3. Runaway

31. Epilóg

Kapitola 10+ rokov

Nevedela som určiť, či je v telke častejšie tá divná reklama na rozkladací vianočný stromček alebo správa o tom, že som emzák. Nebola to však vec, s ktorou som sa plánovala rozhodiť. Posledné dva roky boli Vianoce o ničom, takže tento rok mi ich jednoducho nebude kaziť nikto- ani preplnené média mojimi fotkami.

Konečne sme mohli byť spolu všetci. Avengers, mama, Rhodey, Happy. Akurát chýbal Clint, no on ostal s rodinou a Peter bol s May. Aspoň som im poslala darčeky a s každým mala minimálne hodinový telefonát.

Tešila som sa ako malé dieťa.

Horšie už bolo zistenie, že pri tom zhone sme akosi zabudli na vianočné sladkosti a uvedomili si to až pri zdobení stromčeka. To sme samozrejme nemohli nechať len tak, takže zatiaľ, čo zvyšok zdobil Tower, som so Stevom skočila do obchodu pre chýbajúce suroviny.

"Chýba nám ešte niečo?" uisťovala som sa na ceste z obchodu. Tri plné tašky nákupu by povedali, že aj stačí, no zoznam bol dôležitejší.

"Práve škrtám poslednú položku," odpovedal mi. Jupí! Máme to z krku.

Pohľad mi zrazu padol o pár metrov dopredu, kde to bolo o niečo rušnejšie ako inde a nad ľuďmi bola vyvesená do očí bijúca ceduľa s nápisom: Súťaž v stavaní snehuliakov. Okamžite mi bolo jasné, že sa ešte chvíľu musíme zdržať.

"Toto musíme vyhrať!" pohotovo som sa rozbehla ku skupine ľudí. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že Steve moje nadšenie nezdieľa...aspoň nie zatiaľ, čo bolo treba napraviť.

"Budeš tam dlho stáť alebo mi pomôžeš?"

"Nie si už stará na stavanie snehuliakov?"

"Je to niekde ohraničené vekom? Nie. Takže ideme," ohradila som sa. Tých pár minút v Towery bez nás prežijú.

"Ako myslíš," s povzdychom rezignoval a pridal sa ku mne, aby sme sa spoločne mohli predrať cez dav ľudí a prihlásiť do sútaže.

Vynorila sa pred nami malá, drevená, vyzdobená búdka, pred ktorou sa viedol menší rad. Našťastie sme dlho nečakali a vyposúvali sa až ku kase.
Za plexisklom sedela pani s vlasmi vypnutými dohora a prísnym pohľadom, no jej oči smerovali k nejakému katalógu, ktorý zrazu pôsobil omnoho dôležitejšie ako nejaká hlúpa súťaž. Napadlo mi, či je vôbec dobrý nápad ju rušiť, no keď som si predstavila vlastného snehuliaka uprostred Manhattanu, tak som tu odvahu jednoducho musela nabrať.

"Dobrý deň, ideme sa prihlásiť do sútaže," odhodlane som sa jej prihovorila čakajúc, že ma pošle preč.

"Meno dieťaťa?" monotónne sa nás opýtala bez jediného pohľadu na nás. Chcela som namietnuť, že nie sme deti, keď moje plány boli rýchlo prerušené.

"Dawn," pohotovo jej odpovedal Steve, akoby sa práve nechumelilo.

"A Steve," nezaostala som a pohotovo mu to s úškrnom vrátila. Nemohol očakávať, že to nechám bez poznámky.

"Štartovné je päť dolárov na osobu," prerušila nás vo vzájomnom prepaľovaní pohľadov a opäť sme sa začali venovať prihlasovaniu.

"Súťaží sa tam, na tej ploche," ukázala na inokedy trávnatú časť, na ktorej bol teraz navezený sneh, "ozdoby sú pri vchode. Máte na to trištvrte hodinu a porota oboduje každé dielo. Za desať minút začíname," dala nám inštrukcie a my sme sa po zaplatení vybrali na pľac.

"Takže...vyhráme to. Ten perníkový domček za tú námahu stojí," odhodlane som hodnotila naše šance na výhru. Boli tu samé decká, takže som si bola istá, že pre dvoch skúsených Avengerov by nemal byť problém ich poraziť.