𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌔12🌔

Prekvapil ma touto otázkou. Tu sa cítim bezpečné, i keď to tak nie je. Sedí za pultom a to mi dodáva istotu. Dokonca tu mám aj nože ak budem náhodou potrebovať.

Zopakujem ti to opäť. Je to tvoja spriaznená duša! Ak ti ublíži, ublíži aj sebe. A hlavne máš ochranu!

Vieš, že mi nevadilo, že si sa neozývala?

Moje ego utrpelo porážku.

Nezdá sa mi.

To je jedno.

Aj ja sa budem opakovať. To, že som jeho spriaznená duša neznamená, že ma nemôže zabiť.

Znamená. Ak by ťa zabil, zabil by aj časť jeho. Cítil by, že mu niečo chýba a zomrel by na žiaľ.

No to je jedno. Kde si bola? Dúfam, že aspoň na Bali. Nemala som s kým viesť konverzácie.

Bohužiaľ si ma nejako vyhodila z tej tvojej tupej hlavy a ja som nemala prístup. Neviem ako to je možné, no skúsim sa spýtať ostatných vlkov, ktorých stretneme či sa im to stáva.

Hlavne nech ma nemajú za debila Am. Potom by som sa zabila aj sama.

Neboj sa. Ak sa spýtam ich vlka tak to ani vedieť nebudú.

Konverzuješ aj s Alfou?

Jeho vlk sa volá Black a áno konverzujem. Je milý a pozorný. Keď som sa ti nevedela dostať do hlavy tak sa so mnou porozprával on.

No hlavne mu prosím nehovor o našich rozhovoroch.

Ani ma to nenapadlo.

„Annabeth?" prebral ma z rozhovoru Alfa. Vyzeral vystrašene a zúfalo.

„Áno?" spýtala som sa.

„Päť minút si tu stála a neodpovedala. Nevedel som čo si mám myslieť," bez emócií povedal.

„Prepáč. Moja vlčica ma vytiahla do rozhovoru," previnilo som sa na neho usmiala, aby som zriedila atmosféru medi nami.

„Nevadí. Stále si mi neodpovedala na otázku," povedal mierne hrubším hlasom. Akoby sa naštval. Bohužiaľ som opäť nechápala prečo. Keby som  vedela dôvod.

„Prepáč. Ak by ti to nevadilo tak by som radšej počkala tu, " bojazlivo som sa mu ospravedlnila. Nechcela som, aby bol nahnevaný.

„Vporiadku," zamyslene pozrel na mobil. Ten sa dve sekundy na to rozzvonil. Neviem ako to dokázal no mne nevedomky klesla brada. S ospravedlnením vyšiel z kuchyne. Keďže tu sú iba dvoje dvere a vedú do jedálne a na chodbu, tak som si vydedukovala , že išiel do jedálne. Druhými dverami sme totiž pred nejakým časom vošli.

Vybrala som si z vrecka mobil a pomocou sociálnych sietí zisťovala, čo je vo svete nové.

Ako prvé mi vyskočili nové fotky mojich najlepších priateliek z domova. Ležali na pláži, opálené, a užívali si svoju dávku alkoholu. Pre ne veľmi typické.

Kedže som žila v Kalifornii, tak sme mali celoročne plážové obdobie. Raz za mesiac sme mali takúto chvíľku. Ony dve alkohol v ruke a ja som sa smiala na tom, ako sa smejú na všetkom čo povedali.

Ako vidím tak môj odchod ich nijako nenarušil. Bohužiaľ musím povedať, že i keď to boli moje najlepšie priateľky, tak nimi neboli. Neviem či tomu pochopíte, no žila som v svete "bohatých" ľudí. Rodičia ma posielali na súkromné školy. Chceli aby som sa učila doma, ale ja som nesúhlasila.

Vôbec som do tých škôl nezapadala. Na strednej sa ma uchytili Claire s Bellou. Trávili sme spolu čas, rozprávali sa o chlapcoch,.... Bohužiaľ ma to vôbec nezaujímalo. Ak sa dalo tak som zostala doma a opätovne prečítala celú moju knižnicu. Bola som ich kamarátka, ale nemali v živote rovnaké potreby ako ja.

