𝓦𝓸𝓵𝓯 𝓶𝓪𝓽𝓮 ✨pozastavené✨

🌒2🌒

Ráno som vstala o ôsmej, keďže zajtra nastupujem do novej školy a musím si zvykať.

Do sprchy som si zobrala na oblečenie čierne legíny a čierne tričko na telo čiže dobré na behanie. Čierna mikina chýbať nemohla, keďže je tu pri lese ráno chladnejšie.

Po sprche som zbehla dole schodmi a vybehla smerom do lesa. Zašla som za neďaleký strom a vyzliekla som sa (keď sa premením oblečenie sa roztrhne a ja zostanem nahá) a dala som ho medzi konáre.

Premenila som sa na moju červenú, majestátnu vlčicu. Bola vysoká 160 cm, rovnako ako som aj v ľudskej podobe. Bežala som potichu ale rýchlosťou blesku. Moja vlčica sa moc tešila že som po dlhej dobe opäť v jej tele.

Zastavila som až pri modrej lagúne. Sadla som si a pozorovala ju. Zvuk šumiaceho vodopádu ma ukľudňoval. Pomaly som vliezla do vody a začala plávať. Je to docela ťažké v podobe vlka, ale aspoň posilňujem aj tieto svaly.

Keď som vyliezla z vody, začula som prasknutie vetvičky. Pozrela som sa tým smerom a uvidela som béžového vlka. Béžová farba vo svete vlkolakov neexistuje. Som zmätená. Možno je rovnaký ako ja. Mohol mať tak dva metre. Cítila som  z neho vysoké postavenie a okamžite som vedela, že to je Alfa tejto smečky. Chcela som sa mu vyhnúť.

Povesti o ňom nie sú moc pekné. Jeho otec vraj zomrel keď mal 16 a on sa stal alfou. Smečka Čiernej krvi je najhoršia Smečka na svete ako som už spomínala. Ročne po celom svete zavraždia tisíc vlkolakov. Mier nemajú s nikým a tým pádom ani so mnou.

Našťastie ho moje krytie pachu zmiatlo a tak začal vrčať ako obyčajný vlk. Zopakovala som to isté po ňom.

Neviem prečo, ale zrazu som prestala a začala som sa pomaly k nemu približovať. Aj on prestal vrčať a čakal čo spravím. Ja som nič nerobila. Tentokrát prevzala vedenie moja vlčica. Prešla som okolo neho. A on sa vždy otočil smerom kde som bola. Vykročila som ku nemu a pomaly ho očuchala. Ňufák som zaborila do jeho srsti a okamžite ucítila príjemné vibrovanie v podbrušku. Akoby som tam mala motýle. Hlavou som sa o neho obtrela a rovnako aj celým telom.

Zostala som stáť a opierala som sa celou váhou o jeho bok. Cítila som na mne jeho pohľad a tak som zdvihla hlavu a pozrela som sa na neho. Hlavu som zdvihla až ma v krku seklo. Bol odo mňa o veľa vyšší.

Jeho modré oči ma prepaľovali nechápavým pohľadom. Nevedel čo robím, ale to ani ja. Keď sa mi podarilo získať kontrolu nad vlčicou, odtiahla som sa od neho a utiekla som. On tam zostal stáť.

Pri strome, kde som si nechala veci, som sa premenila späť na človeka a obliekla sa. Bežala som domov mojou nadprirodzenou rýchlosťou, ktorú majú všetci vlci.

Doma som si spravila čaj a zbytok dňa som strávila pod dekou pri Netflixe. Nedokázala som sa sústrediť ani na môj obľúbený seriál. Rozmýšľala som o tom, čo sa stalo v tom lese. Či je naozaj taký ako ja... Prečo som sa cítila tak príjemne pri tej zlej Alfe...

Ráno som sa zobudila o 7:15. Obliekla som si čierne roztrhané rifle, čierne tričko a mikinu. Vlasy ako vždy hnedé, znamienko schované a pach zakrytý. Zobrala som si ešte mobil a do kabelky si hodila peňaženku, kľúče, zošit s perom, knihu a pre istotu tampóny. Neviete, kedy vás to chytí. Dolu pri vchode som si obula čierne tenisky a dala moju obľúbenú čiernu koženku. Nastúpila som do mojej Audi, ktorú som dostala k osemnástke od rodičov... Teda dal mi ju Chris, keďže rodičia ju dali do servisu aby bola pre mňa dokonalá, ale odovzdať ju už nemohli... Chýbajú mi...

Po chvíľke som došla ku škole a zaparkovala auto. Vyšla som a oči všetkých to školy, ktorý stáli vonku, boli na mne. Nevnímala som ich a mierila do školy.

„R8?" ozval sa jeden chalan pri vchode do školy a ja som iba odpovedala jemným áno.

