𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌓3🌓

Počas celého dňa ku mne nikto neprehovoril. Nevadilo mi to, keďže som čítala knihu. Stále som ale rozmýšľala prečo cítim tie vibrácie pri dotyku s Alfou. Žeby sme boli spriaznené duše? Haha. Radšej ani srandovať nebudem. Keby sme boli cítil by to aj on. A určite by ma hľadal.

Po škole som išla domov. Tašku som si hodila na lavičku v predsieni a ja som vybehla terasou von. Oblečenie som si dala opäť na ten strom kam aj včera a premenila som sa. Chcem sa ísť znovu pozrieť na ten vodopád.

Rýchlo som tam dobehla a vošla do vody. Chvíľku som v nej bola, ale po chvíli prišiel béžový vlk. Teda podľa vône som to vedela. Otočila som sa na neho a vyšla z jazera. On vyšiel spoza stromov, za ktorými bol. Moja vlčica má opäť ovládla.

Rozbehla sa za ním. On stál ako stĺp a pozeral sa na mňa. Okamžite som sa o neho začala obtierať. Samozrejme hlavou a krkom. Motýle som mala v celom tele.

Po chvíľke som sa odtiahla a on na mňa uprene hľadel. Prešla som pred neho a sadla som si. Aj on si sadol. Tak som si skúsila ľahnúť. Samozrejme si ľahol aj on.

Postavila som sa a išla k nemu. Sledoval ma, ale nepohol sa. Ľahla som si vedľa neho a oprela sa. Cítila som sa úplne kľudná a šťastná. Hlavu som si položila na labky a zavrela oči. Asi za dve minúty som zaspala.

Keď som sa zobudila už bola tma. Vedľa mňa sa nenachádzal nikto. V bruchu mi škvŕkalo od hladu. Ani sa nečudujem. Od včerajšej večere som nič nejedla. Postavila som sa a vlčou rýchlosťou sa dostavila k stromu. Premenila som sa a obliekla sa.

Doma som si uvarila vydanú večeru. Tak plná som už dávno nebola.

Ráno som sa zobudila opäť o 7:15. Môj smer bola škola. Zaparkovala som na tom istom mieste ako včera. Prvá hodina je biológia v učebni číslo 43.

Podľa mapy som sa k nej dostala. Vošla som a sadla si do poslednej lavice ku oknu. Včera som zistila, že máme zasadací v každej triede rovnaký. O 7:58 do triedy vošla učiteľka.

„Dnes sa rozdelíte na polovicu a spojíte sa s druhákmi. Spravíte spoločný projekt. V triede zostanú nasledovný..." začala hovoriť mená. Zbystrila som, až keď povedala moje. Takže mám zostať v triede.

Po piatich minútach prišli spomínaní druháci. Okamžite som zacítila pach toho vlkolaka, ktorý ma tu záhadným spôsobom sprevádza. Zhodou náhod ma s ním dala učiteľka do dvojice.

„Čau. Som Blake." pozdraví sa a sadne si na stoličku vedľa.

„Anna." odpoviem. Ale nepozriem na neho. Cítim na sebe jeho pohľad a tak zdvihnem hlavu. Síce je o dva ročníky nižšie, ale aj tak je o veľa vyšší. Poriadne som si obzrela jeho tvár. Ostro rezaná brada. Plné pery. Veľké hnedé oči a jeho vlasy, taktiež hnedé, absolútne neupravené.

„Nemôžeme sa stretnúť u mňa po škole? Potrebujem ísť teraz za riaditeľom. Preberieme tému a začneme pracovať." spýtal sa a ja som len prikývla. „Ďakujem. Maj sa." postavil sa, zobral si tašku a vyšiel z triedy. Počas zbytku hodiny som dočítala knihu.

Blake mal dnes toľko hodín ako ja. Počkal ma pri východe. Iba sme sa pozdravili a mierili sme k môjmu autu.

„To je tvoje?" spýtal sa prekvapene.

„Áno." jednoducho som odpovedala. Odomkla som a sadla si na miesto šoféra. Blake si sadol vedľa. „Potrebujem sa zastaviť ešte doma. Hodím si tam tašku a zoberiem notebook." ozvala som sa. Blake len prikývol.

Celú cestu sme mlčali. Pred domom som zastavila. Blake počkal v aute. Zobrala som si aj slzný sprej. Budem v dome alfy. Aj keď asi fungovať nebude, je treba mať poistku. Hodila som si to do kabelky a vymenila si aj knihu. Vrátila som sa do auta a celú cestu k Blakeovi ma navigoval.

