol. Keďže je Luna stelesnením dokonalej ženy, asi nemala problém chodiť medzi ľuďmi nahá. Za to ja dokonalá nie som a toto je znevýhodnenie.

„Nicolas bol veľmi nahnevaný, keď zistil, že si odišla a zakryla pachovú stopu. Dal na teba veľa mužov z jeho ochranky, ktorý ťa majú sledovať a živú priniesť k nemu. Chcel som ťa iba varovať. A teraz idem, nech to nevyzerá podozrievavo." prikývnem. Nechcem ísť k Alfe. Nechcem aby ma zabil.

Veľmi sa vám ospravedlňujem. Touto kapitolou som zmiatla aj seba, pretože som sa tam zamotala a potom som začala o niečom inom. Ani na ďalšie pokusy sa mi to. Nepodarilo dať do poriadku. Dúfam, že sa vám aspoň trochu páčila a že nie ste na mňa nahnevaný, či už pre to, že som to domotala a aj pre to, že som Alfe prezradila kto naozaj je.

Ďalej sa chcem ospravedlniť, že kapitola vychádza až teraz, ale už som sa chcela donútiť napísať novú kapitolu. Sme na ôsmej a za chvíľu už nemám čo pridávať, takže teraz budú možno vychádzať menej často alebo budú obrovské pauzy po 14tej kapitole, keďže ich viac nemám. Napíšte mi prosím, čo by sa vám visc páčilo. Ďakujem 🤍

-D