Neboli vlkolaci a ani o mne nevedeli. Toto tajomstvo musí zostať tajomstvom. Je to sľub, ktorý musíme držať, inak by sme na to mohli ťažko doplatiť.

Zrazu som z jedálne započula krik.

„A čo mám robiť s tým, že je neschopný?! Zabi ho ty, alebo ho zabijem ja. Celé roky, čo je v našej svorke mi s jeho manželkou robia len problémy." celý čas kričal. Počula som ako hodil mobil o stenu. Musel prasknúť chudák. Zavrčal a začal niečím búchať. Mala som pocit, že tam rozbíja nábytok.

Rozbehla som sa za ním. Otvorila som dvere a vošla tam. Mala som pravdu. Už tri stoličky boli roztrieštené na triesky. Vyzeral ako pes utrhnutý z reťaze.

„Nicolas," prvýkrát som ho oslovila menom. Nereagoval.

„Nicolas," opätovne som ho oslovila no trochu hlasnejšie. Nepomáhalo. Už bolo rozbitých šesť stoličiek. Spravila som k nemu pár krokov. Medzi nami boli dva metre. Bála som sa, že mi ublíži, no nechcela som, aby si on ublížil.

„Nick," pološeptom som ho skúsila osloviť prezývkou, ktorá mi v tej chvíli napadla.

Pomaly prestal hádzať tú stoličku o zem. Zastavil všetku svoju činnosť a stál na mieste bez pohybu. Mala by som pocit, že ani nedýcha, no bol zadýchaný. Jeho hruď sa zbesilo dvíhala a srdce bilo ako o preteky.

Klesol na kolená a rukami sa oprel o zem. Pravou päsťou do nej z celej sily udrel. Bola som prekvapená, že som nepočula zvuk prasknutej kosti, alebo, že je podlaha bez praskliny.

Sadol si na zadok. Jeho oči vyhľadali tie moje. Pozeral na mňa...s utrpením, ako malý chlapec, ktorý nedostal svoju hračku. Ako malý chlapec, ktorý padol na zem a nedokázal sa zdvihnúť. Mala som pocit, že má v očiach slzy. Skôr ako som si to stihla utvrdiť jeho pohľad smeroval na zem.

„Prepáč," zašepkal. Pohľad mu stále smeroval do zeme.

Nechápem prečo sa ospravedlňuje. Možno za to, že tu rozbil toľko vecí, alebo za to, že som ho tak videla, alebo možno za to, že bol v takom psychickom rozpoložení.

„Za čo?" radšej som sa chcela uistiť.

„Za všetko," postavil sa a mieril si to do kuchyne. Keď prechádzal okolo mňa, aj cez že, že sa pozeral na zem, som v jeho očiach videla slzy. Bolo mi ho ľúto. Smerovala som za ním do kuchyne. Sadol si na svoju stoličku.

Neviem ako to dokázal no vyzeral rovnako vporiadku ako pred pätnástimi minútami.

Skontrolovala som perník. Poleva už vychladla. Vybrala som dva menšie taniere a na ne pre nás položila kúsky v tvare kocky. Zo šuflíka som vybrala kávovú lyžičku a zákuskovú vidličku ak by potreboval. Ja som zvyknutá ho jesť rukami, a tak príbor nepotrebujem.

„Keď som bola malá a bola som smutná, mi vždy mama upiekla tento koláč," povedala som mu, keď som ho pokladala pred neho. Ja som si sadla oproti tak ako aj pred tým. Pri spomienke na mamu sa mi slzy jemne vydrali na povrch. Ani jedna však nestiekla.

„Ďakujem," s jemným úsmevom odpovedal a rovnako ako ja chytil koláč do ruky. Kúsky sme mali po pár hryzoch zjedené a tak som nám ešte trikrát pridala. Dnes sa mi podaril. Nebol priveľmi vyšlahaný, takže nebol sypký.

Vítam vás pri pokračovaní. Snáď sa vám páčilo, pretože ja som veľmi spokojná s ich momentálnu situáciou. Annabeth vydržala silná a nepoddala sa túžbe pomôcť mu a Alfa ukázal, že má aj slabé chvíľky.

-D