Išli sme pomerne dlho. Cesta viedla cez les, čo najďalej od ľudí. Dalo sa to čakať. Zastavili sme pred domom. Čo domom. Vilou. Dokonca až hradom. Bol to obrovský hrad ako stvorený pre túto svorku. Vystúpili sme z auta a Blake otvoril dvere. Vošli sme a mňa ovanul pach Alfy. Blake ma viedol do jedálne. Teda tak povedal. Jedáleň bola celá čierna. Stôl a stoličky boli taktiež do čiernej farby. Táto jedáleň sa mi naozaj páči. V strede sa nachádzal ostrovček. Blake si sadol na stoličku pri ňom a ja som to po ňom zopakovala. „Takže. O čom chceš robiť ten projekt?" spýtala som sa ho.

„Vraj ho máme robiť o zvieratách v lesoch. Vyberám vlka." odpovedal. Vlk. Mala som sa chuť zasmiať, ale zostala som ticho.

„Dobre. Tak teda vlk. Nemáš nejaký papier?" spýtala som sa. Najprv si to tam všetko načrtnem a až potom to spíšem do notebooku. Papiere doniesol a my sme sa pustili hneď so práce.

Počas pracovania na projekte sme sa rozprávali. Zistila som, že má staršieho brata, ktorého som už stretla a staršiu sestru, ktorá je v mojom veku, ale už je vydatá. Ani sa nečudujem. Spriaznená duša si ju asi hneď našla. Ja také šťastie nemám. Ani sa nedivím. Nemá ako zistiť, že to som ja. Možno by som mala prestať skrývať znamienko. Alebo pach. Znamienko skôr. O tom môžem všetkým povedať, že to je tetovanie. Ani som si neuvedomila a pozrela si na ruku. Znamienko bolo vidieť. Položila som ruku na stôl a Blake na ňu pozrel.

„Čo to je?" spýta sa.

„Tetovanie." jednoducho som odpovedala.

„Aj ja mám." zdvihol si rukáv na tričku a ukázal mi tú plachetnicu. Musím uznať, že to je nádherné znamienko.

„Pekné." jednoducho som odpovedala.„Keďže to už máme hotové, pôjdem domov. Zajtra to odovzdám profesorke." pomaly som sa postavila. Blake prikývol a odviedol ma ku dverám, keďže by som sa tu stratila. Vonku som nastúpila do auta a išla domov.

Doma som ako zvyčajne vyšla terasou von a ako je zvykom zase si dala veci na ten strom. Premenila som sa a pomaly išla k vodopádu. Keď som tam došla, bol tam béžový vlk. Sedel a pozeral na vodopád. Potichu som išla k nemu, ale vďaka nášmu vlkolačiemu sluchu ma počul. Otočil sa na mňa. Prišla som k nemu a sadla si vedľa neho. Pozerala som na vodopád a on sa tam pozrel tiež.

Chcela som opäť cítiť ten pocit bezpečia a tak som sa oprela. Neuhol sa. Sedeli sme takto ešte pár minút. Zívlo sa mi, čož muselo byt komické v podobe vlka. Alfa na mňa okamžite pozrel a ľahol si. Hlavou mi pokynu aby som si priľahla.

Bola som úplne uvoľnená. Opäť som pri ňom zaspala. Zobudila som sa na to, že na mňa dopadla kvapka vody. Vedľa mňa bolo chlpaté telo Alfy. Pokojne oddychoval. Zaspal tiež.

Odsunula som sa od neho, na čo sa zobudil aj on. Ospalo sa na mňa pozrel. Vyzeral zlato. Pozrela som sa smerom k oblohe. Kvaplo na mňa znova. Tentoraz aj na neho, keďže sa mykol. Postavil sa aj on. Pozrel opäť na mňa a mykol hlavou na znak, aby som ho nasledovala.

Po minúte sme prišli k veľkému hradu. Dnes som v ňom bola s Blakeom. Teraz, ale vyzeral strašidelne. Bránu otvorili nejaký muži. Teda, no, vlkolaci. Rozbehol sa dnu a ja som išla za ním. Dvere otvorila nejaká pani, vo vyššom veku. Krokom vošiel dnu. Keď som vošla aj ja, pani ich zatvorila.

Otriasla som sa. Alfa sa premenil na ľudskú podobu. Nechápem prečo a ako je možné, že má oblečenie. A nechápem aj to, prečo nie je mokrý. Aby si nemyslel, že som vlkolak, tak som si cúvla. Sadol si. Ruky zdvihol pred seba a tak mi dal najavo, že mi nič nespraví. Pomaly som mu ich očuchala.

Keď si už bol istý, že viem, že mi nič nespraví a on si bol istý, že ja mu nič nespravím, pohladkal ma na hlave. Vyšla som mu oproti a tak sa zasmial. Mal nádherný smiech.

Zdravím. Po dvoch dňoch, ktoré som sa nútila písať som napísala novú kapitolu, takže dúfam, že sa páči a nie je to cítiť. Ďakujem Vám za podporu formou komentárov a aj hviezdičiek🖤

S láskou D