Hneď ako som vošla dnu, zacítila som vlkolaka. Začala som sa obzerať a po chvíľke som našla osobu ktorá tak veľmi páchne. Mohol by si dať poriadnu sprchu s šampónom. Bol tam chalan. Mal asi 16. Hnedé vlasy aj oči. Možno 180 cm do výšky. Mal tielko, áno aj v tomto chladnom počasí, a tak som aj z diaľky videla jeho znamienko. Muži ho majú na ľavom bicepse. Nachádzala sa tam plachetnica. Aj najmenšie detaily tam boli.

Akoby zacítil, že sa na neho pozerám a tak sa na mňa otočil. Samozrejme som sa v okamžiku otočila a pokračovala v hľadaní riaditeľne, ktorá sa nachádzala hneď po ľavej strane. Zaklopala som a hneď mi bolo odpovedané ďalej.

Vošla som a pozdravila. „Dobrý deň,"

Sedel tam muž okolo štyridsiatky. „Och, ahoj. Ty musíš byť... Ehh... Annabeth?" spýtal sa, keďže si nebol istý, či použil správne meno. Ani ja by som nevedela, keby mi sem chodilo toľko ľudí.

„Áno,"jednoducho som odpovedala.

„Vítam ťa na tejto škole. Tu je rozvrh a mapa školy. A tu je heslo od skrinky. Aj tá je v mape zaznačená. Učebnice sú v skrinke. Prajem veľa šťastia," podal mi tri papiere do rúk.

„Ďakujem. Dovidenia," pozdravila som a hneď odtiaľ zmizla. Pozrela som sa na mapu a v tom okamžiku zazvonilo. Nevadí. Najprv nájdem skrinku a zoberiem si veci. Potom nájdem učebňu v ktorej mám hodinu.

Aby som to vysvetlila. Osemnáste narodeniny som oslávila v lete, ale o rok som išla neskôr na strednú. Takže som tretiačka. Je koniec mája a ja som práve zmenila školu. Bohovské. Aspoň sú zachviľu prázdniny.

Zo skrinky som si zobrala podľa rozvrhu učebnice na prvé dve hodiny.

Chcela som sa ísť spýtať riaditeľa ako to tu je s mobilmi, keďže my sme ich mali zakázané. Mierila som späť do riaditeľne. Keď som išla zaklopať otvorili sa dvere a do mňa narazil chlap. Skôr muž. Hneď ako sa ma dotkol, tým, že do mňa narazil, som pocítila to isté čo v lese, ale hlavne riadne svalnatý pekáč buchiet. Zdvihla som hlavu a hneď som si to uvedomila. Ten muž mal béžové vlasy a modré očí. Mohol mať okolo 23. Mal oblečený čierny oblek, čiernu košeľu aj kravati. Čiernu milujem a na ňom vyzerajú naozaj dobre. Spod košele mu na krku vytŕčalo pár tetovaní. Práve v tej chvíli mi do nosa udrel pach vlkolaka. Presne toho z lesa.

„Eh... Ja... Prepáčte mi to. Som nemehlo," zakoktala som sa a pozrela si na nohy. Cítila som sa divne.

„Mne to prepáč. Mal som dávať pozor kam idem. Môj brat ma naštval s jeho problémami a ja som nedával pozor," povedal úprimne a mňa z jeho hlasu zamrazilo. Nie nepríjemne. Práveže veľmi príjemne. Mal ho hrubý a chrapľavý zároveň.

Zdvihla som pohľad a nasmerovala ho za neho. Stál tam ten vlkolak z rána. Ustúpila som a nechala ich prejsť. Muž s béžovými vlasmi pred seba sotil jeho brata a tlačil ho dopredu. Riaditeľ na mňa pozrel.

„Chcela som sa iba spýtať ako to tu funguje s mobilmi," povedala som.

„Cez hodinu sa ich dá do krabice, ktorú má učiteľ na lavici," odpovedal a ja som rýchlo pozdravila a zavrela dvere. Podľa mapy som šla do učebne. Anglina. Angličtinu zbožňujem.

Zaklopala som na dvere a po ozvatí ďalej som vošla. „Dobrý deň," pozdravila som.

„Ty budeš Annabeth, však?" ozvala sa blondýnka okolo 30tky za katedrou.

„Áno som, ale uprednostňujem Anna," milo som odpovedala a usmiala sa.

„Tak Anna, čo keby si sa nám predstavila," navrhla učiteľka.

„Dobre. Som Anna Moon. Mám 18. Presťahovala som sa sem z Kalifornie," dokončila som a čakala, kedy povie učiteľka, že si mám sadnúť.

„Ďakujem. Daj prosím mobil do tejto krabice a môžeš si sadnúť do tej voľnej lavice vzadu, keďže sú všetky ostatné miesta plné," povedala a ukázala na jedinú prázdnu lavicu. Sadla som si do nej na stranu bližšie k oknu.

Ahojte. Rozhodla som sa vydať ďalšiu kapitolu. Síce som nič nové nenapísala, ale povedala som si, že ešte jednu vydám. Nebola veľmi zaujímavá, uvedomujem si to, ale chcem ísť na to pomaly. Snáď sa vám páčila.

-D